SPOVEĎ: „Už viem, v čom tkvie životné šťastie“
Dvadsaťsedemročná Martina žila úplne normálny život a mala pocit, že toto je to, čo ľudia nazývajú šťastie. Mala titul pred menom, prácu, bola zdravá, mala kde bývať, mala dobrých priateľov a partnera, s ktorým dokázala vychádzať. No ona sama vnútri vedela, že toto celé je len ilúzia šťastia, ale že to skutočné šťastie je o niečom inom. A našla ho – ale nie doma.
Šťastná žena
„Človek sa stále za niečím ženie a myslí si, že keď toto dosiahne, tak bude šťastný. Potom to dosiahne a zrazu zistí, že by mal dosiahnuť ešte niečo ďalšie, aby bol šťastný. Stále má pocit, že od šťastia ho delí kúsok, lenže ten sa po každom kroku zdá byť väčší a väčší. A pritom si neuvedomí, že to skutočné šťastie mu leží priamo pod nohami. Ja som taká bola tiež, myslela som si, že keď skončím školu, budem sa cítiť lepšie, že keď budem mať lepšiu prácu, budem šťastnejšia, že keď budem mať dobrého partnera, bude mi ešte lepšie. A vždy sa našlo niečo, čo som ešte musela, aby mi bolo lepšie,“ hovorí o svojom živote.
„Keď už som mala všetko, uvedomila som si, že som síce spokojná, ale že spokojnosť nie je to isté ako šťastie. A rozhodla som sa, že ho nájdem. Odišla som z práce, rozlúčila som sa s priateľmi a s rodinou a kúpila som si letenku do Kolumbie.“
Nešla na dovolenku, ale vyskúšať, ako sa žije v inej krajine. Mohla si vybrať USA, ale nechcela sa neustále za niečím hnať a jesť fast food. Mohla ísť do Škandinávie, kde je vysoká životná úroveň. Ale ona sa rozhodla pre Latinskú Ameriku: „A teraz viem, že som urobila dobre. Tí ľudia možno nezarábajú toľko ako my, možno nemajú toľko titulov pred menom a nezdobia si dom zvonku, aby susedia videli, že na to majú. Ale sú o mnoho šťastnejší a prežijú krajší život.“
„Zrazu som si uvedomila, že šťastie netreba hľadať a skrývať ho za lepšiu životnú úroveň, ale treba ho chytiť presne tam, kde leží. A leží každému pri nohách. Ľudia v Južnej Amerike sa na seba vždy na ulici usmievajú. Nechodia zamračení a rozčúlení ako my. Keď vidíte, ako sa všetci na ulici usmievajú, dodá vám to energiu a chuť žiť. Tá ľudská blízkosť a vzájomnosť, ktorá tam funguje, vám spustí lavínu endorfínov a zrazu sa cítite skvele.“
Veľmi sa jej páči to, ako tam fungujú medziľudské vzťahy: „Nestretla som sa tu so závisťou, s intrigami a s ohováraním. Ľudia si navzájom doprajú, povzbudzujú sa, ale neohovárajú sa za chrbtom. Tu vám možno niekto aj povie, akí ste úžasní, ale len čo sa otočíte, už ostatným povie, akí ste hrozní. Tam to tak nefunguje, tam vám aj cudzí človek v obchode povie, ako dobre vyzeráte, ale pritom to vôbec nemyslí nejako úchylne alebo tak, že by vás chcel dostať do postele. Povie to len tak, aby vám zlepšil náladu.“
„Tí ľudia sa nestresujú, vždy nájdu niečo pozitívne a tomu sa oddajú. Pomsta im je na kilometre vzdialená a nikdy nikomu neubližujú. Nemajú potrebu hovoriť druhým niečo, čím by im ublížili alebo dokazovať, že sú lepší ako ostatní. Oni poznajú svoje kvality, ale nikdy sa nevyvyšujú nad ostatných. Žijú pre daný okamih, pre svoju rodinu a priateľov, pre to, aby sa všetci okolo usmievali a aby mali radosť,“ približuje správanie ľudí.
„Ja viem, že všade existujú výnimky a že nemôžeme nikoho škatuľkovať, ale aj tak si myslím, že tí ľudia vedú kvalitnejší život ako my. Neženú sa peniazmi a mocou, nemajú potrebu dosiahnuť niečo len preto, aby ostatní závideli. Dosiahnu vždy len to, čo sami chcú. Vedia, že šťastie sa neskrýva v krytom bazéne s mramorovou dlažbou na ich záhrade, ale v ich vzťahu k ostatným ľuďom. A vedia, že úsmev dodá druhým viac energie ako peniaze. Ich život je podľa mňa krásny, chudobný na peniaze, ale bohatý na lásku. A z toho by sme si mali brať príklad.“
