Letné čítanie s FEMINITY: Žena vplyvného muža:

Zdena ležala na bielom vyšetrovacom gynekologickom lôžku. Čiernu polyesterovú sukňu mala vykasanú vysoko nad zadok, zrak upierala do stropu a dlaňami pevne zvierala lakovanú oceľ opierky. Päty mala vyložené vo vysokých podperách, čakala na štipnutie klieštikov, ktorými jej odoberú tkanivo.

Podávajú si ju z ambulancie do ambulancie, ale teraz cítila, že nemilosrdný verdikt sa blíži. Už má za sebou kolposkopické vyšetrenie krčka maternice, niečo nebolo v poriadku, a preto teraz tŕpla.

U gynekológa sa objednala len včera, narýchlo, a hneď jej dali termín. Z Táninho domu odišla hneď ráno, spolu s dievčatami. Uvedomovala si, že prišla, až keď už nebola schopná dlhšie tie muky znášať, lenže čo mala robiť? Všetko sa zbehlo tak rýchlo a Tánička ju potrebovala. 

Nikto jej ešte nič konkrétne nepovedal, ale súcitný tón hlasu a mimika ľudí v bielych plášťoch ju znepokojovali. Profesionálna deformácia správania k naozaj chorým ľuďom ich prezrádzala. Vedela, že ona je naozaj chorá. Broskyňová farba na líca, ktorú si ráno prácne naniesla veľkým štetcom, neprekryla celkom jej popolavú tvár.

Súkajúc sa ťažkopádne z lôžka, vystrašene počúvala lekárov starostlivý hlas.

„Objednám si vás na zajtra. Už budem mať výsledky biopsie,“ znepokojene ju pozoroval spoza zlatých rámov dioptrických okuliarov, ťukal do klávesnice počítača a nenútene sa jej spytoval na priebeh ťažkostí. Do vedomia jej prenikli obavy z hysterektómie, chemoterapie, bezmocnosti, smrti a rána, keď jej podozrenie potvrdia.

Ani nevedela ako, ocitla sa s receptom na analgetiká v dlhom rade v lekárni vedľa nemocnice. Strach ju opantal, viedol a nedovolil vnímať okolie. Zovretá úzkosťou bezmyšlienkovite kráčala a slzy jej stekali dolu bradou. Spamätala sa až pred domom.

 

 

V obývačke sa prezliekla a zapálila sviečku na starožitnom sekretári pri zarámovanej fotografii svojho manžela. Z veľkého vrecka pohodlných domácich šiat vybrala vreckovku, poutierala si zaslzenú tvár a hlasno sa vysmrkala.

„Čoskoro sa stretneme, Lacko. Aké zlo sme spáchali, že si nás Pánboh tak skoro berie?“ prihovorila sa manželovi.

Sadla si do starého kresla, nohy si prikryla teplou károvanou dekou a v šere izby pozorovala blikajúci plamienok pri mužovi svojho života. Očami plnými sĺz sa zahľadela na podobizeň v striebornom rámiku. Ten istý iskrivý pohľad mala kedysi aj Tánička. Teraz sa už ani neusmieva...

Laco Zdene veľmi chýbal. Pokúšala sa naňho nemyslieť, potláčala spomienky prinášajúce bolesť, ale hlava a srdce nespolupracovali. Onedlho budeme spolu, pomyslela si a pocítila strach. Strach, či to tak naozaj bude. Zrazu sa priam živočíšne bála, že smrť si po ňu možno už čoskoro príde. Bože, čo sa bude v tých okamihoch diať s jej telom a dušou? Naozaj ju v nebytí privíta Lacko?

Nepokojne sa zahniezdila vo vŕzgajúcom kresle, privrela oči a premýšľala. Tánička zostane sama. Ako je to možné, že si nevšimla, že v jej manželstve dačo škrípe? Keď ju aj niečo sem-tam znepokojilo, sužovalo, Lacko hneď zahnal jej pochmúrne myšlienky: „Zdenka moja, keby si mala vedieť všetko o ľuďoch, na ktorých ti záleží, tak sa zblázniš!“ V ušiach počula jeho chrapľavý smiech a preľaknuto otvorila oči.

Vyslobodila si nohy spod prikrývky a vsunula ich do huňatých papúč. Kolísavo sa prešuchtala do priľahlej spálne. Ruky mala ľadové, striasla ju zima. Oblečená vliezla pod ťažký páperový paplón. Prosím ťa, Bože, daj, nech to príde v spánku, nech spím, keď sa mi srdce zastaví...

Z pochmúrnych myšlienok ju vytrhol telefón. S ďalším zazvonením sa natiahla za slúchadlom: „Prosím?“

„Mami, príď sa pozrieť, aký mám sexi účes!“ pozývala ju Táňa. Obzerajúc sa v zrkadle, pohladila si svieži strih po plecia.

„Och, moja zlatá, už som v posteli.“

„No dobre, oddychuj. Mami, ďakujem, zmena mi fakt pristane,“ švitorila radostne. Aspoň na chvíľu zabudla na svoje starosti. Chcela mame povedať o Linde a dieťati, ktoré čaká, ale zháčila sa. Dnes už toho mala dosť. Nevládala sa k tomu vracať. Norina reakcia ju úplne položila. Niežeby bola neprimeraná... vlastne bola. Jačala ako zmyslov zbavená, nadávala, zlostne gestikulovala, až sa jej šaty vyťahovali nad stehná, a nepekne sa mračila. Tak sa vžila do jej kože, že Táňa sama už nebola schopná zlosti. Vyjavene sledovala Noru a v kútiku duše jej bola vďačná za oddanosť. Veď ktorá iná kamarátka by to s ňou tak prežívala?

„Nechceš, aby som ťa teraz pre zmenu objednala ja?“

„Niekedy inokedy, Tánička,“ Zdena si prihladila strapaté, iba nedávno zafarbené vlasy, z ktorých sa už znovu predierali jemné šediny.

Rozlúčili sa.

Zdena si opäť ľahla do postele, hľadela do tmy a čakala na ďalší deň...

 

 

„Pokročilá rakovina prerástla stenu maternice a rozšírila sa do okolitých orgánov. Ložiská sa nachádzajú vo vajíčkovode, vaječníkoch, konečníku aj v močovom mechúre. Prišli ste neskoro, toto štádium sa už nedá operovať. Základom liečby bude rádioterapia, tá by mala zmierniť priebeh choroby.“

Zlomená Zdena neodtrhla zrak od okna. Aj keď podobný verdikt očakávala, v živote sa necítila taká porazená. Ani keď umrel Laco. Nemôže ešte odísť, cítila, že je potrebná, a túžila žiť. Pre Táničku, pre vnúčatká. V duchu preklínala osud. Zbledla, prišlo jej zle, a oprela sa o tvrdé operadlo stoličky.

„Prosím vás, pán doktor, nepovedzte to mojej dcére,“ povedala potichu, zobrala papiere pre všeobecného lekára, a rýchlo zavrela dvere ordinácie. 

Zmocnila sa jej stiesnenosť, v mysli riešila množstvo otázok. Nevedela, čo prv, čím začať. Vytriediť staré doklady, povyhadzovať obnosené šatstvo, nekompletné sady pohárov, pozakladať fotografie, upratať pivnicu...

Keď dorazila domov, s odhodlaním vzala do ruky ceruzu a sklonená nad veľkým hárkom papiera začala si zapisovať všetko, čo nevyhnutne musí urobiť, kým vládze a kým prehrá svoj súboj s drakom.

Čas ju nemilosrdne súril.

Nič už nebude tak ako predtým, ani koniec tohto roka, pomyslela si.

 

Linda sledovala obliekajúceho sa Romana: „Kam sa chystáš, pôjdeme niekam?“

„Idem zaviezť dievčatá na tréning.“

„To je od teba naozaj pekné, že sa staráš,“ zatiahla s neskrývaným sarkazmom. „Nemôžu ísť autobusom, veď sú už dosť veľké?!“ Linda škrípala zubami. Nech si nemyslí, že mu bude donekonečna kvitovať hlúpe rodičovské aktivity.

„Nie, nemôžu. Zlatko, veď vieš, že ich vždy vozím. Ty zatiaľ trochu poupratuj.“

„Viem, ale už sú tretiačky,“ podotkla Linda namrzene, úmyselne prepočujúc narážku na poriadok. Zas sem zavlečie smrad z jeho prvej domácnosti a to je isto odpornejšie ako neporiadok v ich byte.

„Lindi, budem sa ponáhľať.“

„Hádam ma tu len nenecháš samu čučať do steny, idem s tebou,“ povedala naduto. Pôjde s ním, dohliadne, aby sa nestretol s Táňou. Ešte by mu tá koza prezradila, že za ňou bola. Musí mu to povedať sama, vystihnúť pravú chvíľu.

„V žiadnom prípade,“ odsekol a začal si zapínať košeľu.

„Raz ma tvoje dcéry budú musieť spoznať, tak načo to odkladať?“

„Aj na to príde, ale dopraj im čas.“

„Miláčik, naozaj musíš ísť?“ zapriadla Linda prehnane sladko. Zaumienila si, že mu odchod prekazí za každú cenu. Postavila sa, rukami mu zovrela zadok a bokom sa mu jemne obtrela o rozkrok.

Roman ju zľahka odtlačil: „Zlatko, teraz nie.“

Linda s nevinným mačacím pohľadom ho očividne dráždila. „Škoda,“ oblizla si pery a v zvodnom tanci začala prstami s dlhými červenými nechtami blúdiť po svojom tele, od plných pŕs vo výstrihu až po pohojdávajúce sa lono. Dlaň si pritlačila medzi nohy a vzrušene zavzdychala. Zatočila sa a bleskovo vyzliekla. Vedela, že je pekná, a rada to využívala. Pôvabne si ľahla na pohovku a koketne si zastrčila kučeravý pramienok hustých čiernych vlasov za ucho. Roztiahla nohy, hlavu zaklonila a hlasno stenajúc, zahryzla si do spodnej pery.

Romanovi zovrela krk olovená obruč. Lindina neočakávaná vášeň ho prikovala k zemi. Bol v pasci. Na čelo mu vyrazili kropaje potu, nervózne si prehrabol krátky účes. Vedel, aké divy vie Linda stvárať v posteli, jej príťažlivosť bola naozaj magická.

Počul, ako hodiny hlasno tikajú, ani čo by mu dávali signál, že je čas ísť. Dcérky ťa čakajú, upozornil v duchu sám seba a horúčkovito premýšľal, ako sa z toho vyvlečie. Vyriešiť dilemu, rozhodnúť sa medzi svojimi dievčatkami a divokým sexom bolo zložité. Miloval dcéry, ale rovnako miloval aj Lindinu odovzdanosť, jej živočíšne teplo.

Spamätal sa: „Musím, už i tak meškám.“

„Musíš iba zomrieť!“ zašepkala Linda a natiahla k nemu ruku. Bola šťastná, keď videla, ako sa chlapi roztápajú, keď vytiahla svoje zbrane. Vždy Romana dostala, už veľakrát dal prednosť jej pred vlastnými deťmi.

„Lindi, ja...“ bojoval, ale neovládol sa. Z vrecka nohavíc vytiahol mobil, navolil písanie správ a zručne naťukal: NEMOZEM PRIST...

 

 

„Čo? Daj mi to prečítať,“ Nora vytrhla Táni mobil z ruky. „To je ale chrapúň,“ skonštatovala nasrdene.

„Asi mu do toho niečo prišlo,“ podotkla Táňa smutne a skopla z nôh nepohodlné lodičky na osemcentimetrových podpätkoch. Zbytočne sa hodinu fintila.

„Iba ak rozčapená škatuľa!“ sykla napajedene Nora. Ich zámer stroskotal.

„Pśśt, deti,“ Táňa s ukazovákom na perách naznačila priateľke, aby mlčala.

„Poďme, baby, ja vás zaveziem,“ Nora luskla prstami a dvojičky ju ihneď nasledovali k autu, zaparkovanému za rohom tak, aby ho Roman nemohol vidieť.

Táňa vhupla do pohodlných červených balerínok, ozdobených mašličkou a zamkla dom.

Mala Romana ohúriť novými šatami, účesom, parfumom, ale hlavne správou, že dnes večer musí kamsi súrne zájsť, aby dievčatá po tréningu ešte chvíľku povaroval, kým sa nevráti. Norine konšpiračné úmysly im nevyšli. A tak kvety v kufri volva, ktoré mala Táňa večer priniesť domov, zvädnú bez príčiny...

„Zapnite si pásy,“ prikázala Nora, naštartovala a bez slova sa rútila preplnenými ulicami až k tréningovej hale.

Hneď ako ženy osameli, pustila sa Nora do nového plánovania: „Budeme si to musieť zopakovať. Príde Roman cez víkend po deti?“

„Asi áno,“ povedala Táňa otrávene. Celá konverzácia o spôsoboch privábenia manžela jej už poriadne liezla na nervy. Konečne sa otriasla z najhoršieho a začínala triezvo uvažovať. Nacvičené úsmevy, ktorými mala Romana cudne zvádzať, fingované telefonáty od tajných ctiteľov a gýčové neprehliadnuteľné kytice vo vázach, finty, čo ho mali privábiť späť, jej neboli pochuti. „Nora, je to zbytočné. Som od tej sopľandy aspoň o desať rokov staršia, nemôžem jej konkurovať tým, že sa vymachlím a navlečiem do úzkych šiat. Ona ma tromfne aj vo vreci.“

„Blbosť,“ skalopevne vyriekla Nora, „keby si chcela, vyzerala by si stokrát lepšie ako ona.“

„Tak to ani náhodou! Zabudla si, svet nám patril, ale pred desiatimi rokmi! Pamätáš si, ako sme mudrovali na výške?“

Nora zmraštila tvár: „Mala som hrozný účes!“

„Nora, o účes nejde. Ženy vo veku ako, sme my teraz, sme už vtedy pochovávali, už neexistovali, vôbec sme ich nebrali vážne. Vtedy som mohla mať každého chlapa, na ktorého som ukázala prstom...“

„Aj dnes by si bodovala!“ zavrčala Nora. „Sama vidíš, ako tvojmu vzhľadu prospela zmena účesu. Mala by si vymeniť aj šatník, obliekaš sa príliš fádne. Módu si podriadila deťom, chlapi nemajú radi mamuše.“

„Myslíš si, že pre vzťah je krása až taká dôležitá?“

Nora sa uškrnula: „Možno áno, možno nie, ale vyzerá dobre.“

„Kto?“

„No predsa krása!“ zvolala Nora pobavene. „Žena by mala byť ozdobou muža. Dala som ti leták z toho wellnessu?“

„Dala, lenže ja nechcem nič meniť! Nestačí mať iba peknú fasádu. Som múdrejšia, prieberčivejšia a o to ide. Doteraz som to nebola ja. Vo všetkom som sa podriadila Romanovi, on mal hlavné slovo, ja som zakaždým potichu súhlasila. Možno preto som sa mu prestala páčiť. Musím ho nanovo uchvátiť svojou osobnosťou, tak ako kedysi!“ vyhlásila Táňa sebaisto a pozrela na priateľku. Niečo jej na Norinom správaní nesedelo. Nikdy sa do ničoho nevkladala a teraz ju diriguje ako nejakú hlúpu vidiecku hus.

Nora sa pobavene rozchichotala: „Nepovedz mi, že veríš tomu, čo hovoríš? Som zvedavá, ako si to predstavuješ. Naučíš sa po čínsky alebo našprtáš Slovník cudzích slov?“

„Veľmi vtipné, ha-ha-ha. Si trápna, Nora,“ Táňa sa nahnevane odvrátila. Norino zlomyseľné rypnutie sa jej dotklo. Nepatrí k tým šťastnejším ľuďom, čo jednoducho odignorujú takéto poznámky. Niekedy trvá nekonečne dlho, kým štipľavé reči vypustí z hlavy. No sú veci, na ktoré sa nedá zabudnúť.

„Táni, chcela som ti iba pripomenúť, že si celú kariéru obetovala tomu hnusákovi, ktorý si to za tvojím chrbtom rozdáva s inou. Celý čas si bola iba obetavá matka, domáca panička vplyvného mužíčka, prešľapovala si na mieste, zaslepená láskou a starostlivosťou.“ Pohŕdavo sa zasmiala.

„Nora, prestaň!“ zarazila ju Táňa a nesúhlasne pokrútila hlavou. Najradšej by si zakryla uši. „Viem, čo mi chceš povedať, že žijem život svojho muža, že ty by si sa k tomu nikdy neznížila!“ Pichla ju žiarlivosť. „Nemysli si, aj ja by som radšej než pri kuchynskom sedela za čelom veľkého konferenčného stola, tak ako môj manžel. Zarábala by som a nezaťažovala sa tým, že utrácam jeho prachy. Namiesto žehlenia by som prednášala plamenné prejavy a namiesto pečenia koláčov dusila podriadených! Žila by som svoj vlastný život! Máš pravdu!“ Do očí sa jej vtlačili slzy, bezmocne rozhodila rukami: „Uprednostnila som pohodlie v prepychovej vile, prednejšie mi bolo riešenie malicherných detských problémov, fúkanie modrín... No a čo? Páčilo sa mi to, Roman si to vážil a vždy to aj ocenil!“

„Ako? Že ti ako vyznamenanie nasadzoval parohy? Ktovie, s koľkými ženami?!“

Táni stúpla krv do hlavy: „Pred Lindou nemal nikoho!“

„Nebuď smiešna!“ Aj Nora sa rozohnila. „Si na tom horšie, než som si myslela. To si naozaj taká slepá?!“

„Prečo sa mi vysmievaš? Vôbec nechápem, ako to myslíš, Nora!“

Nora nadvihla obočie: „Čo ako myslím?“

„Mal Roman aj iné ženy?“

„Viem ja?“ Bože, tá je naivná, pomyslela si Nora. „Tánička, nevera je ako chrípka, už si dosť stará, aby si to vedela. S liekmi aj bez liekov trvá rovnaký čas a so stopercentnou istotou sa zas vráti! A nemusí sa v manželstve ani ochladiť!“ dodala nazlostene.

„Nora, neštvi ma! Dobre vieš, ako neznášam takéto nedopovedané náznaky. Máš nejaký dôkaz alebo vieš, že mi bol Roman neverný viackrát?“ opýtala sa napäto.

„Myslíš nejaké konkrétne meno? Nie, nemám, iba táram.“

Táňa jej neverila. „Tak prečo si s tým začala?“ opýtala sa. Vedela, že Nora je prchká, hocičo jej vyletí z úst skôr, než si veci stačí premyslieť, lenže podozrenie má hroznú moc. Ak vo vás vzklíči, iba ťažko sa ho zbavíte.

Obe si zrazu všimli, že dvojičky stoja vedľa auta, nemo ich pozorujú a iste aj počujú cez pootvorené okienka.

„Ježiši,“ spamätala sa Táňa a poutierala si slzy. „Už ste tu?“ zapišťala.

Nora ju chytila za koleno: „Prepáč, nemyslela som to tak. Nechcem sa s tebou hádať,“ povedala kajúcne, kým sa deti súkali na zadné sedadlá.

„Viem, ty mi prepáč.“

„Táni, napadlo mi, že ak chceš bojovať, tak len s tým, čo ovládaš, s čím vieš zaobchádzať. Nechcela som, aby sa náš rozhovor zvrtol týmto smerom.“

„Ja viem,“ šepla Táňa. Nemohla sa na Noru nahnevať. Veľa ráz mala pravdu, i keď sa jej to ťažko priznáva. Teraz, keď sa rozvádza, si uvedomuje, že aj zostať doma bola chyba. Nora ju kedysi varovala.

„Neboj sa, niečo vymyslíme. Šup-šup, slečny, zapnúť pásy,“ opäť luskla prstami vo vzduchu a žmurkla na Táňu. Vedela, že tento rozhovor prehnala.

Mlčali. Táňa sa cestou zamestnávala úvahami o Romanovi. Chytil krízu stredného veku a myslí si, že s mladou chytí aj druhý dych. A jej nebolo podozrivé ani to, že začal z ničoho nič cvičiť, opaľovať sa v soláriu, kúpil si kabriolet, prestal nosiť tielko a jesť mäso. Mäso! Veď žiadny chlap by sa dobrovoľne nevzdal nedeľných rezňov!

Bola som slepá a príšerne naivná, pomyslela si. Viackrát čítala o podobných príznakoch nevery, ako povedala jej mama – v príručkách pre záhaľčivé paničky – a vôbec jej to nedošlo. Jasne, že jej to nedošlo, veď s tým začal len pred niekoľkými mesiacmi! Žeby mal naozaj viacero mileniek a až pri tejto poslednej stratil hlavu? Kto jej povedal, že tri roky neveru skrýval, kto? Nora? Nie, asi sám Roman... – Táni sa všetko zlievalo v hlave.

Nikdy by jej nenapadlo, že by ju Roman mohol podvádzať... Nič tomu nenasvedčovalo, díval sa na ňu rovnako, ani jeho úsmev sa nezmenil. Nikdy jej nezabudol priniesť malú pozornosť zo služobnej cesty, pamätal si sviatky a dokonca aj dátum ich sobáša.

Tri roky a dva mesiace. Jedna alebo tisíc mileniek, veď je to fuk. Musím niečo urobiť, niečo, čím si ho získam späť. Ale čo? Už vopred je to prehratý boj. Mala by prestať fňukať do vankúša a dokola si predstavovať, ako mu pred nosom zabuchne dvere, keď raz pochopí, čo stratil... Pochybovala, že by sa tak niekedy stalo.