Najbizarnejšie dane v histórii!

Daň z moču

Jej tvorcom bol cisár Nero, ktorý už zjavne nevedel, čo od dobroty. Bohatí Rimania mali svoju vlastnú kanalizáciu, no chudobnejšie vrstvy používali nočníky. Tie následne vyprázdňovali do žumpy. Ich obsah sa zbieral pre ďalšie využitie, napríklad v priemysle a službách (povráva sa, že bol používaný dokonca i pri bielení zubov). Na počesť Nerovho nástupcu, cisára Vespasiána (ten opätovne zaviedol túto daň), sa jeho menom označujú pisoáre a verejné záchody vo viacerých jazykoch. Otázne je, či by ho to potešilo.

Daň z kariet

Prečo nezdaniť niečo, čo sa teší veľkej obľube a nezvýšiť si tak príjem do kráľovskej pokladne? Presne takto rozmýšľal anglický kráľ Jakub I., ktorý svojim rozhodnutím spôsobil trpké chvíle najmä chudobnejším milovníkom kartových hier. Zaujímavé je, že tejto daňovej povinnosti podliehali balíčky hracích kariet v Spojenom kráľovstve až do roku 1960. Ich následné označenie bolo dôkazom toho, že kupujúci odviedol daň miestnym výrobcom kariet.

Daň z „prdov“

Na počudovanie, nejde o tak starú daň. Zaviedol ju Nový Zéland v roku 2003, čím sa okamžite zmobilizovalo k odporu množstvo tunajších poľnohospodárov. Cieľom tejto kurióznej dane bolo spoplatniť únik metánu uvoľňujúci trávenie poľnohospodárskych zvierat, a ktorý tvorí viac než polovicu emisií skleníkových plynov na Novom Zélande.

Daň zo slobody pre bývalých otrokov

V starovekom Ríme sa obchod s otrokmi tešil slušnému výnosu. Ak ste boli otrok, navyše so schopnosťou ušetriť z minima maximum, smeli ste sa zo svojho nezávideniahodného statusu vykúpiť. Okrem sumy, ktorú za vás pán požadoval, to bolo aj 10 percent navrch ako daň vláde za privilégium nebyť otrokom.

Rytierska daň

Známa aj ako daň zo zbabelosti, bola uvalená na tých, ktorí odmietli bojovať a padnúť za anglického kráľa. Panovník síce mohol robiť caviky a peniaze miesto služby neprijať, no sami si uvedomovali nevýhodnosť tejto varianty. Veď za tento jednoduchý spôsob navyšovania príjmov si najímali žoldnierov, ktorí do boja išli s nadšením. Posledným panovníkom, ktorý ju vybral, bol v 14. storočí Eduard III.

Daň zo sladkostí

Nedáva síce žiadny zmysel, no štát Illinois je očividne iného názoru. Sladkosti sú tu od roku 2009 zdanené vyššou sadzbou, než ostatné potraviny. To by bolo, v snahe zmenšiť percento korpulentného obyvateľstva, v poriadku, no bizarnejšie vyznieva toto pravidlo – Ak niečo obsahuje múku alebo sa uchováva v chlade, nejde o sladkosť a zdaňuje sa teda rovnakou sadzbou ako ostatné potraviny. V praxi to znamená, že tyčinka Twix je bežná potravina, no Snickers už sladkosť. Jogurt s praclíkmi je bežnou potravinou, no jogurt s hrozienkami sladkosťou. 

Daň z brady

Sťa by skvelý nápad zaviedol v roku 1535 anglický kráľ Henrich VIII. Jedinými „vyvolenými“, ktorí bradu museli nosiť povinne, boli predstavitelia pravoslávneho duchovenstva. Všetci ostatní platili za ňu daň. Po jej zaplatení obdržali odznak bradáča s potvrdením, že daň z brady bola zaplatená. Ťažko povedať, či oné nariadenie súviselo so želaním panovníkov vládnuť estetickému obyvateľstvu alebo preferovali dôvody čisto zištného charakteru.

Daň z okien

Pasovala majetnejším vrstvám, ktoré si mohli dovoliť za svoje okná platiť. Zámky a honosné sídla  navrhovali najbohatšie rodiny tak, aby mali čo najviac okien. Tak sa táto daň stala významným architektonickým faktorom vo Veľkej Británii a Škótsku v 17. a 18. storočí. Chudobnejší obyvatelia naopak svoje okná zamurovávali alebo stavali budovy bez okien, aby sa tomuto nezmyslu vyhli.