Skutočný príbeh: Po svadbe už viac netúži!

Mám dvadsaťosem rokov a s Braňom pestujeme pekný vzťah už vyše šesť rokov. Momentálne fungujeme na diaľku, keďže ja študujem v Bratislave a on má výbornú prácu v Prahe. Neviem, ako dlho by sme za týchto podmienok dokázali bok po boku existovať aj naďalej, no našťastie obaja vieme, že odlúčenie je len dočasné. Sme dohodnutí, že akonáhle ukončím školu, zaobstaráme si spoločné bývanie.  Kvôli zdravotným komplikáciám sa však moje štúdium pretiahlo a výšku dokončím o niečo neskôr, než sme plánovali.

 

Prekonala som niekoľko operácií maternice a lekári ma varovali pred možnými problémami, pokiaľ by som dieťatko plánovala neskôr ako po tridsiatke. Partner o tom vie, a nakoľko je o pár rokov starší, spoločného potomka by uvítal. Veľa krát sa tak milo zasníval a ja som mala pocit, že vízii o krásnej rodinke už nič nestojí v ceste. Ako som sa len mýlila.

 

Napriek tomu, že svadbu chcel najmä on, viac o ňu nestojí. Pred časom sme sa na istú dobu rozišli. Myslím si, že práve vtedy zmenil názor, hoci on tvrdí, že manželstvo odjakživa považoval za zbytočný prežitok. Na jeho obranu musím podotknúť, že som urobila chybu. Neviem, čo ma to napadlo, nikdy som mu nebola neverná a na iného muža som sťažka pozrela. No neubránila som sa drobnému flirtu počas telefonovania s kamarátom a Braňo našu konverzáciu bohužiaľ začul. Nahneval sa a opustil ma. Len tak, bez slova, môjho vysvetlenia.

 

V jeden štvrtkový večer sme sa náhodne stretli v obchode a zistili, že naše vzájomné city neochladli. Dohodli sme sa, že skúsime pokračovať tam, kde sme skončili. Všetko začalo odznova. Láska a nadšenie jeden z druhého boli rovnaké ako predtým. Dokonca môžem pravdivo poznamenať, že nám to krátke odlúčenie pomohlo a teraz si jeden druhého vážime ešte viac. Jediné, čo sa zmenilo, je jeho postoj k svadbe. O manželstve nechce ani počuť a tento neželaný obrat mi dodnes nevysvetlil. Stojí si za tým, že i jeho predchádzajúce svadobné zanietenie bolo len chvíľkovým pomätením mysle a súčasný stav mu nadmieru vyhovuje. "Nikdy som sa nechcel ženiť. Pre šťastný rodinný život to nie je žiadna nutnosť.“

 

To ma veľmi sklamalo. Viem, že v minulosti bol z predstavy o zosobášení  nadšený. Trápim sa myšlienkami, že ma prestal po čase milovať a náš vzťah vníma len ako zvyk a formu istoty. Neviem čo mám robiť, akým spôsobom vrátiť všetko späť. Potrebujem vedieť, či to má ďalej vôbec zmysel. Hoci Braňa milujem, spoločnej svadbe a dieťatku verím každým dňom menej. Veľmi túžim zistiť, čo sa odohráva v jeho hlave. Konverzáciám na túto tému naklonený nie je a ja pomaly verím, že tento ortieľ je z jeho strany považovaný za definitívny. Nechcem ho do ničoho tlačiť, vyplakávať mu a dávať ultimáta. Nevie mi, prosím, niekto poradiť? Nájsť v ňom odhodlanie opäť podstúpiť cestu, ktorou sa mal náš vzťah uberať?