Táňa Keleová-Vasilková: Najlepšie sa cítim vo svojich snoch

Na vavrínoch však autorka nespí.  Práve jej vyšiel nový román Nikdy, v ktorom jedného krásneho nedeľného rána Peter Katke oznámi, že miluje inú. Takejto expozícii mnohé čitateľky rady podľahnú, navyše, keď ich skúsená autorka vedie dejom tak, aby sa cítili dobre nielen pri čítaní, ale aj v živote. Jej fantázia je plná príbehov – v hlave ich má iste tiež aj milión.

Vaše knižky sa predávajú na státisíce, dosiahli ste milión predaných výtlačkov, čo je na Slovensku rarita. U šoférov sa zvykne požívať slogan "milión kilometrov bez nehody".  Bolo to tak aj na vašej ceste alebo nastali aj komplikácie?
Ťažkosti som mala hlavne s prvotinou, ktorú mi žiadne vydavateľstvo nechcelo vydať (bola som neznáma, mladá, nechceli ísť do rizika), napokon vyšla vďaka ockovej pomoci v malom vydavateľstve v 500-kusovom náklade. Zložité to bolo tiež s druhou knižkou - Manželky - ktorú mi za pomoci priateľov a rodiny vydal môj manžel. Od tretej knihy sa mojich rukopisov ujalo vydavateľstvo Ikar - a to je už niečo úplne odlišné. Nejaké väčšie problémy sa našťastie zatiaľ nevyskytli a verím, že sa ani nevyskytnú. No, a ak by náhodou aj prišli, budem ich riešiť - veď koniec koncov, od toho problémy sú.

Čo je pre vás napríklad problém? Pomáha vám ich riešiť to, že ste úspešná spisovateľka? 
Problém sú pre mňa choroby, a pri päťčlennej rodine sa často nejaká „ukáže“. Vírusy, vysoké horúčky sa nám, bohužiaľ, nevyhýbajú a nevyhýbajú sa nám ani veci komplikovanejšie a dlhodobejšie, čo sa týka liečby. Bývam vtedy smutná, no usilujem sa vypnúť a urobiť všetko pre to, aby choroba čím skôr odišla. A verte či neverte, to, že som úspešná spisovateľka, mi v týchto chvíľach vôbec nepomáha. Som normálna žena, ktorá má starosť o svojich blízkych.  

Miliónový úspech je aj príležitosťou na bilanciu, či spomienky:  ako ste začali písať?
Zaoberám sa skôr prítomnosťou ako minulosťou, ale jasná vec -  sú situácie, chvíle, na ktoré rada spomínam. Narodenie detí a „narodenie“ každej jednej knihy patrí medzi ne. Prvotinu som začala písať pred osemnástimi rokmi (vlastne som dosiahla pri písaní rok dospelosti), v čase, keď som bola s dcérou na materskej dovolenke. Syn Michal mal deväť rokov a Veronika dva. A ja som sa „nudila“. Iste, chvíle s deťmi som si užívala naplno a boli mi vzácne, ale čosi mi chýbalo, čosi tvorivé, čosi „len moje“: a tak som začala písať. Medzi prechádzkami s deťmi, varením, rozprávkami... Teraz, spätne, až nechápem, ako som to dokázala, ako som si na to mohla nájsť čas. Nehovoriac o tom, že medzitým sa nám narodila ešte ďalšia dcérka. Asi som vždy v sebe mala akúsi vnútornú disciplínu, ktorá ma nútila nájsť si voľnú chvíľočku a tiež schopnosť strážiť si čas.

Aký máte pocit z takého početného  čitateľského zázemia?  Viete, kto vás číta? Poznáte tých ľudí  intuitívne alebo aj osobne?
Je to úžasný pocit. A tiež zvláštny pocit zodpovednosti. Viem,  kto ma číta, pretože už dlhé  roky chodievam na šnúry besied a autogramiád po celom Slovensku a tak mám so svojimi čitateľmi kontakt. Čítajú ma predovšetkým  ženy, bez ohľadu na vek či profesiu, a tiež trocha muži, aj keď - v oveľa menšom počte oproti ženám. Väčšinou sú besedy úžasnými človečenskými stretnutiami, na ktorých to hreje. Debatuje, smeje, fotografuje, podpisuje...

Spoznali ste už všetky knižnice na Slovensku? 
Nie, ešte mám resty. Ale každý výjazd na besedu ma stojí  deň (keď idem na východné Slovensko niekoľko dní), nemôžem a nechcem to robievať príliš často: aj kvôli tomu, že chcem byť s rodinou, aj preto, že chcem písať. 

Zmenilo vás písanie? Menia sa spolu s vami aj čitatelia?
Vďaka písaniu som narástla a dospela a rokmi som si začala aj viac veriť. Čitatelia sa menia spolu so mnou.

Ako to cítite? 
Ako som povedala: viac si verím. Myslím, že to je pre spokojný  život nesmierne dôležité.

Spoznali ste cez svojich čitateľov - a najmä   čitateľky  - už celé Slovensko.  Sú ženy z rôznych regiónov Slovenska iné?  Zohľadňujete prostredie a regionálne špecifiká aj v tvorbe?
Moje čitateľky sú vždy trocha iné, závisí to od prostredia, v ktorom žijú, ale to je na tom to krásne, a o to viac ma besedovanie s nimi teší. No pri písaní tieto veci nemôžem zohľadňovať: píšem, ako to cítim. Ale práve pred nedávnom sa ma v niektorom meste na východnom Slovensku jedna čitateľka spýtala, prečo nie je moja hlavná hrdinka trebárs z Košíc alebo z Trebišova. Odpoveď bola jednoznačná: nepoznám mentalitu ľudí žijúcich vo východoslovenskom regióne až tak podrobne - a nechcela by som napísať nejakú hlúposť.

Ako je to s vašou rodinou? Poznáte všetkých svojich predkov? Spracovávate aj tieto príbehy?
Svoju babičku a  deda - z oboch strán - som poznala a mám na nich hrejivé  spomienky. Svojich pradedov a prababky som nepoznala, ale  rada o nich počúvam, chcem o nich vedieť  čo najviac. Tieto veci však do svojich kníh nevkladám, svoje príbehy si vymýšľam, nepíšem o nikom konkrétnom, vychádzam pritom z môjho vnútorného presvedčenia, že by to nebolo správne. Každý si svoje a rodinné záležitosti stráži, a ja to rešpektujem.

Váš otec František Kele je autorom mnohých kníh s cestovateľskou tematikou, ale vraj písala aj mama...
Ocko napísal množstvo cestopisov, mamina písala niektoré spolu s ním, a tiež jej vyšli dve samostatné knižky: Ošklbané detstvo a Úsmevy písané kriedou.

Narodili ste sa v Chomutove - máte tam rodinu? Cítite svoju popularitu aj v Česku?
Rodinu mám aj v Chomutove, aj v Prahe a sme v kontakte. Svoju popularitu necítim ani na Slovensku, v takýchto veciach sa nevyžívam a možno preto ich ani nevnímam. Pre mňa je oveľa dôležitejšia moja rodina a moje písanie, nie "sláva". A čo sa týka Česka, napriek tomu, že už aj tam som mala besedy a autogramiády, cítim to rovnako.  

Máte na svoje knihy ohlasy aj od mužov? 
Muži čítajú moje knihy v oveľa menšom pomere ako ženy - ale čítajú a ja sa z toho veľmi teším. Ohlasy občas mávam, s tým najkrajším sa môžem podeliť: Písal mi osemdesiattriročný  starý pán, že veľmi rád číta moje knihy - a ľutuje, že ich nečítal skôr, pretože by sa k svojej rodine správal celkom inak. Boli to nesmierne silné riadky, dostali ma.

Píšu sa vám ľahšie ženské či mužské postavy? Držíte vždy skôr so ženami?
No, asi skôr tie ženské, muži sú niekedy pre mňa nepochopiteľní, ale tak to má byť. Veď práve preto, že nie sme rovnakí, sa priťahujeme. Nedržím nikomu - a ak, tak ublíženej strane. Napríklad v Pozlátkach to bol muž. 

Čo vy rada čítate? Sledujete slovenskú literárnu produkciu?
Sledujem a čítam všetko, čo vyjde, považujem to za svoju profesionálnu povinnosť, chcem mať prehľad. Osobne posledné roky najradšej čítam fantazy literatúru, zo súčasných autorov mám rada Kinga a Joy Fieldingovú.

Pôvodne ste chceli byť novinárkou - aj ste vyštudovali žurnalistiku. Máte rada nové správy, informácie, alebo sa radšej "strácate" z reálneho sveta do toho vlastného?
Obidvoje. Som odjakživa zvedavá a na tom sa, chvalabohu, nič  nezmenilo, ale mám rada aj svoj snový svet, cítim sa v ňom veľmi dobre.

Čo dnes ľuďom viac chýba - viera, cit, rozum?
Ľudskosť. A schopnosť zastaviť sa a vnímať krásu v sebe a okolo seba. Ľudia sa často orientujú na to zlé a boľavé - akoby si neuvedomovali, že im to v konečnom dôsledku len ubližuje.

Kde najradšej píšete? Potrebujete k sústredeniu prírodu, prechádzky po lese a podobne, alebo si sadnete k písaciemu stolu, dáte si kávu a – začnete?
Presne - sadnem si k počítaču a píšem. Nehrám sa na múzy, nečakám, kedy prídu... To  by som sa mohla načakať! Jednoducho píšem. Ale zámerne striedam duševnú prácu s manuálnou činnosťou, v týždni veľa športujem, cez víkendy chalupárčim a venujem sa záhradke, v tomto ročnom období aj zaváraniu.

Ako športujete?
Dva razy v týždni hrávam bedminton, venujem sa mu od detstva, dokonca som hrávala súťažne, a hra ma dodnes veľmi teší, plávam a chodievam na turistiku. Devínska Kobyla pri našom paneláku je moja dôverná kamarátka.

Myslím, že ste stále verná jednému vydavateľstvu. Lanária vás iní? Rozmaznávajú vás v Ikare?
Pokusy boli, ale odmietam ich. S mojím vydavateľstvom mám vyslovene priateľské vzťahy a s ľuďmi, ktorí v ňom pracujú, sa cítim dobre.

Táňa Keleová-Vasilková
Narodila sa 7. apríla 1964 v Chomutove, v mestečku v severných Čechách. Od svojich štyroch rokov žije v Bratislave. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, potom pracovala vo viacerých časopisoch. Od roku 1994 sa venuje písaniu románov. Žije s manželom, tromi deťmi a bobtailom Barou striedavo na sídlisku v Devínskej Novej Vsi a v chalúpke na myjavských kopaniciach. Autorka doteraz vydala tieto romány: Cena za voľnosť (1997), Manželky (1998, 2003), Túžby (1999), Mama pre Veroniku (2000), Čriepky (2001), Okienko do snov (2001), Slzy a smiech (2002), Pozlátka (2003), Čaro všednosti (2003), Siete z pavučín (2003), Tichá bolesť (2004), Cukor a soľ (2004), Ja a on (2005), Kvety pre Lauru (2006), Modrý dom (2006), Dúhový most (2007), Nataša (2008), Rozbité šťastie (2008), Srdce v tme (2009), Klamstvá (2009), Sľub (2010), Ranč u starého otca (2011), Dva životy (2011), Nikdy (2012).

Text: Helena Dvořáková pre Pravda magazín
Foto: Ivona Orešková