Ako Dušan Tittel hodil Štepku do hry

V krátkej novele rozpráva autor o zlatých časoch dedinského futbalu, keď sa chlapi naháňali po ihrisku za loptou, a nie za peniazmi. V mystifikačnom príbehu sa opiera o vlastné zážitky, ktoré podáva čitateľom s typickou hravosťou a vtipom. Knihu pokrstil veľmi jednoducho po jednom z predstavení v Radošinskom naivnom divadle v Bratislave. Ako sám povedal, slovo krst príliš neobľubuje, pretože ten by mal robiť farár, preto sa obal nefŕkal žiadnym mokom, ale sa jednoducho vhodil do hry. A „vhod“ mal na starosti človek nanajvýš vhodný. Dušan Tittel najprv podaroval Štepkovi futbalový dres s jeho menom a keď bol Radošinec pripravený, hodil mu knihu. Hotovo.

Bývalý futbalista má k Radošinskému naivnému divadlu podľa vlastných slov len ten najlepší vzťah a rola krstného otca ho veľmi potešila. „Musím povedať, že ma to veľmi príjemne prekvapilo. Je to pre mňa česť a pocta, že si ma vybral za krstného otca, o to viac ma to teší, že knižka je z futbalového prostredia. Už pred  dnešným predstavením som prečítal prvé dve strany a smial som sa, takže hneď ako prídem domov, budem pokračovať. Už sa teším, určite to bude pekné čítanie.“

Voľba krstného otca padla na správneho človeka aj preto, lebo Tittel je veľkým fanúšikom Radošincov. „Stanka a celé divadlo mám veľmi rád, prvú hru som videl snáď už v roku 1981 na Hviezdoslavovom Kubíne. Bol to Jááánošííík a veľmi sa mi to páčilo. Videl som takmer všetky hry s výnimkou možno posledných dvoch rokov, keďže máme doma dve malé deti a dnes sme opäť po dlhom období v divadle. Musím povedať, že Radošincov mám možno radšej, ako iné divadlá, pretože robia príjemnú veselú zábavu, je to ľudské, je to od nás zo života. Je to krásne divadlo a budem im držať palce, aby takto pokračovali aj naďalej.“

Okrem toho si spolu na rôznych benefíciách sem-tam zahrajú futbal. Stanislav Štepka chcel byť odmalička dobrý futbalista, ale jediný gól, ktorý kedy dal, bol nedopatrením. Niekto mu kopol do hlavy loptu, tá sa odrazila do brány a keď ho na ihrisku prebrali, povedali mu, že dal gól.

Je to s ním teda v tíme také hrozné? „Také zle to nie je“ – smeje sa Tittel. „Naopak. Mne sa páči to ich nadšenie a humor, s umelcami je vždy zábava. Ja mám skôr vždy strach, aby sa nezranili. Keď vidím, ako idú nefutbalisti do rôznych súbojov, tak mám strach, že si zlomia nohu. Ale oni sa pritom stále zabávajú a keď dajú gól, tak sa tešia. Aj keď je pravda, že keď sú súperi futbalisti, tak je im veľmi ťažké hrať, lebo je tam ten rozdiel. Ale určite oni hrajú lepšie futbal ako my hráme divadlo,“ dodáva diplomaticky.

Knižke zaželal veľa šťastia a keďže ho chytila už od prvých strán, dúfa, že bude aj jej pokračovanie. Stanislav Štepka okrem nej napísal ešte rozprávky pre deti s názvom Lastovičie rozprávky, ...a já, Katarína Kolníková, Desatoro a  knihy Kronika komika 1-4.