Skutočný príbeh: KONGO - "Krajina, ktorá ma zmenila!"

Stmievalo sa a ja som nastúpila do lietadla na viedenskom letisku, bez uvedomenia si, že na mňa čaká viac ako 10-hodinový let, som sa narýchlo rozlúčila s miestom, kde som od malička vyrastala a vrhla sa na spoznávanie svojej druhej časti. Duše, ktorá patrila Afrike, a mojim predkom. Počas prestupu na letisku v Paríži som obklopená ľuďmi tmavej pleti pomaly začínala vnímať inú stranu sveta,  s ktorou som dovtedy tak veľmi prepojená nebola. Iba farbou pokožky, mojím otcom a neuhasiteľnou vášňou v srdci. Tisícky kilometrov, meniace sa krajiny podo mnou, to všetko som mohla počas letu sledovať na malej obrazovke. Zaspala som len na malú chvíľu, aby som o nič, čo sa dialo okolo mňa, neprišla.

Čítajte: Neuveriteľný skutok vojaka: Svoju ženu miloval tak veľmi, že spravil toto

"Passport, S'il Vous Plait?"

Veta, ktorá ma na letisku v meste Pointe Noire prebrala do reality, a bola dôkazom toho, že naozaj nesnívam. Letisko bolo plné malých francúzskych policajtov, ktorí si nás prehliadali od hlavy po päty. Po prísnej kontrole ma na druhej strane skla čakal môj otec s ujom. Pocit, ktorý vám prinesie stretnutie s otcom po 15 rokoch, sa nedá opísať žiadnymi slovami. V takom momente začnete znova veriť na zázraky. Aspoň na chvíľu.

Po odchode z letiska sa moje pľúca snažili prispôsobiť tomu najčistejšiemu vzduchu, aký som dovtedy nepoznala. O extra teple ani nehovorím. Dokonalé 40-stupňové slnko ma opálilo skôr, ako som nastúpila do auta. Celú cestu som bez slova hľadela na tú krásnu krajinu, nedokončené pieskové cesty, chaotickú dopravu a pokojných ľudí prechádzajúcich sa popri ceste v tradičnom africkom oblečení. Náš dom bol postavený z kameňov a dreva. Architektúra okolitých domov bola niečo medzi tradíciou a jednoduchou eleganciou. V záhrade pestujeme namiesto tulipánov a rajčín, banány, kakao a ananás. Všetko bolo tak veľmi autentické.

Prečítajte si: Mladá fitneska láme predsudky: Aj veľké stehná sú sexy, stačí si len pozrieť jej fotografie

Chudoba na ulici bola vyvážená krásou ľudí

Žiadny krik, kočiare, obchody, ihriská, iba ženy s deťmi uviazanými v šatkách na chrbte, muži zahĺbení do debát, hudba a mladí ľudia flirtujúci s loptou, ženami či prítomným momentom. Najväčšiu časť mesta nezaberali podniky a bary, ale kaderníctva s veselými ženami vytvárajúcimi úžasné vlasové kreácie. To, čo dokázali spraviť s vlasmi, bolo neuveriteľné. Aj ony ma však mierne sklamali, keď mi prezradili, že od istého veku vymenia ich vlastné vlasy za parochne. Na chvíľu som ich vnímala inak. Predsudky, ktoré si tak radi všetci vytvárame, sa však čiastočne vytratili v momente, keď mi jedna z nich ukázala kvalitu jej pravých vlasov. Vďaka Bohu za moje afro, o ktorom ony len snívali. Suchý vzduch sa na ich vlasoch prejavil krátkymi neforemnými kaderami, ktoré vyzerali ako vatové drôty. Práve z toho dôvodu sa väčšina Afričaniek už v mladom veku ostrihá dohola alebo zvolí nosenie parochní a príčeskov po zvyšok života. Celkový dojem to však nepokazilo. Ich krása bola nesmrteľná.

Všetko v tomto veľkom meste bolo tak veľmi blízko, až som mala chvíľami pocit, že tu autá nepotrebujú. Názor som zmenila po jednom dni dlhšej prechádzky. Neuveriteľné dusno ľudí okolo mňa čiastočne uspávalo a piesok na cestách to celé ešte viac spomaľoval. V tom momente som pochopila, prečo sú tu ľudia akísi pomalší v porovnaní s európskymi uponáhľanými zvykmi. Ovzdušie, teplo a kvalita ciest človeku jednoducho nedovolí sa niekam ponáhľať. Všetko v tej horúčave vníma akosi spomalene. 

Ešte v ten deň sme sa išli pozrieť na oceán. Očakávala som, že uvidím pláže z dovolenkových magazínov, ale mýlila som sa. Zanedbaná pláž zívala prázdnotou, a napriek teplému vzduchu bola voda extrémne studená. Côte Mondaine je oblasťou západného pobrežia, kde sa oceán využíva skôr na ťažbu ropy než na rekreačné plávanie. Neskôr sme navštívili aj rieku Kongo, a keď mi otec povedal zážitky s krokodílmi a pytónom, prešla ma chuť na plávanie. Afrika ma svojimi kontrastmi neustále prekvapovala. Ostatné dni som postupne spoznávala tradičné zvyky, oblečenie, a hlavne mentalitu krajanov.

Ak jedlo, tak len toto...

Po navštívení prvej reštaurácie som pochopila, prečo niektoré krajiny potrebujú poobedňajšiu siestu. To, čo predo mňa postavili po hodine čakania, je vnímané na Slovensku ako obed pre malú rodinu. Konkrétne mi patrilo 300 gramov ryže, obrovský rybací špíz, maniokové listy, maniok a kokosová zmrzlina. To všetko na piatich tanieroch. Chcela som niečo malé, tradičné, a kuchár to pochopil po svojom. Vraj som príliš chudá. Afrika váhu nerieši. Špeciality, ktoré ma však dostali, boli ryby na milión spôsobov, rybacia polievka, alebo ryba zabalená v listoch na ceste do Dolisie a obľúbené jedlo z destva – Fufu. Okrem týchto jedál neopustite krajinu bez toho, aby ste skúsili arašidové maslo, ktoré priamo pred vami na trhoch spracovávajú. Pre vaše dobro sa snažte vyhnúť jedlám z opíc a hadov. Hoci sa hovorí, že patria medzi najväčšie chuťovky, mňa už len pohľad na ich mŕtve telá odradil. Ak zmrzlina, tak jedine kokosová, ak sladkosť, tak cukrová trstina alebo varený Plantain (odroda banánu). 

Ak oblečenie, tak...

Mne osobne učarovala pohodlnosť, farebnosť a celkový komfort afrických odevov. Dodnes mi šatník zdobí pár farebných nadrozmerných kúskov. Na trhoch som našla látky od výmyslu sveta, milión farieb a hodvábne dlhé odevy. Hoci je európska móda inde, musím uznať, že vkus a elegancia Afričankám nechýba. 

Vzťah medzi mužom a ženou

Dominanciu mužov strieda benevolentnosť žien. Priznám sa, že v tomto by som si s tamojšími krajanmi asi nerozumela. Keď muž hovorí, žena musí byť ticho. Vlastne ony boli v spoločnosti svojich partnerov takmer stále ticho. Ich úlohou je byť matkami, poslušnými manželkami, a len v obklopení priateliek ich môžete vidieť rozprávať a užívať si prítomný okamih. Inak mlčia. Muž má vždy pravdu a hlavné slovo. Vďaka Bohu za slobodu slova v našej krajine. Ani mnohoženstvo tomu na hodnotení príliš nepridalo.

Zvyk, ktorý ma prekvapil

Práca žien je v Afrike vnímaná zvláštnym spôsobom. Ak chce byť žena úspešná, a zastupovať významné pracovné miesto, musí sa nadobro vzdať rodinného života. Ak chce mať rodinu, pracovne neporastie. Ženy v Afrike si jednoducho musia vybrať, zlatá stredná cesta  neexistuje.

Jazyk, ktorému som nerozumela

Práve z oblasti Konga pochádza čistá, prvotná francúzština, konkrétne moja babka až dodnes hovorí starou odrodou francúzskeho jazyka s názvom „lingala.“ A potom, že prečo sme si dlhšie nepokecali. 

Veria alebo čarujú?

Možno ste zopárkrát počuli o tom, že v Afrike rôzne kmene uznávajú rôzne náboženstvá. Hlavným náboženstvom v oblasti Konga je kresťanstvo, ale na druhej strane ma prekvapil výskyt čarodejníc a rôznych šamanov. Aj v meste môjho otca sa týchto zvláštnych spolkov nachádzalo niekoľko. Nie sú len v rozprávkach, ale reálne existujú. Najlepšie spravíte, ak sa im úplne vyhnete.

„To nevymyslíš, to je život“

Extrémom je cesta do Angoly. Otec ma viackrát upozornil, že niektoré z ciest do okolitých miest sú nebezpečnejšie, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať. Takmer stále mi prízvukoval, že jedna z nich vedie cez les, v ktorom sa neodporúča nikdy zastavovať. Žiadna prestávka na prezretie okolia či toaletu. V týchto lesoch totiž žije kmeň kanibalov, a preto si myslím, že ďalej vysvetľovať netreba. 

Mohlo by vás zaujímať: Rusky vs. Brazílčanky: Ktoré známe modelky z týchto dvoch krajín si zaslúžia označenie TOP?

Krása, a nebezpečenstvo zvierat...    

Všetky tie hady, krokodíly či levy a iné šelmy sú v skutočnosti oveľa väčšie, ako som si ich vždy predstavovala. Žiadne zoologické záhrady ti nedajú to, čo jedna návšteva džungle a safari.
Afrika mi ponúkla všetko, čo som vždy chcela vidieť, a ešte niečo viac. Vďaka tým pár týždňom som si uvedomila skutočnú krásu života, prítomného okamihu a pokoja. Možno krajiny tretieho sveta majú na prvý pohľad menej, ale zároveň vlastnia oveľa viac. Z ľudí v Pointe Noire som cítila život, chuť a vášeň. Vedia sa tešiť z maličkostí a svoje zvyky pokladajú za niečo posvätné. Deti majú detstvo s priateľmi na ulici a všetko je tak čarovne odlišné. Aj keď si dnes už neviem predstaviť život u mojej africkej rodiny, tie dni ma zmenili. Žiadne zlato, ani diamanty ti nenahradia skutočný zmysel života.

Pointe Noire je vnímané ako srdce francúzskej Afriky, a priznám sa, že už pár rokov bije aj vo mne. Tak ako hovorí jedno z afrických prísloví: „Traveling is learning.“ Preto som dokonalé pláže vymenila za džungľu, tenisky a nachodené kilometre.

Viac sa o Afrike, a iných zaujímavých témach dočítate v najnovšom čísle magazínu Feminity, ktorý je práve v predaji!