V tridsiatke mi praskla v mozgu cievka, následky mám dodnes

Nič nenasvedčovalo tomu, že by som sa mala o svoje zdravie obávať: nefajčila som, alkohol takmer nepila, nebola obézna a v našej rodine sa problémy s cievami nikdy nevyskytovali. Jediné, čo ma mohlo varovať, boli bolesti hlavy a náhla únava zhruba dva roky pred samotnou príhodou. Kto z nás však týmto symptómom prikladá v dnešnej dobe prehnanú pozornosť?

 

Ten deň si pamätám dodnes. Stalo sa to v jednu slnečnú májovú nedeľu. Stretla som sa s bývalými kolegyňami a spomínam si, ako dobre nám spolu bolo. Prišla som domov neskoro večer a okolo polnoci šla spať. Náhle mi začala tŕpnuť ruka a prepadla ma zvláštna predtucha, že niečo nie je v poriadku. O mozgovej mŕtvici som v danom momente vôbec neuvažovala. V mojom veku?

 

Siahla som po mobilnom telefóne, chcela som zavolať mame. Telefón mi ale zakrátko vypadol z ruky. Došlo mi, že situácia je vážna. Je to zvláštne, no mňa v tejto stresovej situácii vôbec nenapadlo volať záchranku. Chcela som sa len dostať von z bytu. Vybehla som na chodbu, to už ma postupne prestala poslúchať i ľavá noha, a z hrdla sa mi drali len nezrozumiteľné škrekľavé tóny. 

 

Bola som pri vedomí, celkom zreteľne vnímala celé dianie okolo seba. Snažila som sa búchať zdravou nohou do dverí svojich susedov, no nik mi neotváral. S vypätím všetkých síl som sa doplazila na tretie poschodie, čo mi zrejme zachránilo život. Otvorila mi staršia susedka a s hrôzou v očiach sledovala moje snahy o koordináciu pohybov.

 

To už sa k nám hrnuli policajti, ktorých zmobilizovali ďalší nedôverčiví nájomníci. Musela som vyzerať ako veľmi opitá žena, navyše robiaca aj riadny hurhaj. Všetky otázky sa mi začali zlievať a chvíľku na to som omdlela. Prebrali ma až v nemocnici, počúvajúc sestričkinu vetu: „Ničoho sa nebojte, ideme vás operovať.“  

 

Pár dni po zákroku mi doktor oznámil, že som prekonala krvácanie do mozgu. A príčina? Tá je mi dodnes neznáma. Špekulovalo sa o hormonálnej antikoncepcii, no tá spôsobuje skôr upchanie ciev, nie ich prasknutie. Ja naozaj dodnes len tápem, čo bolo spúšťačom a veľmi ma to trápi. Mnohí ľudia by tak na mojom prípade aspoň vedeli, čomu je dobré sa vyvarovať. Bohužiaľ, v tomto smere ostávam bezmocná. 

 

Myslela som si, že už nikdy viac nebudem chodiť. Vybavujem si, ako sa mamka radovala, keď som zdvihla nohu čo i len o jeden centimeter vyššie. Vôbec som nerozprávala. Dnes chodím za výdatnej pomoci paličky, od členku dole nedokážem pohnúť nohou a rovnako som na tom i s rukou od zápästia ďalej. Von chodím vyzbrojená vychádzkovou barličkou, no rozprávam už takmer bez chýb. Kto by to bol povedal, že človek so zabehnutou kariérou i životom sa behom niekoľkých sekúnd ocitne, obrazne povedané, v plienkach a musí sa učiť všetko odznova? 

 

Tri roky som bývala s rodičmi, a hoci som sa osamostatnila, mamu potrebujem stále. Azda je to kvôli strachu, že sa mi raz mozgová mŕtvica vráti. Presne tak nečakane a kruto, ako po prvý krát.