Prečo Daniela Hantuchová odhodila zábrany!

Vždy som bola otvorená novým príležitostiam, tak prečo neskúsiť aj toto. Spočiatku som to chcela urobiť na úrovni a neodhaľovať tým pádom všetko. Ako športovkyňa, ktorá si potrpí na vzhľad svojho tela a dôkladne sa o neho, som však napokon bola presvedčená, že mi to nemôže uškodiť. To je dôvod, prečo som bola nakoniec otvorená aj takejto príležitosti.

 

Prezraď nám, čo sa ti najviac páči na svojom tele?

V prvom rade som si vedomá, že sa môžem na svoje telo spoľahnúť. Tvrdo trénujem a viem, že som veľmi silná. Robím fyzicky náročnú prácu a uvedomujem si, že moje telo ma nikdy nestiahne smerom ku dnu. Ak mám povedať najobľúbenejšiu partiu môjho tela, tak sú to nohy. Je to dar, zdedila som ich po svojich rodičoch – mamina má krásne nohy, dokonca krajšie než ja a otec je zase vysoký.

 

Akým nástrahám čelí tvoja postava?

Mám výhodu, že si môžem dovoliť jesť veľa, keďže väčšinu času trávim aktívne, na tenisovom kurte. Presné kalórie a spaľovanie si ale nesledujem. Mám veľmi rada sladkosti rôzneho druhu, zmrzlinu, croissanty a tiež milujem tiramisu. Najviac mám rada, keď mamina upečie niečo chutné. Pred zápasom si však dávam obzvlášť pozor a snažím sa stravovať zdravo. Po skončení turnaja si ale opäť doprajem to, na čo mám chuť.

 

Aká je najťažšia vec, ktorou dokážeš svoje telo „potrápiť“, keď trénuješ?

Rozhodne je to beh po schodoch. Schody sú náročné nielen na srdce a dych, ale rovnako aj na nohy. Najlepší pocit je, keď už nevládzete a viete, že ste urobili pre to všetko. Ja osobne si dávam beh po schodoch po dvojminútových intervaloch a samozrejme bez prestávky.

 

Dodávala ti niekedy tvoja dokonalá postava väčšie sebavedomie?

Rozhodne nie. Vždy som svoje úsilie sústreďovala na iné oblasti - tenis, školu, či hru na klavír. Nad záležitosťami tohto typu som tak nemala čas ani premýšľať.

 

Si považovaná za perfekcionistku. Je toto pomenovanie podľa teba oprávnené?

Vo svojich začiatkoch som vždy chcela robiť veci naplno. Vždy som dosahovala najlepšie známky v škole a taktiež som sa venovala 8 rokov hre na klavír. Som na to veľmi hrdá. Spôsob, akým ma rodičia vychovávali viedol k tomu, aby som robila veci najlepšie, ako dokážem.

 

Ako profesionálna hráčka tenisu som však veľmi rýchlo dospela a cestovala už v skorom veku. Čím som bola staršia, tým viac som chápala, že perfekcionizmus neexistuje. Ani v práci, ktorú robíte a ani v súkromnom živote. Jednoducho nič nie je dokonalé a je takmer nemožné si niečo také myslieť a veriť tomu. Robiť chyby je prirodzené. Odkedy som si to uvedomila a stotožnila sa s tým, cítim sa uvoľnenejšia. Naučila som sa byť šťastná a spokojná s takou, aká som a s tým, čo mám. Teším sa z maličkostí a najviac zo všetkého si cením zdravie a to, že môžem hrať tenis bez akýchkoľvek problémov. Nezáleží až tak na tom, či vyhrám alebo prehrám. Jednoducho teším sa z toho, že robím to, čo milujem.