Akrobati, čo hľadajú zmysel života

Zahŕňajú tanec s ohňom, akrobaciu na hodvábnych lanách, s kockou aj obručami, hadie ženy. Ak nenastane koniec sveta, tak po Južnej Kórei jedinečnú šou Piaty element uvidíme 18. a 19. januára v bratislavskej Aegon aréne NTC. O predstavení i skupine hovorí Silvia Poláčková, ktorá spolu s Matúšom Ritomským Argollu založila.

Vystupovali ste v Južnej Kórei, Katare, Indii, Egypte, Aténach, ale doma na Slovensku sa predstavíte až v januári. Je ľahšie dobyť svet ako získať si uznanie doma?
Veľké vystúpenia sa doma robia ťažšie, cítime aj väčšiu zodpovednosť. Na firemných akciách nás poznajú, vystupujeme tam roky, ľudia nás mohli vidieť aj na otvorení summitu NATO v bratislavskej Inchebe, ale pre bežných slovenských divákov, ktorí si na nás kúpia lístky, to bude premiéra.

Často vás prirovnávajú k slávnemu Cirque du Soleil – Slnečnému cirkusu. Je to oprávnené prirovnanie?
Nechcem, aby sme vyzneli ako chválenkári, ale je to asi najbližšie, čo ľudia poznajú a čo sa nám podobá. Aj keď naše predstavenia sú trošku iné. Sme menej cirkusoví, preto hovoríme o akrobatickej šou. V našom vystúpení je viac čitateľný príbeh, prevažuje síce akrobacia, ale vždy je vsadená do príbehu a je jasné, prečo sa práve niečo odohráva. Jednotlivé čísla nie sú samoúčelné či náhodné.

Prečo potrebujú ľudia v 21. storočí cirkus?
To, čo robíme, je nový žáner, vizuálna forma pohybového umenia. A umenie ľudia potrebujú stále, je to viac ako len odreagovanie. Ukazujeme, aké neuveriteľné schopnosti má ľudské telo. Aj my si takto plníme sny. Keď sa predstavenie divákom páči, je to najväčšia odmena za hodiny tréningu a prebdené noci.

Tak trochu meníte realitu na rozprávku. Chýba ľuďom v pretechnizovanom svete?
Pri našej šou sa môžu zastaviť, upokojiť. Vystúpenie je o hľadaní piateho elementu, zmyslu života. Diváci sa ponoria do príbehu, ktorý je príbehom každého z nás – všetci hľadáme zmysel. Asi preto sa naše predstavenie tak páčilo aj v kultúrne odlišnej Južnej Kórei.

Označenie cirkus, prípadne moderný cirkus vás však, dúfam, neuráža?
Samozrejme, že nie. Viete, čo robí cirkus cirkusom? Kruh, ktorý je aj v koreni toho slova.

Veď aj vaše meno Argolla znamená po španielsky kruh.
Áno, lenže v cirkuse sú kruhové pódiá a diváci sedia okolo. Naše vystúpenia sú robené frontálne, diváci nesedia do kruhu. Keď sme hľadali názov pre našu skupinu, páčil sa nám symbol kruhu ako čohosi dokonalého – aj zem je guľatá, kruh nemá začiatok ani koniec, všetko spája, rozhovory sa konajú za okrúhlym stolom, kde nikto nie je viac ani menej – z toho sme vychádzali, a keď sme narazili na španielske slovo argolla, povedali sme si, že to je ono.

Ako psychiatrička vidíte svet ako cirkus?
Niekto mi už povedal, že som odišla z jedného cirkusu do druhého, dá sa to vidieť aj tak. Jednotlivé svety sa vždy prelínajú a majú k sebe blízko – psychiatria, politika, moderný cirkus... Závisí, akými okuliarmi sa na to človek pozerá. Pacientov nájdete všade.

Ako sa psychiatrička a ľudskoprávny aktivista dostanú k modernému cirkusu a akrobacii?
S Matúšom (Ritomským) sme sa stretli, zaľúbili sa do seba, naše tvorivé energie sa stretli tiež a pred ôsmimi rokmi vznikla Argolla. Pracovala som na psychiatrii v Pezinku, ale časom sa to už s akrobaciou nedalo časovo skĺbiť, musela som sa rozhodnúť pre jedno. Vždy som chcela byť doktorkou, v puberte som uvažovala nad umením, hrávala som ochotnícke divadlo, venovala som sa foteniu. Moderný cirkusový žáner vstúpil do môjho života neplánovane a ja som sa nebránila.

Ako?
Keď sme sa s Matúšom stretli, on sa ohňovej šou venoval už dva roky a ja, keďže som vždy cvičila, som začala trénovať s ním, pomerne rýchlo mi to šlo a začali sme spoločne vystupovať. Dodnes vystupujem s ohňom a robím akrobaciu s kockou – ale čoraz menej, keďže v Argolle som aj režisérkou, manažérkou a niekedy aj kostymérkou.

Vraj ste doteraz predstavili 160 umelcov vo vyše 330 predstaveniach.
Základ Argolly sme my dvaja s Matúšom a vždy oslovujeme ďalších umelcov do predstavení. Aj vo svete podobné skupiny fungujú na externej spolupráci. Väčšinou však s ľuďmi spolupracujeme dlhodobo, roky. Uzatvárame zmluvy na určitú dobu. Napríklad si zabookujeme umelcov na rok. Mnohí sa nám ozývajú sami.

Ako sa vám to podarilo?
Keď som začala vystupovať, chodila som na festivaly do sveta a videla som, že akrobatický žáner je oveľa bohatší ako to, čo je známe na Slovensku. Rozmýšľala som, ako by sme dostali zahraničných umelcov na Slovensko. Začali sme ich volať, popri ohňovej šou sme ponúkli akrobaciu na hodvábe, vtedy to tu nikto nepoznal. S povedomím o akrobacii je to už lepšie, ale stále máme čo dobiehať. Máme ľudí z Ameriky, Afriky, ale aj z Ukrajiny, naozaj z celého sveta. Nájdu si nás na webe, niečo ich zaujme a ozvú sa.

Zdá sa, že najväčší úspech ste mali v Ázii a arabských krajinách. Čím tam bodujete?
Možno zohráva úlohu aj to, že sme iná kultúra a inak vyzeráme. Volajú nás však opakovane, takže asi nejde len o to, že sme z Európy. Na festival do Kórey si nás vraj vybrali preto, že sa im páčili prepracované detaily vo vystúpeniach. Vyberali si osem zoskupení z celého sveta a my sme sa medzi ne dostali zo strednej Európy ako jediní. Najviac asi zaberajú videá z našich vystúpení, pretože ide o vizuálne umenie.

Reagujú na vaše umenie v rôznych častiach sveta rovnako alebo ste si všimli odlišnosti?
V rôznych krajinách je napríklad rôzny typ potlesku. V Kórei, keď sme sa klaňali, tak diváci tlieskali presne počas úkonu klaňania. Oproti našim divákom sú oveľa presnejší – tlieskať začali presne počas klaňania a hneď ako sme sa doklaňali, potlesk utíchol. Len čo sme sa začali znova klaňať, už tlieskali znova. Niekde zasa dávali menej najavo emócie, ale napriek tomu prídu za nami a z toho, čo hovoria, je jasné, že to veľmi prežívali. Inak sa však ľuďom páčia podobné veci. Akurát v Kórei počas momentu, kde je v šou hlavný hrdina upálený, sa diváci smiali.

Zistili ste prečo?
Nám boli v Kórei tiež niektoré ich gestá či mimika smiešne. Asi ide o medzikultúrne rozdiely. Možno Kórejčanom tiež bola smiešna európska mimika v dramatických chvíľach.

Arabky vraj zasa nadchlo, keď bola v hlavnej role žena.
V predstavení bola žena dominantná a na arabských diváčkach sme videli, že je to pre ne malá revolúcia. Prejavilo sa to pri potlesku aj bezprostredne v daných momentoch reagovali, neskôr nám to aj prišli povedať. Bolo čarovné vidieť zahalené ženy, ako sa z toho tešia. Inde v Európe tomu ľudia nevenovali pozornosť.

Spolupracujete s mnohými mladými talentmi. Fotografie z predstavenia robil napríklad Martin Červeňanský, ktorý tento rok získal Czech Press Photo práve za sériu fotografií z vášho vystúpenia v Kórei. Ako ste sa dali dokopy?
Je to bratranec našej vystupujúcej Eivy, fotí nás už niekoľko rokov. Postupne sa zdokonaľuje, je veľmi šikovný a pritom má len devätnásť rokov.

Ďalšou zaujímavou postavou je Maok, ktorý vám skladá hudbu. Prezradíte o ňom viac?
Maok je multiinštrumentalista, ktorý robí nádhernú hudbu. Zoznámili sme sa na akcii Dych zeme. Maok bol na všetkých našich tréningoch a počas nich tvoril hudbu – v reálnom čase. Pritom je veľmi skromný, ani Jakubiskovou Báthoryčkou, ku ktorej zložil hudbu, sa nechváli.

Kto vymýšľa vaše predstavenia?
My dvaja s Matúšom sme dali dokopy príbeh, scenár, režírujem ja a tanečné choreografie pripravuje Silvia Beláková. Ale myslím, že celý tím vystupujúcich pridáva do vystúpenia niečo navyše, každý ma do určitej miery možnosť formovať vystúpenie.

Je pre vás rozdiel vystupovať na tanečnom festivale a otvárať napríklad summit NATO?
Určite. Vždy som snívala o tom, postaviť vystúpenie tak, aby si ľudia sami chceli kúpiť lístok. Je to síce ťažšie s propagáciou, ale zdá sa mi to čistejšie ako firemné vystúpenia, kde si nás objednajú. Festivaly majú väčšie čaro. Summit NATO sa konal v Bratislave v Inchebe, kam si nás zavolali. Na futbalovej lige v Aténach to tiež bolo zaujímavé, mohli sme sa dotknúť trávy, čo je pre futbalových fanúšikov absolútnym snom.

Máte ešte niekedy trému?
Určite, tá k tomu patrí. Môže sa niečo pokaziť, nie vždy sú priestory ideálne, ale zatiaľ sme nič nepodpálili ani sa nestala žiadna katastrofa.

Ako vlastne tvoríte predstavenia, čo vás inšpiruje?
Napríklad aktuálne vystúpenie Piaty element je o hľadaní zmyslu, je to zrkadlo môjho vnútorného sveta.

Vraj máte v hlave už aj nový projekt, ktorý má umelecky zobraziť ochorenia ľudskej duše. Ako by to mohlo vyzerať?
Keďže vidím do sveta psychiatrie, napadlo mi zobraziť niektoré ochorenia umelecky tak, aby sme trochu poľudštili psychiatrických pacientov. Ich svet sa tiež dá pochopiť. Chcem ho ľuďom ukázať inak.

Ste žena mnohých schopností – manažérka, kostymérka, režisérka, performerka a ešte aj lekárka...
Aj rada fotím, keď mám čas – rada sa venujem ručným prácam, čítam... Mám dobrého partnera, ale ťažko povedať, že niekto niekomu pomáha – sme rovnocenné duo a naša práca nás baví.

Silvia Poláčková
Narodila sa 29. mája 1977 v Bratislave. Vyštudovala LFUK v Bratislave. Pracovala ako lekárka v Psychiatrickej nemocnici Phillipa Pinela v Pezinku. Je frekventantkou koncentratívno-pohybového psychoterapeutického výcviku. Od roku 2004 sa aktívne venuje street artu, konkrétne ohňovej šou. Je režisérkou tanečno-akrobatických celovečerných vystúpení "Where fire and wind dance together" a "Argolla 5. element". Je matkou dvanásťročnej Laury a dvojročnej Nikity.

Text: Katarína Sedláková pre magazín Pravdy
Foto: Martin Červeňanský