Spoveď mladého narkomana

Celý život som počúval: „Aj tak nič nevieš, na nič nechytaj, nič nerob. Neučíš sa, sprostý si a ešte aj vyrušuješ. Ty len pekne v kúte a ticho buď. Aj tak iba trepeš. Keď sa nebudeš učiť a budeš poslušný, prejdeš. Alebo sa vynikajúco uč a potom môžeš vystrájať. Zmizni, si hlupák, slaboch. Neodvrávaj a všetko, čo ti povedia sprav“. Tak začal svoje rozprávanie Michal pri prvej návšteve psychologickej poradne.

Cítil som sa neistý, neschopný čokoľvek zmeniť. Dodnes si pamätám ten pohľad, ktorý mi hovoril: „Si k ničomu, Ty nechceš byť najlepší, si spokojný aj keď si najhorší. Tebe to stačí, pozri sa na ostatných, babrák akýsi“. Sklamal som otca, už vie, akého má neschopného syna. Doma som to nemohol vydržať. Chodil som do školy, hral hokej a veľa času trávil na bicykli, no stále som mal  pocit, že mi niečo uteká. Chcel som ísť von, no  nie sám, chcel som mať kamarátov, niekam patriť.

V tom čase som nastúpil na strednú školu. So spolužiakmi sme začali vymetať diskotéky. Hovorili sme tomu „krčmové obdobie“. Zabávali sme sa každý piatok a často krát aj v sobotu. Tancovali a veľa pili. Ostatné dni som sedel doma a nudil sa. Škola skončila, hokej bol minulosťou,  robotu som nemal a zrazu ostalo prázdno. Kde sa vzala, tu sa vzala marihuana. A začalo sa húliť. Príjemné halucinácie, tak to bolo zo začiatku. Práve v tomto období som spoznal jedno dievča. Správal som sa k nej  ako k ostatným, povrchne, chcel som si len užiť. Presviedčala ma, aby som prestal piť a húliť. Nepomohli slzy, prosby ani výčitky. Keď sa so mnou rozišla, uvedomil som si, že mi chýba. Chcel som, aby sa vrátila, avšak nešlo to. A znovu húlenie, chľast, zábava. Takto to išlo niekoľko rokov. Postupne narastal strach, pocit menejcennosti, neschopnosť sa vyjadrovať. Bol  som agresívny, provokačný. Ľudia sa mi začali vyhýbať. Mal som pocit, že ma za chrbtom ohovárajú. Hanbil som sa a cítil trápne.

Spravil som niečo hrozné. Dal som to aj môjmu psovi. Chcel som vedieť, čo to s ním urobí. Bolo to smiešne i smutné zároveň. Halucinácie už pre mňa neboli také príjemné. Pozeral som do zrkadla. Aha, veď nemám ruky! Pri chôdzi sa moje telo pomaly ohýbalo do tvaru stareckej paličky, nemohol som sa vystrieť, hneď ma začalo ostro pichať v žalúdku, hrudníku, v krku a hlave. Uhasiť smäd bolo nemožné, stále neznesiteľné sucho. Tlak v hlave stúpal, všetko okolo bolo rozmazané, cítil som sa slabý a malátny. Hovoril som pomaly a nezrozumiteľne. Moje  ochabnuté ruky nedokázali nič uchopiť. Telo mi zrazu zaliala neznesiteľná horúčava. Z posledných síl som sa doplazil do postele a tam odpadol. Ako vo sne som cítil, že ma niekto otáča na bok a hovorí, aby som tak ostal, inak sa zadusím zvratkami.

Uvedomil som si, že takto už nechcem žiť. Chcem s tým prestať. Sám seba som presviedčal, že to bude  dobré, no priznávam, veľmi som trpel. Cítil som samotu, nepoznal žiadnych ľudí, zoznámiť sa s niekým bolo neskutočne ťažké. Bolo mi ľúto, ako mi život uniká medzi prstami a ja som proti tomu bezmocný.

Nastúpil som na liečenie, rozhodnutý skoncovať so svojou závislosťou. Prvé sedenie, to bol silný zážitok. Cítil som sa ako v zajatí. Bola to oceľová klietka, tesná, príliš tesná. To bolo miesto, kde som stál. Nemohol som vydať žiadny zvuk. Neschopný, slabý, neistý, menejcenný a hlúpy, čakal som na zázrak. Chcel som niečo povedať, no nedokázal to. Beznádejný prípad. Nemôžem nič zmeniť, veď ako aj? Nič neviem, potím sa. Je to naozaj tak. Nezaslúžim si raj, peklo je môj život, ničím sa a trápim i ostatných. Keď som zo seba konečne dostal slovo, slzy sa mi začali kotúľať po tvári. Cítil som zúfalstvo a beznádej. Kto za to všetko môže, prečo som musel padnúť na samé dno? Dokedy  budem trpieť?

Michal absolvoval liečenie v centre pre liečbu drogových závislostí viac krát. Po niekoľkých mesiacoch abstinovania sa k alkoholu a drogám znovu a znovu vracal. Až nevyliečiteľná choroba primäla Michala k rozhodnutiu, že teraz už naozaj, ale naozaj vydrží. Veď v sazke je to jediné, čo mu ešte ostalo. Jeho vlastný život.