Martin Valihora: V hudbe neexistuje prvé miesto

Na jeho vystúpenie v newyorskom klube Blue Note sa prišiel pozrieť aj samotný Paul McCartney. Valihora stál na pódiu s najväčšími džezovými muzikantmi, ako sú Oscar Peterson či Herbie Hancock. Zostáva však skromný a vlastnou prácou potvrdzuje, že najväčším muzikantom vôbec nejde o ego, ale hlavne a predovšetkým o dobrú hudbu. Aj preto organizuje unikátny jednodňový džezový festival.

Často hovoríte, že hudba by mala niesť odkaz. Aký odkaz nesie to, čo hrajú naše rádiá?
Podľa toho, aké rádio si zapneme. Každá hudba má nejaký odkaz. Hudba je akási vnútorná zastávka každého z nás a každý si môže vybrať, čo od nej čaká: relax, odídenie od reality, stretnutie seba samého... Môže to byť veľmi jednoduchá pieseň alebo symfónia, avantgardný džez - každý má svoj spôsob, ako sa zbaviť stresu.

Ak má však človek rád avantgardný džez, asi ho musí hľadať mimo rádií, či nie?
Dajú sa nájsť aj džezové relácie, ktoré uvádzajú hudobníci, hoci ich je menej. Je dôležité vyhľadávať kvalitnú hudbu a cibriť si hudobnú aj vnútornú estetiku v živote. Aj mňa ovplyvnila kvalitná hudba v detstve.

Potrebuje džez pripraveného, hudobne vzdelaného poslucháča?
Naozajstný, pravý džez nepotrebuje prípravu. Má takú strhujúcu energiu, že človeka vtiahne aj bez toho, aby mu rozumel. Jednoducho ho zaujme sila hudby. Samozrejme, nemusí pri džeze zostať, to je otázka osobného výberu.

Líši sa džezová hudba v rôznych krajinách? Počujete z nej, či je muzikant z Ameriky, zo Slovenska, z Nemecka alebo iného kúta sveta?
Až tak v rámci regiónov neviem, ale v džeze počuť veľa vplyvov etník, kultúr - či východnej, latinskoamerickej, škandinávskej, európskej, z vážnej hudby... Aj podľa tradičných nástrojov sa dá určiť, odkiaľ asi hudba pochádza. Niekto si pod džezom predstavuje černochov s basou, saxofónom a veľkým činelom, ako swingujú. Ale dnes je džez inštrumentálna forma komunikácie muzikantov, hudobných vplyvov a prvkov je nespočetne veľa.

Pred časom ste povedali, že džezových fanúšikov čoraz viac pribúda. Na čom sa to dá poznať - chodí ich viac na koncerty?
Niekedy mám, naopak, pocit, že nepribúda. Ľudia si často myslia, že džez je akási sofistikovaná forma. Ja im chcem ukázať, že džez je široká škála farieb. Na One Day Jazz Festivale už vystúpili aj umelci, ktorí džez predstavili okrajovo alebo ho len čiastočne zakomponovali do svojej tvorby. Na tohtoročnom festivale 26. februára v Košiciach a o deň neskôr v Bratislave napríklad vystúpi Frank McComb - spevák, ktorý sa venuje soulu a rnb. Je dobrý klavirista, a tak diváci zažijú aj interaktívne momenty. Návštevnosť džezového podujatia sa dá zvýšiť tým, že ho obohatíme aj o iné druhy hudby.

Kdesi ste spomenuli, že hrať pre 50-tisíc ľudí musí byť mystérium. V čom je to iné, hrať pre 50-tisíc alebo pár desiatok ľudí, alebo len sám pre seba? Vnímate, koľko ľudí vás počúva?
Pre interpreta je to rozdiel. Už len to, že príde do obrovskej haly, kde je 50-tisíc ľudí. Ja som hral džez najviac pre asi päťtisíc ľudí. Samozrejme, je to iné, ako hrať v klube. V klube je intímne prostredie, úplne inak sa tam odráža zvuk, často nepotrebujeme veľké alebo vôbec žiadne ozvučenie, komunikácia je celkom iná. Na veľkom pódiu sa intimita vytvára ťažšie - ľudia sú ďalej od seba, zvuk sa inak prenáša. Všetko má svoje plus aj mínus, ale ja mám rád kluby. Keď sa tam vytvorí atmosféra, to sú silné momenty. Preto asi džez vznikol v kluboch a tam aj patrí. Ale sú podujatia, keď chceme hudbu sprostredkovať viacerým ľuďom. Snažím sa vyberať si miesta s takou kapacitou, aby bol prenos hudby autentický.

Kde ste hrali pre 5 000 poslucháčov?
V Japonsku - s Oscar Peterson Quartetom a klaviristkou Hiromi. Na slovenskej Pohode som hral aj pre väčšie publikum, ale na festivaloch je samozrejme vždy viac ľudí.

Ako vám vlastne napadlo organizovať One Day Jazz Festival? Videli ste niečo podobné kdesi inde?
Celé to vychádza zo mňa. Mám rád voľnosť v myšlienkach aj akciách. Povedal som si: nebudem sa nikdy viazať na dátum, obdobie, počet podujatí - na nič fixné. Budem festival robiť vtedy, keď budem mať možnosť predstaviť toho interpreta, ktorého chcem. Takže bol rok, keď sa žiadny One Day Jazz Festival nekonal a v iný rok sa uskutočnili aj tri festivaly. Iné festivaly majú pevný dátum a pripravujú sa celý rok. Náš festival, kde chceme vždy predstaviť nejakého svetového interpreta, má často na propagáciu a predaj lístkov len mesiac a pol až dva. Organizátori na čele so mnou sú teda pod veľkým tlakom, ako to vyjde. Na druhej strane vidím, akí vďační sú diváci, že týchto interpretov môžu vidieť.

Koľko trvali prípravy na najbližší, ôsmy One Day Jazz Festival?
Tiež necelé dva mesiace, začiatkom roka sme potvrdzovali interpretov a miesto konania, na propagáciu máme asi päť týždňov. V Bratislave budeme vo Veľkej sále Istropolisu, čo je dosť veľká kapacita. Snažíme sa, aby aj vstupenky boli za dostupnú cenu - ideme vždy na hranu, aby sa pokryli náklady. Zdôrazňujem, že organizovanie festivalu nie je zárobková činnosť. Bol by som rád, keby to tak raz bolo. Chcem však, aby bol festival stopercentný, aj za cenu toho, že budeme na nule alebo sa dostaneme do mínusu. Nemienim znižovať kvalitu festivalu.

Nerobíte festival najmä pre seba?
Pre všetkých je to zážitok. Aj pre muzikantov - vždy chceme, aby sa konfrontovali slovenskí so zahraničnými. Keď tu boli Tower of Power, po koncerte sme sa stretli v klube a hrali slovenskí muzikanti a potom americkí. Najzaujímavejšia je práve konfrontácia. Keď tu bola Chaka Khan, tiež sme na afterparty džemovali s kapelou - to je najviac. Na koncerte vidia zahraničné hviezdy slovenskú tvorbu a my sme šťastní, že máme blízko veľké svetové mená. Je to zbližovanie sa s tým, čo sa deje vo svete, prehlbovanie vzťahov a informácií, aby sme sa posúvali ďalej. Pretože Pánboh rozosieva talent aj po Slovensku a je dôležité, aby muzikanti mali k dispozícii tento duchovný materiál.

Ako reagujú veľké mená, keď ich oslovíte?
Mnohých muzikantov svetovej džezovej scény poznám osobne, pretože som takmer desať rokov žil v Amerike, hral a cestoval. Mnohí interpreti boli na Slovensku aj viackrát, my sa im tu snažíme vytvoriť dobré podmienky. Oni to oceňujú a vždy odchádzajú šťastní. Majú úžasné dojmy, tešia sa, že tu boli. Aj keď možno prichádzali s rezervou, srdečnosť ľudí ich vždy dostane. Neodmietol ešte nikto. Skôr máme problém niektorých umelcov promovať na Slovensku. Veľké mená sú totiž drahé a keď nemáme sponzorov, musíme čakať, kým sa to podarí. Ale ja som hazardér, ktorý ide aj do rizika. A preto sa mi aj podarilo priviesť veľa mien, ktoré tu ešte nevystupovali: Jan Garbarek, George Duke, Chaka Khan. Festival robím v momente, keď mám zaujímavého interpreta.

Ako sa na džez zháňajú sponzori?
Veľmi ťažko. Je to výzva pre ľudí, ktorí chcú podporovať kvalitné kultúrne podujatia. Pre sponzorov to nie je otázka zárobku, skôr toho, či im náš festival sedí v rámci portfólia akcií, ktoré podporujú. Občas ide o osobné kontakty, niekto chce pomôcť. Keď sa to podarí, tešíme sa, lebo sa nám zmenšuje stres.

Vraj na to, aby ste poslucháčom ponúkli naozaj veľkú kreativitu, si musíte vytvoriť osobný zvuk. Ako sa to robí?
Usilovnou prácou. Tá je dôležitá, lebo ňou prejav zreje. Je to nekonečná cesta. Keď chce byť človek lepší, nenudí sa.

Mám dojem, ako by vás rozčuľovalo, keď o vás píšu ako o prvej lige. Hnevá vás škatuľkovanie?
Už som na to prestal reagovať. Chápem, že si ma ľudia potrebujú pre seba nejako definovať. Aj ja som to kedysi robil. Pýtal som sa otca, ktorý bol tiež hudobník, basgitarista, kto je lepší. A on mi opakoval: hudba nie je šport. V hudbe neexistuje prvé miesto, existuje len samotný hudobník a jeho zvuk, jeho práca. Úžasné je, že každý môže byť sám sebou a navzájom sa môžeme inšpirovať, dopĺňať, učiť sa od seba.

Často v hudbe hovoríte o farbe, viete laikom vysvetliť, kde ju hľadať?
Je to niečo, čo človek zažíva pri počúvaní hudby. Každý zvuk navodzuje predstavu, nejaký obraz, obrazy vytvárajú pocity. Hudba, zvuk, obraz, pocit - to je farebnosť.

Je farba iná, keď hráte džez a keď hráte napríklad s Davidom Kollerom?
Áno. Keď hrám inštrumentálnu alebo improvizovanú hudbu, obrazy prichádzajú cez zvuky, cez ich hľadanie, kombinácie. Keď hrám komponované pesničky a text, obrazy prichádzajú cez slová, text a melódiu, ktorá je často v pevnom slede. Takže sú to rôzne prvky.

Študovali ste na slávnej hudobnej škole Berklee College of Music v Bostone. O svojej americkej skúsenosti ste povedali: keď je človek doma uznávaný, tam príde a je zrazu nikto, lebo v USA sú tisíce muzikantov. Bol to šok?
Myslel som to tak, že na Slovensku s 5 miliónmi obyvateľov je jednoduchšie byť rozpoznaný, dostať pozornosť od publika. Trebárs v Amerike má všetko úplne iný rozmer aj hudobný vývoj je tam oveľa ďalej. Do USA prichádzajú hudobníci z celého sveta, ktorí si myslia, že by mohli zaujať alebo by sa mohli pripojiť k tejto veľkej komunite. A vtedy človek zistí, že je krásne konfrontovať sa s naozajstným veľkým svetom. Je to aj celkom iné tempo pre osobný vývoj. Človek tam spozná iné hudobné kultúry, často na vysokej úrovni, prenos informácií je oveľa rýchlejší.

Čo vás Amerika naučila?
Vnímať nástroj. Zistil som, že neexistuje len poprock, ale aj milión iných žánrov, ktoré obohacujú hudobný prejav. Človek sa naučí viac rečí a dohovorí sa s oveľa viac ľuďmi, môže teda obohacovať aj svoj prejav a zvyšovať jeho úroveň. Začal som bicie využívať v rôznych kontextoch a spoznal ich ako melodický nástroj.

Vraj ste v Bostone mali spolužiaka z Vladivostoku, ktorý sa venoval elektronickému popu a ponúkol vám účinkovanie v kapele.
Hlavný dôvod, prečo som zostal na Berklee, bolo, že som spoznal novú kapelu Waking Vision. Každý z týchto mladých muzikantov priniesol svoju skladbu. Môj hudobný svet sa otvoril, začal som inak hrať a inak počuť. Bolo tam viac interpretov, s ktorými som spolupracoval - nielen s Mišom, ktorý teraz žije v Los Angeles, ale aj s mnohými inými. Keby som ostal na Slovensku, asi by som ich nikdy nestretol. Preto by ľudia mali cestovať, to sú skúsenosti na nezaplatenie.

Aby ste si zarobili na školu, pracovali ste aj ako čašník alebo ste hrali na výletnej lodi. Pritom v tom čase ste už na Slovensku mali svoje meno...
Bola to súčasť môjho študentského života a nevyhnutný krok na prežitie v Amerike. Jednoducho súčasť môjho vývoja. V New Yorku som stretol českého spolužiaka, vynikajúceho gitaristu, jedného z najlepších hudobníkov na škole. On povedal, že nebude v New Yorku predávať pizzu, aby si zaplatil bývanie a mohol tu hrať. Vrátil sa do Česka. A takých poznám viac. Človek musí mať vnútornú silu a odvahu potlačiť niektoré svoje predstavy o sebe a o svete, musí sa na veci pozerať v kontexte miesta, kde žije.

Vy ste tú vnútornú silu mali?
Ja som všetko robil rád, lebo som vedel: skončil som školu, nemám veľké angažmán, ale musím fungovať, zaplatiť svoje potreby a popritom hrať. O nejaký čas, možno o rok, prišlo angažmán a možnosti a všetko sa mi to vrátilo. Američan to má trochu iné: má zázemie, rodinu. Aj mne samozrejme pomáhala rodina, ale po škole sa musí o seba človek starať aj sám. Dokonca aj moji americkí spolužiaci pracovali v cofee-shopoch a bufetoch, aby si zarobili a potom sme hrali muziku. V New Yorku je veľmi veľká kreatívna scéna a ľudia tam hrajú z lásky, nie pre peniaze. Tešia sa a smerujú k tomu, aby ich raz hudba živila. Nie vždy je koncert zaplatený, ale tým si každý musí prejsť, to je normálne. Človek na sebe musí pracovať.

Mali ste toho niekedy plné zuby a hovorili si, že sa radšej vrátite domov na Slovensko?
Boli všelijaké situácie, ale nikdy som nezaváhal. Bol som síce sám vojak v poli, počas štúdia som si privyrábal, ako sa dalo, po škole som tiež robil všelijaké práce, ale na Slovensku sa to pre mňa uzavrelo. Uvedomil som si súvislosti: mohol som prísť na Slovensko a hrať v komunite 10-20 hudobníkov, ktorí sú vo všetkých projektoch. Je to fajn, ale ja som chcel ísť ďalej. Veď by som zahodil vlastný život, keby som sa uspokojil s týmto. V rámci tejto planéty som sa chcel konfrontovať s najvyššími métami a ísť čo najďalej. Ten pocit mám stále, aj keď môj hudobný vývoj mi trochu zbrzdili otcovské povinnosti. Spolupracujem s komunitou muzikantov z Ameriky, máme plány aj ďalej, možno sa ešte presťahujem do Ameriky.

Hrali ste aj pre Paula McCartneyho a vraj ste pred ním nemali trému. Pred kým ste ju, naopak, mali?
Určite som ju mal aj pred Paulom McCartneym, hlavne to bol úžasne krásny pocit: Paul McCartney sa na nás prišiel pozrieť do newyorského džezového klubu Blue Note. Boli sme na pódiu traja a on neprišiel na drink ani na večeru. Mal som veľkú trému, keď sa na nás prišla pozrieť kapela Branford Marsalis Quartet, kde boli tí najväčší killeri - úžasní muzikanti, ktorých som počúval - vtedy sa mi zdalo všetko banálne, čo hrám. Možno keby som si teraz vypočul, čo som vtedy hral, čo ak to bolo najlepšie, čo som kedy zahral? To boli najlepšie pocity, keď som mohol zdieľať pódium s najväčšími hudobníkmi a kapelami: Herbie Hancock, Brian Blade, Wayne Shorter, Dave Holland, Steve Gadd Gang Band, Oscar Peterson...

Mali ste skúsenosť, že čím väčšie meno, tým skromnejší človek je za ním?
To sú veľkí, úžasní ľudia, ktorí sa vydali za príbehom hudby. U nich nejde o ego, ale o hudbu, spoznávanie, radi počúvajú mladých muzikantov a tiež sa inšpirujú. Stretnúť sa s nimi je veľké po hudobnej i ľudskej stránke.

Na čo sa môžu tešiť návštevníci vášho najbližšieho One Day Jazz Festivalu?
Veľmi by som všetkých chcel pozvať, pretože som sa snažil vytvoriť rozmanitý program. Samozrejme, nesmie chýbať Andrej Šeban s novým projektom, po dlhom čase hrá zasa s kapelou, na to sa veľmi teším. Potom európsky projekt Depart, ktorého súčasťou som teraz aj ja - po 15 rokoch som vystriedal bubeníka Jojo Mayera, na saxofón hrá Harry Sokal a na kontrabas Heiri Känzig - je to akustický džez, veľmi strhujúci. Hlavný headliner koncertu je Frank McComb, ktorého som spoznal v Tokiu. Je to úžasný spevák, ktorého hlas najčastejšie prirovnávajú k Donny Hathawayovi. Prinesie sem americkú černošskú kultúru - spieva a hrá na klavír a s ním vystúpi basista Reggie Washington. Program je veľmi pestrý - ponúkne elektrický akustický džez aj džez spojený s piesňami a so spevom. Dúfam, že sa to ľuďom bude páčiť. A tento rok sa nám podarilo preniesť festival aj do Košíc - v rámci Európskeho hlavného mesta kultúry odohráme rovnaký program ako v Bratislave aj deň predtým, 26. februára v Košiciach.

Text: Katarína Sedláková pre Pravda magazín
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu