Podľa krvi sú Miška a Kerstin tá istá osoba
Miška Bukovcová a Kerstin Pohlers trošku podvádzali. Nevydržali na zoznámenie čakať až do galakoncertu Noc nádejí. Adresy a fotky si vymenili už predtým.
Veď Kerstin Miške zachránila život vlastnou krvou. A pán Pohlers sa svojej novomanželke rozhodol dať originálny svadobný dar: kontakt na Mišku.
Zdravý človek si len ťažko dokáže predstaviť, ako veľmi sa Miška a Kerstin túžili spoznať. Miška mala pätnásť, keď jej v roku 2005 prvýkrát diagnostikovali Nehodgkinovský lymfóm, ochorenie podobné leukémii. Dievča z Brezna malo práve nastúpiť do deviateho ročníka, keď si raz všimlo zväčšené lymfatické uzliny na krku a pod pazuchou.
"Necítila som sa slabá ani malátna, nemala som ani zvýšenú teplotu. Vlastne mi bolo celkom fajn, ale kvôli lymfatickým uzlinám som sa vybrala k svojej detskej lekárke. Hneď ma poslala na odber krvi. Výsledky z histológie potvrdili, že ide o zhubné bunky a čoskoro som začala liečiť v Banskej Bystrici. Kým sme čakali na výsledky z histológie, stále som si myslela, že dostanem nejaké lieky a všetko bude v poriadku. Vôbec mi nenapadlo, že by som sa mohla ocitnúť na onkológii," rozpráva dnes dvadsaťdvaročná Miška.
Cudzia krv dodá novú imunitu
Na začiatku absolvovala štandardnú liečbu chemoterapiou. "Miškina choroba postihuje v prvom rade uzliny, potom môže byť postihnutá aj kostná dreň. Lymfatické uzliny sa zväčšujú, lebo sa v nich množia nádorové bunky. Keď sa choroba zachytí včas, pacienta nemusí nič bolieť. Preto mala Miška veľkú šancu, že sa jej ochorenie vylieči už prvou liečbou," vysvetľuje lekárka Sabina Šufliarska z detskej transplantačnej jednotky kostnej drene v DFNsP v Bratislave.
Miška chodila na pravidelné kontroly, bola na udržiavacej liečbe, ale len dva či tri mesiace po tom, ako v roku 2008 dobrala chemoterapiu, si znova nahmatala uzliny.
"Počas prvej liečby som sa tešila z dobrých výsledkov, nepomyslela som na nič zlé. Hovorila som si: ako choroba prišla, tak aj odíde. Liečba ma neunavovala, predtým som sa totiž venovala atletike, a lekári hovorili, že to mi pomohlo. Prvú liečbu som teda znášala celkom dobre, ale druhá už bola silnejšia – to už som brala megadávky cytostatík. Nakoniec som sa musela podrobiť aj transplantácii kostnej drene," hovorí Michaela.
To už mala Miška osemnásť a dobre vedela, čo ju čaká. "Už som špekulovala, či liečenie vôbec má zmysel, keď to prvýkrát nevyšlo. Telo ešte nebolo zregenerované z chemoterapie a už ma čakala transplantácia. Vtedy mi najviac pomohla mamina, kamarátka Zuzka a ďalší priatelia. Držali sme sa navzájom," spomína.
Miška v skratke popisuje ďalší vývoj: v marci 2008 sa začala liečiť na detskej onkológii v Banskej Bystrici, v septembri šla na predtransplantačné vyšetrenia do Bratislavy, podstúpila vysokodávkované ožiarenia a v októbri sa uskutočnila transplantácia kmeňových buniek z kostnej drene.
Lekárka Sabina Šufliarska vysvetľuje, že Nehodgkinovský lymfóm je druh rakoviny, ktorý vyžaduje dlhodobú liečbu. "Dá sa to síce riešiť aj bez transplantácie, ale v istom malom percente, kam spadla aj Michaela, je potrebná transplantácia kostnej drene. Tá jej zvýšila šance na vyliečenie. Transplantácia totiž o 20 až 30 percent zníži riziko, že sa ochorenie vráti. Vďaka cudziemu darcovi, či už je príbuzný alebo nepríbuzný, získa pacient aj nový imunitný systém, ktorý "dozerá" na nádorové bunky. Dnes už od Miškinej transplantácie uplynuli štyri roky, a tak je riziko návratu choroby už minimálne. Dá sa povedať, že je vyliečená. Keď sa po transplantácii vracia ochorenie, býva to do roka, zriedkavo niečo po roku. Ak prejdú dva roky bez návratu choroby, má vysoké šance, že už bude v poriadku. Aj preto sa práve dva roky darca s príjemcom drene nesmú kontaktovať."
Keď darcovstvo nebolí
Vráťme sa však do roku 2008, keď ešte Miška netušila, že jej príbeh skončí šťastne. Keďže bola jedináčik, darcu kostnej drene pre ňu hľadali v medzinárodnom registri. "Na darcu som čakala v nemocnici, kde som spoznala veľa detí, ktorým sa nenašiel. Bála som sa, že ani pre mňa ho nebude ľahké nájsť. Každý deň som sa počas vizity pýtala, či už darcu našli. Bola som nesmierne šťastná, keď mi povedali, že ho majú a mám ísť na transplantáciu do Bratislavy."
Pritom po druhej liečbe už Miška mala celkom dobré výsledky a najskôr uvažovala, či vôbec transplantáciu potrebuje. Lekári jej však povedali, že teraz môže byť všetko v poriadku a o dva mesiace sa môže stav tak zmeniť, že už jej ani transplantácia nepomôže. Po druhom návrate choroby, ktorý zažila aj Michaela, radšej pacientom hľadajú darcov kostnej drene a posielajú ich na transplantáciu.
Tu do príbehu vstupuje plavovlasá Kerstin z bavorského Muhlhausenu. Mala dvadsaťjeden, keď sa dozvedela, že o tri roky mladšej Slovenke môže zachrániť život. Neváhala ani minútu. "Hneď mi bolo jasné, že to urobím. Keď viete, že niekomu môžete zachrániť život, jednoducho to urobíte," hovorí usmevavá Kerstin, akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete. Kerstin je teraz v siedmom mesiaci tehotenstva, vtedy mala tesne pred svadbou. O Michaele nevedela nič viac, ako Michaela o Kerstin. Poznali len mesto, odkiaľ tá druhá pochádza a svoj vek.
Kerstin Michaele darovala tzv. periférne kmeňové bunky. Doktorka Šufliarska vysvetľuje, že to nie je také bolestivé ako samotný odber drene z kosti, čo si vyžaduje dvesto vpichov. "Kerstin päť dní dostávala podkožné injekcie, ktoré nastimulovali kmeňové bunky z kostnej drene do cirkulácie periférnej krvi (tú odoberáme, keď sa pichne). Potom jej separačný prístroj z krvi oddelil kmeňové bunky. Z jednej žily sme Kerstin odobrali krv do prístroja a do druhej žily sme jej zvyšok krvi bez odobratých buniek vrátili," popisuje lekárka.
Pokrvné sestry
Miške Kerstinine kmeňové bunky zachránili život, no zároveň sa stalo čosi zaujímavé. Miška i Kerstin sa začali cítiť prepojené – stali sa pokrvnými sestrami. To, čo znie až nadprirodzene, komentuje lekárka Šufliarska: "Spolupatričnosť po darcovstve cítia aj súrodenci, prečo by ju nemohli cítiť aj nepríbuzný darca a zachránený? A je tu ešte čosi: z krimiseriálov iste viete, že jednou z metód na identifikáciu osoby je aj odber krvi. Ak by sa Miška a Kerstin podrobili vyšetreniu, ktoré z krvi zisťuje špecifické molekulárne genetické znaky človeka (tie sú pre jednotlivé osoby jedinečné, a tak sa podľa nich robí identifikácia), výsledok by znel: je to tá istá osoba. Mišku opakovane vyšetrujeme na to, či bunky, ktoré jej cirkulujú v krvi, sú tie od darkyne, a za štyri roky sa vždy potvrdilo, že sú. Keby sa zobral ster zo sliznice dutiny ústnej, tam už by boli bunky, ktoré nie sú od darkyne Kerstin, ale sú len Michaeline. Podľa krvi sa však Michaela a Kerstin nedajú odlíšiť."
Kerstin sa nesmierne tešila, že komusi zachránila život: "Vždy som chcela vedieť, kto to je - komu v tele koluje moja krv. Veď sme sa stali pokrvnými sestrami. Dva roky čakania, kým to zistím, sa mi zdali nekonečné." Kerstinin nastávajúci manžel tak vymyslel pre svoju milovanú riadne prekvapenie: pred svadbou sa cez register darcov skontaktoval s Miškou a požiadal ju, aby Kerstin napísala o sebe list a poslala jej fotku. Miška rada spolupracovala a Kerstin bola na svadbe dojatá. Dnes je šťastná, že sa s Miškou konečne stretli aj osobne. Na galakoncerte si okamžite padli do náručia. "Možno sa budeme aj stretávať, keď sa narodí moje bábätko," teší sa Kerstin a Miška súhlasne prikyvuje.
Michaela študuje tretí ročník špeciálnej pedagogiky. Pôvodne uvažovala nad štúdiom medicíny a predstavovala si samú seba ako doktorku na detskej onkológii a hematológii. Ťahalo ju to k deťom v nemocnici. "Rada by som im pomohla. Myslím si, že keď som si tým sama prešla, vedela by som najlepšie deti pochopiť. Chcela by som im pomáhať ako špeciálna pedagogička." Tak, ako Kerstin nezištne pomohla Miške, chce raz Miška pomáhať iným deťom.
Text: Katarína Sedláková pre Pravda magazín
Foto: Robert Huttner pre Pravdu, archív Kvapky nádeje