Lucie Bílá: U nás sa na hviezdy môžeme len hrať

Rok 2012 sa chýli ku koncu - aký bol?

Veľký. Niekedy idú veci akoby samy, inokedy zas oveľa ťažšie. Mám pocit, že tento rok som si všetko musela veľmi zaslúžiť. Veľký tresk v Česko Slovensko má talent skončil raz o pol tretej v noci, druhýkrát o štvrť na šesť ráno. Bola mi zima a siahla som naozaj už za hranice svojich psychických a fyzických možností. Ťažko som sa lúčila aj s muzikálom Carmen a pripravovala sa na nový muzikál Aida. Náročné bolo dokončenie albumu MODI, keďže nás opustil jeden z jeho autorov, Pavel Vrba. Zabrať mi určite dá aj vianočné turné, pretože sa opäť všetky koncerty zdvojili, takže budem mať dva denne. Nuž a moderovanie Českého leva bol tiež veľmi ťažký oriešok - bola to skôr jazda na tigrovi.

Reakcie na vaše moderovanie neboli len pozitívne - mrzelo vás to?
Chválu ani kritiku nemôžete brať vážne. Nesmiete zaspať na vavrínoch preto, že vás niekto pochválil a nemôžete prepadať panike, že sa mu niečo nepáčilo. Pre mňa je dôležité jediné. Venovala som tomu ohromný kus času a spravila som to najlepšie, ako som mohla. Samozrejme, že mi urobili radosť pochvaly od ľudí, ktorých si vážim ako Jiřinka Bohdalová alebo Iva Janžurová. Navyše Jiřina Bohdalová je veľmi prísna. Ale to neznamená, že sa hnevám, keď sa môj výkon niekomu nepáčil. Vzala som si na plecia veľmi ťažkú úlohu, a bavila ma. Bola to ohromná skúsenosť.

Dotýkajú sa vás neprajné články v novinách?
Mrzí ma, keď ma niekto cituje a vkladá mi niečo do úst, hoci so mnou ani nehovoril. Ale čo o mne bulvár píše, je mi jedno. Veď aj bulvár tu má svoje miesto, tak ako domovníčka, ktorá umyje schody a potom nám umyje zadok. Je to "iba" domovníčka, ale ľudia pri tom oddychujú. Len nesmú veci, čo čítajú, brať vážne. Môj mediálny obraz nie som ja. A ľudia to chápu. Veď keby brali vážne všetko, čo sa o mne píše a hovorí, nemala by som také plné koncerty. Dôležité je, čo poviem, ako sa správam a za to si zodpovedám. Ale čo o mne píše alebo hovorí niekto iný, je mi úplne jedno.

V knihe sumarizujúcej váš rok 2011 sa takmer na všetkých fotografiách usmievate. Nevyčerpáva vás to?
Na fotografiách som s ľuďmi a na nich sa nerada mračím. Na niektorých fotkách je vidieť moje pravidlo, "čím väčší tlak, tým väčší úsmev". Ale nie som stále rozchechtaná. Viem aj plakať, ale vtedy mi to veľmi nesvedčí, preto v knihe tie fotografie nie sú.

Váš otec sa narodil v Petržalke, zavítate tam občas?
Petržalka je rodisko môjho tatínka, ale nejazdili sme tam, pretože sa celá rodina s babičkou aj súrodencami presťahovala do Čiech. Veľmi rada však hovorím Slovákom, že som aj vaša a môžete si vybrať, ktorú polovicu chcete. Slovenské publikum je zvláštne krásne. Divoké a spontánnejšie ako u nás. Podľa mňa Česko a Slovensko k sebe naozaj patria.

Za rozdelenie z veľkej časti mohol váš obľúbený politik Václav Klaus...
Keď mám niekoho rada a vážim si ho, neznamená to, že súhlasím so všetkými jeho výrokmi alebo rozhodnutiami. Ja si myslím, že rozdelenie bola chyba, pretože sme si spolu mohli byť platnejší a silnejší. Podľa mňa Česko a Slovensko k sebe patrí a ja sa stále považujem a vždy sa budem považovať za československú speváčku. Rozchody nemám rada ani v muzike. Toľko kapiel sa rozpadlo z hlúposti len preto, že niečo neprekonali.

Nerozišli ste sa aj vy s kapelou Arakain?
To bol trochu rozdiel. V tej kapele som bola ako hosť. Keď som začala byť známa a populárna, cez Arakain prepisovali veľkým Lucie Bílá. Vtedy mi chlapci povedali: ,,Tak si vyber, buď budeš Arakain, alebo budeš Lucie Bílá." Zvolila som si druhú možnosť a myslím, že som spravila dobre. Aj vďaka tomu som im pred piatimi rokmi mohla ako producent zaplatiť koncert. Keby som s nimi zostala, asi by sa tak nestalo. A hlavne, ja nie som len metal. Mám rada farebnosť, rada striedam žánre ako kabáty. To je pre mňa dôležité.

Onedlho pôjdete po prvýkrát voliť prezidenta priamo. Václav Klaus už kandidovať nemôže, máte iného favorita?
Mám a úplne jasného. Keďže ide o voľbu prezidenta, neprekáža mi, že je ľavicového zmýšľania. Na Hrade je to totiž trochu inak. Ide o človeka s pevným charakterom a dobre o ňom hovorí aj náš súčasný prezident. Vraj je jedným z mála ľudí, ktorí v politike držia slovo, a je to Miloš Zeman. Viem si predstaviť, že by bol skvelým reprezentantom našej krajiny.

Tento rok sa veľa hovorilo aj o sťahovaní hudby. Nepohnevali ste si kolegov výrokom, že vám až tak neprekáža?
Nebojím sa hovoriť svoje názory a nepotrebujem sa páčiť všetkým. Myslíte, že keď budem hovoriť "ty,ty, ty, nerob to!", tak niečo zmením? Nie, nezmením. Náš národ sa vždy vynájde, aj keď je to samozrejme škoda. Oveľa horšia situácia je pri filmoch. Keď sa tvorcom peniaze nevracajú, nemôžu sa nakrúcať nové filmy.

Na svojich albumoch teda nezarábate?
Nie. Pre mňa je album ako podpisová karta. Je mi samozrejme ľúto firiem, ktoré na to doplácajú, ale technika ide stále dopredu a veci sa jednoducho menia. Nakoniec sa možno stane, že vymyslia stroje, ktoré budú spievať za spevákov a technika pôjde po krku aj nám. Aj keď sa to tak vlastne pomaly deje. Takže ja nemením, ľudia si aj tak budú robiť to, čo chcú.

A čo vy, sťahujete?
Ja si cédečká kupujem a sťahovať ani neviem. Okrem toho, naozaj milujem Madonnu a nikdy by som si jej album nestiahla, pretože ho chcem mať kvalitný, presne taký, ako má byť. Tie Madonnine mám dokonca v dome na prvom poschodí, na druhom a celú zostavu mám ešte v jednom zo svojich pražských bytov.

A čo Guns N´Roses? S Arakainom ste predskakovali na ich slovenskom koncerte, máte rada ich hudbu?
Kapela sa mi páči, ale nepáči sa mi jej veľmi zvláštny prístup k fanúšikom. Keď na pražskom koncerte prišli asi o päť-šesť hodín neskôr, tak som si povedala, môže to byť náhoda. Ale keď podobnú vec predviedli aj tu, tak sa mi to nepáčilo. Veď keď sme išli dole z javiska a mali ísť hrať oni, ešte neboli ani na Slovensku. Keď si ma niekto nájde a chce ma vidieť, tak si to vážim a nebudem sa hrať na hviezdu. Aj keď je pravda, že sme malá krajina, takže sa na tie hviezdy môžeme naozaj len hrať. Ale aj keby bolo v sále sto ľudí, nenechala by som ich nikdy čakať. Nikdy.

Vy ste si na ich koncert počkali?
Nie.

Pri akej hudbe dokážete vypnúť?
Robím si žarty, že doma počúvam country rádio, pretože mi to nepripomína moju prácu...

A naozaj ho počúvate?
Áno. Keď počúvam klasické rádia, stále mi ide v hlave, čo by som mala spraviť, ako by som mala, čo som mala urobiť inak. A ja si potrebujem oddýchnuť. Preto aj lúštim sudoku - tie čísla vás nepustia rozmýšľať nad niečím iným. Ale poviem vám, čo ešte počúvam. Mám rada ticho alebo relaxačnú hudbu ako Budha Bar alebo Cafe del Mar.

To znie veľmi upokojujúco - sedíte pri nej so zatvorenými očami a meditujete?
Nie, ja nedokážem nič nerobiť. V dnešnej dobe je času veľmi málo. Skôr si túto hudbu zapnem, keď ráno vstanem, ako pozadie k niečomu, čo robím. Neobsedím len tak ani v aute - štrikujem alebo háčkujem. To je moje.

Čo ste si naposledy uháčkovali?
Krásny sveter. Keď som bola v Alpách, kúpila som si vlnu a kým sme za tých pár hodín prišli domov, mala som ho takmer celý hotový. Bol hrubý, takže to krásne pribúdalo. Inak šijem medvedíky, ktoré dávam kamarátom či do dražby. Ten posledný sa vydražil za 50 000 korún.

Lucie Bílá
Narodila sa 7. apríla 1966 ako Hana Zaňáková. Vyučila sa za krajčírku, ale nakoniec sa jej životným osudom stala hudba. Spievala v kapelách Rock-Automat a Arakain, do povedomia sa však dostala najmä hitom Neposlušné tenisky. Počas svojej kariéry vydala viacero albumov a získala 14 Zlatých slávikov. Okrom hitov ako Láska je láska alebo Plyn už syčí z trouby ven má na svojom konte aj viacero muzikálových úloh (Dracula, Johanka z Arcu, Carmen). Zahrala si aj vo viacerých filmoch vrátane rozprávky Princezná ze mlejna alebo V perine. Ako porotkyňa účinkuje v šou Česko Slovensko má talent. Nedávno vydala nový album s názvom MODI.

Text: Elena Zemková pre Pravda magazín
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu