Presunúť na hlavný obsah

Michal Viewegh: Básnik môže byť večný bohém, prozaik musí dospieť

Celebrity

Momentálne najpredávanejší český autor je sympatický chlap. Sedí v kaviarni v nefajčiarskej časti, upiera na vás vážny pohľad, skoro vôbec sa nesmeje a hovorí veci, ktoré vás bavia a dávajú zmysel. Ako sa tešil z prvej vydanej knihy, ako pohŕda bulvárom, ako nekomentuje kritiku, ako sa dá zlepšiť v písaní, ale nedá sa naučiť písať... Michal Viewegh (49).

V októbri vám vyšla kniha Mafia v Prahe. Je to vaša prvá detektívka. Nie je ťažké skákať do iného žánru?


Mňa to baví. Je to pre mňa taká remeselná výzva. Navyše som študoval detektívky, za posledný rok som ich prečítal asi tridsať, aby som nasal atmosféru. Čítal som veľmi dobré i veľmi zlé. Prekvapilo ma, že aj niektorí renomovaní autori, ako napríklad Grisham, napísali veľmi priemerné detektívky.  

Čo vás k tomuto rozhodnutiu viedlo? Máte rád detektívky, alebo si daná téma vyžadovala práve takéto stvárnenie?  

Bolo to viac vecí naraz. Jednak som mal detektívku už dlhšie v pláne, pretože som skúsil rozprávky, napísal som fejtóny a paródie, scenáre, divadelnú hru, a ešte som nikdy neskúsil detektívku. Potom som čítal Stiega Larssona a jeho trilógiu Millennium a to sa mi veľmi páčilo. A zhodou okolností ma asi pred dvomi rokmi oslovila finančná skupina Patria, že by chceli román z finančného prostredia, či by ma to zaujímalo. Že by mi dali nejaké zaujímavé historky a tak. Pár historiek som si vypočul, mám tam postavu krásnej maklérky, ktorá sa zamiluje do novinára.
Potom som oslovil Jaroslava Kmentu z Mladé fronty Dnes, investigatívneho reportéra. A ten mi rozprával také historky, že - keď to poviem ľudovo - prevalcovali tú pôvodnú tému z finančného prostredia. Zrazu som vedel, že to bude viac trebárs o ministrovi vnútra, o nájomnom vrahovi... Takže finančný svet je tam len jedna vedľajšia zápletka.

Ako dlho vám trvali prípravy na knihu?

Minulé leto som začal. Čítal som knihy Jaroslava Kmentu, to je tá trilógia Kmotr Mrázek, Válka kmotrů a Krakatice. Napísal ešte knihu Svědek na zabití, tak všetky štyri knižky som čítal. Sú v nich napríklad autentické prepisy odposluchov ako mafiánov, tak politikov. K tomu som si robil poznámky.

A tie vaše príbehy, to je fikcia alebo skutočnosť?

Je to taká koláž. Koláž je dôležité slovo, je to zmes reálnych príbehov a fikcie. Konkrétny príklad: minister vnútra v románe sa volá Langross, takže je to Langr a Gross dokopy. Známy lobista upodozrievaný z toho, že si vypýtal v kauze Pandury asi  pol miliardy korún, sa volá Marek Dalík, v mojom románe sa volá Darek Balík... Takže touto metódou postupujem. I keď je asi o 20 rokov starší ako skutočný Marek Dalík a koná iné kriminálne činy ako konkrétny lobista.

Rátate s tým, že istí ľudia na túto knihu čakali, prečítajú si ju a nájdu sa tam?

Pri všetkej skromnosti by som si dovolil tvrdiť, že to vzbudí istú zvedavosť. Minimálne si tak skontrolujú rozsah škôd, čo na nich viem a neviem.

A nebojíte sa trošku?

Už som na tú otázku raz odpovedal, že sa nebojím, ale že to nechcem vydávať za statočnosť. Je to možno nevedomosť a naivita, ale myslím, že reportéri typu Jaroslava Kmentu, Adély Knapovej alebo Jardy Spurného riskujú viac. Oni píšu  o konkrétnych kauzách, pod konkrétnymi menami, v aktuálnom čase, kedy sa tá kauza deje. Ale ja som zmotal dohromady kauzy päť, desať rokov staré aj úplne čerstvé a mojím cieľom nie je odhalenie trebárs jednej konkrétnej kauzy, ale zmapovať celý ten marazmus, v ktorom tu žijeme. Ide mi obecne o princíp, nie o jednotlivca.

Spomínate si na pocit, keď vám vyšla prvá kniha? Dostavuje sa taký aj dnes, po dvadsiatich rokoch a 23 vydaných knihách?

Spomínam si na to veľmi dobre, dostal som ju tu kúsok, v nakladateľstve Československý spisovateľ, v tom krásnom secesnom topičovom dome. Vtedy vychádzal tzv. signálny výtlačok, aby redaktori skontrolovali, či napríklad nevypadli stránky, či tam niečo nie je so sadzbou. Vtedy sa fakt ešte sádzalo ručne, čo si dnes nedokáže nikto predstaviť.
Dostal som ten signálny výtlačok v papierovom vrecku. Redaktorky čakali, ako si ho rozbalím a prejavím radosť, tešili sa na to. A ja som sa hanbil radovať sa pred nimi, odniesol som si ho, šiel som s ním po meste a niekde na Jindřišské ulici som sa schoval do výklenku. A ako keď si feťák rozbaľuje svoju dávku, ja som si rozbalil vrecko s tou tenkou knižkou. A to je pocit, ktorý sa už nevráti.
Dnes to je tak, že u mňa zazvoní nakladateľ a volá na mňa ´Poď mi pomôcť!´ a má v kufri balíky s knihami a ja hovorím ´Nó, vyzerá to celkom pekne, tá obálka´, a mám radosť, ale, samozrejme, je to desatina toho, čo som zažíval vtedy.

To musí byť neskutočne dobrý pocit, držať v rukách niečo, čo ste sám vytvorili.

Tak ja som o tom desať rokov sníval, takže tým sa to očakávanie ešte znásobovalo. Samozrejme, že to dostali úplne všetci. Sám som to nakupoval, keď sa mi minuli autorské výtlačky, dokonca som to posielal poštou všetkým spolužiakom a tak ďalej.

Niekde som čítala, že nedokážete posúdiť, ktorá z vašich kníh je najlepšia. Ale najobľúbenejšiu asi máte, nie?

Naozaj nemám najobľúbenejšiu, ale logicky sa mi viac páčia tie posledné knihy, pretože keby sa mi najviac páčilo, čo som napísal pred 20 rokmi, tak by to znamenalo, že sa len zhoršujem. Ale asi najviac vďačný, takto by som to vyjadril, by som mal byť Báječným létum pod psa, pretože to bola tá osudová kniha, ktorá to všetko začala.  

Takže keď čítate teraz vaše staré knihy, našli by sa tam chyby? Veci, ktoré by ste dnes napísali inak?

Ja si to, preboha, po sebe nečítam, pretože sa práve bojím, čo by som tam objavil. Keď som písal v 28 rokoch román o láske k učiteľke na základnej škole, tak by som sa tomu musel dnes asi trošku smiať. Ale beriem to pozitívne, ako známku zdravého vývoja, že som nabral trošku rozumu a som niekto iný ako ja v dvadsiatich piatich.

Píšete veľakrát očami žien, pubertiakov, starých ľudí... Spomínali ste, že k tomu je dôležitá schopnosť empatie. Nehnevajte sa, ale podľa mňa nemôžete vedieť, aké to je, keď sa napríklad so ženou rozíde frajer.

Pripusťme, že už som sa vo svojom živote s nejakou ženou rozprával a aj o týchto témach. Som druhýkrát ženatý, mám kopu kamarátok, učil som sedem rokov tvorivé písanie samé dievčatá, mám tri dcéry, na filozofickej fakulte som študoval s dvanástimi spolužiačkami päť rokov... Tým chcem povedať, že som sa v tom prostredí pohyboval a často sa s dievčatami rozprával o láske, o rozchode... A pri písaní sa to nejako zúročí.

Vraj vám napísanie knihy trvá 2 -  4 mesiace a denne napíšete 2-6 stránok. To by niekomu mohlo znieť ako pomerne ľahká schéma, sadnúť si a písať.

Ono to nefunguje tak, že by človek prišiel k počítaču a začal písať skvelý román. O tom románe premýšľam predtým, píšem si nejaké poznámky, postavy musím stvoriť skôr, než začnem ten román písať. Takže v momente, kedy si sadám k počítaču, tú postavu poznám a len ju zasadzujem do nejakých situácií a čakám, čo bude robiť. Ten príbeh sa mi v hlave rozvíja, a to robí človek podvedome, to nie je žiadne veľké úsilie.

Takže keď začínate písať knihu, niekedy neviete, ako presne sa skončí?

Ako kedy. Trebárs pri poviedke viem často koniec, pretože poviedka je veľakrát založená na  nejakej výraznej pointe, ale pri románoch nie vždy poznám koniec. Ja tiež konce príliš nepreceňujem. Mám romány, ktoré nekončia ničím ohromujúcim, pretože naše príbehy tiež nemajú jasný začiatok a koniec, často sa to rozplynie.

Spomínali ste kurzy tvorivého písania. Koľko rokov ste ho učili?

Dokopy sedem rokov.

A prečo ste to nechali?

Už som bol z toho unavený. Poslúchať tie začiatočnícke deväť stránkové poviedky. Študentka sa domnieva, že napísala humoristickú poviedku, vôbec nikto sa tomu nesmeje a ona sa asi po troch stránkach rozplače. Už som nechcel týmto situáciám čeliť.

A sú tieto školy a kurzy na niečo dobré? Dá sa písaniu naučiť?

Myslím si, že kurzy majú zmysel a talentovanému autorovi to môže pomôcť. Dá sa hovoriť o remeselných veciach, o dialógu, o kompozícii, o postavách. Ale ako správne naznačujete, talentu sa naučiť nedá, empatii tiež nie, nedá sa naučiť ucho pre dialóg a tak ďalej. To jednoducho v človeku buď je, alebo nie je.  

Takže si myslíte, že písanie je remeslo, na ktorom sa dá makať?

Určite. Herci majú školy, maliari majú školy, len spisovatelia nemajú školy, tak vznikol mýtus, že to nejde naučiť. Ale v literatúre je kopec remeselných vecí, ktoré je nutné zvládnuť, aby mohol človek písať, a tie je možné pestovať. Ale skutočne nie je možné naučiť trebárs citlivosť alebo schopnosť vychytať nejaký spoločenský problém, alebo súcitiť s osudom iného človeka a napísať o tom. To naučiť nejde.  

Musí spisovateľ dospieť, alebo to môže byť večné dieťa? Musí si človek toho veľa odžiť, aby napísal dobrú knihu?

Nechcem zobecňovať, ale myslím si, že prozaik by mal dospieť a básnik si možno môže dovoliť byť večný bohém. Ale tá próza je do značnej miery pravidelná práca, potrebuje disciplínu, kázeň a racionálny prístup k tomu rozvrhnúť si tú kompozíciu. A tiež próza znamená o živote niečo vedieť. Byť v pozícii len toho udiveného snílka, s tým človek na dlho nevystačí.

Takže človek, ktorý nevytiahne päty z domu, nenapíše dobrú knihu.

Mohol by napísať skvelý román o samote, o zúfalstve. Ale písať o živote znamená poznať život.

V súvislosti s vašimi knihami som našla na internete označenie pop literatúra, alebo aj nízka literatúra. Niekto vám to niekedy odôvodnil? Kedy spadá kniha do nízkej literatúry?

Asi by sme sa zhodli, že je literatúra kvalitná a menej kvalitná. Trebárs také to ´čtivo´, nech už to sú krváky, béčkové trilery pre mužov alebo romány pre ženy typu Matkino srdce alebo Víťazstvo túžby, tak to asi umenie nie je. Potom sú tu vrcholové umelecké diela a aj kvalitný stredný prúd. Asi nemôžeme zrovnávať Johna Updikea s Tolstým, ale vrámci toho stredného prúdu vzniklo množstvo skvelých knižiek. Často sa to prekrýva, je Michael Cunningham ešte stredný prúd, alebo je to už umenie?

Kam sa radíte vy?

Ja by som rád veril, že patrím do toho inteligentného stredného prúdu. Viem, že nikdy nebudem ani Kafka, ani Dostojevskij, ani Hemingway, ale zároveň nepíšem červenú knižnicu.

Čítate na seba kritiku?

Čítam, rozčuľujem sa, ale už o tom nehovorím. Po dlhej dobe som to v denníku (kniha Další báječný rok, pozn. aut.) porušil, pretože mi pripadalo nepoctivé nepriznať, že som sa celú jeseň rozčuľoval nad recenziami na Biomanželku a na film Román pre mužov. Pripadalo mi poctivé radšej to predsavzatie porušiť, ako klamať v denníku, že som bol v pohode.

Ale keď si prečítate zlú recenziu na film, asi to bolí menej ako na knihu, nie?

Ale ako autor scenára nesiem tú zodpovednosť tiež. Písal som scenár k Románu pre mužov a k mnohým predošlým filmom.

Tam môže byť zlé od hereckých výkonov cez strih a kameru všetko, nejde len o vás. Ale kniha je len vaša. Dotkne sa vás negatívna kritika, alebo to neriešite?

Naozaj by som o kritike nemal hovoriť, pretože by som porušoval to predsavzatie. Skôr som sa rozčuľoval nad takými vecami, že recenzentka knihu neprečíta, prizná to, v recenzii napíše, že prečítala 30 stránok zo 180, ale aj napriek tomu tú knihu zrecenzuje a popraví. To je vec, s ktorou sa nemôžem zmieriť.

To sa čudujem, že jej to uverejnili. Apropo bulvár. V 2009 ste uverejnili petíciu proti praktikám českého bulváru s názvom Odkaz bulváru a výzva kolegom. Pokračuje to nejako alebo to bolo len jednorázové gesto?

Bolo to gesto, ale nie márne. To, že niekoľko desiatok naozaj slávnych osobností jasne vyjadrilo svoj negatívny postoj k bulváru, považujem za cenné gesto. A to, že boli vyslovené a pomenované všetky svinstvá, ktoré bulvár robí, považujem za dôležitú vec.

A robí ich, aspoň čo sa vašej osoby týka, aj ďalej?

Údajne majú v mnohých bulvárnych novinách zákaz o mne písať, čo mi maximálne vyhovuje. Vzniká mýtus, že celebrity chcú, aby sa o nich písalo. Také celebrity rozhodne sú, ale vsadil by som sa, že ich je menšina. Väčšina ľudí z kultúry, ktorých poznám ja, by bola neskonale vďačná, keby sa o nich v bulvári nepísalo, pretože nechcú byť objektom jeho pochybného záujmu.  

Vy ste po skončení štúdia učili na základnej škole, že?

Tri roky.

Prečo ste sa na to vykašľali?

To bol skôr taký prirodzený vývoj. Po prvé, v tej dobe som nebol ešte žiadny literát, mal som vydanú jednu alebo dve knihy. Na tú základnú školu som šiel z dvoch dôvodov. Po prvé nám tam dali byt, to musím popravde uviesť. Po druhé som si to jednoducho chcel skúsiť. Pripadalo by mi absurdné študovať na vysokej škole učiteľský obor a nikdy si to neskúsiť.
Ale po troch rokoch som dostal ponuku na miesto redaktora v pôvodnej českej próze práve tu v nakladateľstve Československý spisovateľ, a to bolo vysnívané miesto. Takže som tam prišiel, bol som tam dva roky a v 1995 som odišiel na voľnú nohu. Domnieval som sa, že odchádzam na rok, napíšem knihu a zase sa vrátim, ale išlo to tak dobre, že už som na tej voľnej nohe ostal.

Dá sa žiť na voľnej nohe?

To sú veľmi jednoduché počty. Záleží na tom, koľko výtlačkov svojej knihy predáte. Keď predáte 2000 výtlačkov, neuživíte sa, keď predáte 20 000, tak sa uživíte a keď predáte 100 000, tak sa uživíte skvele.  

Vy ste najpredávanejší český autor. Ste samoľúby?

Aký zo mňa máte pocit?

Neprekvapilo by ma to. Keď v tom žijete dlhšiu dobu, uveríte všeličomu.

Viete čo, ja, samozrejme, môžem povedať, že nie, ale to musia posúdiť ostatní. Musím sa vyhnúť sebahodnoteniu. Ja si nepripadám samoľúby. Niekedy to, čo môže pôsobiť ako samoľúbosť, je v skutočnosti sebaobrana. Pretože reagujem na nejakú kritiku, ktorá mi chce niečo uprieť, alebo na nejaké podceňovanie, alebo podobne, a len si dovolím pripomenúť, že to tak nie je, že sú tu preukázateľné veci. Ale inak sa snažím chovať normálne.
 
Normálne. Takže nežijete vo svojich príbehoch a neignorujete okolitý svet?

Ja naozaj nežijem v nejakej veži zo slonoviny. V pracovni som tri hodiny a od dvanástej som so ženou, s deťmi a riešim úplne rovnaké problémy ako každý otec a manžel. Naozaj nežijem v skleníku.