Eva Holubová: Matka zem vylieči všetky úzkosti

Les jej pomáha aj v reálnom živote, lieči si v ňom sklamania napríklad z politiky. Rada chodí do lesa aj s manželom, ktorý vie úžasne rozprávať o chrobákoch, vtákoch i motýľoch.

Vraj sa vám darí robiť prácu, ktorá vás často aj baví. Nie je samozrejmosť mať prácu, ktorá človeka baví? Dnes si mnohí predstavujú, že práca by mala byť hlavne zábava...
Ja som chodila na brigády už od šestnástich rokov. Musím povedať, že som poznala prácu, ktorá ma nebavila - v továrni na čokoládu pri páse. Navyše nie som veľmi manuálne zručná, čokoládové figúrky mi padali z rúk, celé kolekcie z pásu, a som pomalá, čo ťažko niesli renomované zamestnankyne a dávali to najavo, ale boli to moje prvé zarobené peniaze a bola som na ne pyšná. Potom som robila práce, ktoré ma spočiatku nebavili, ale dalo sa na nich vždy nájsť niečo zábavné, zaujímavé... to bola pre život veľká skúsenosť. Moja práca herečky ma baví, ale to neznamená, že je automaticky len zábavná. Áno, niekedy áno, ale väčšinou je to úmorné bifľovanie textu, úporné hľadanie, ako rolu hrať, nekonečné čakanie na akciu.... skrátka, ako každé povolanie má aj to moje svoje negatíva a ja mám šťastie, že ich znášam v pohode a niektoré ťažké prekážky ma baví prekonávať. Zábava je niečo iné, za prácu, aj keď vás baví, nesiete zodpovednosť, počas zábavy ste slobodní, je tu pre vašu radosť, ako relax po práci. Ak nemáte potrebu pracovať, mať teda určitú zodpovednosť a povinnosť, neviem, či ste schopní užiť si zábavu.

Kedy vás teda práca baví najviac?
Kedykoľvek, keď jej verím. Keď viem, že mne a mojim kolegom nejde o "herecký koncert", ale o spoločnú vec, keď je režisér posadnutý, ale ponechá si nadhľad, nejde mu o "režijný počin", ale aj on cíti tím a seba ako jeho súčasť. Konkrétne v divadle môžem uviesť napríklad Patrika Hartla, ktorého hry v Studiu 2 uvádzame. A samozrejme Ladislava Smočka, jedného z najlepších režisérov, s ktorým sme naštudovali veľmi zvláštnu a pravdivo citlivú hru, vlastne tiež v Studiu 2. S týmito režisérmi som bola slobodná, bez prehnanej autocenzúry som si klieštila cestu k postave, cítila som, ako to stále nie je ono, lačne som lapala po pripomienkach a potom som pocítila, že to máme, že dialógy fungujú, že situácie majú potrebné napätie či ľahkosť... Cítila som to za seba, z kolegov i režisérov a bolo to skvelé, opojné a povznášajúce. Odmena za chvíle poctivého tápania.

S akými ľuďmi a aké filmy vás baví nakrúcať? Podľa čoho si vlastne vyberáte, do akého filmu pôjdete a do ktorého nie?
To je rôzne. Budem úprimná, dôležitý je príbeh, teda scenár, režisér, kolegovia, ale aj rodinný rozpočet. Ideálne je, keď sa to zíde dohromady, ale aj čiastočné zastúpenie niektorých týchto aspektov vítam. Zásadne sa radujem z toho, čo mám a neplačem nad tým, čo nemám.

Popri umeleckých snímkach sa nebojíte objaviť ani v ľudových komédiách Zdeňka Trošku?
Nebojím, lebo nie som ani žiadny zamindrákovaný "intoš", ani "predposraný" meštiak, som slobodné dievča, aspoň v tomto, aj keď možno by ma viac bavilo zahrať si u Trošku v nejakej opere, ktoré skvele režíruje, bola by to príjemná zmena, ale keď na to neviem patrične spievať.

Záleží vám na tom, čo si myslia kritici, diváci alebo je rozhodujúci hlavne váš názor a pocit z práce?
Z kritikov budem menovať Sergeja Machonina, bohužiaľ, už nežije, ale často mi kedysi pomohol. Nesmel za totality publikovať, chodil za nami osobne. Niekedy mi dával "ťafky", ale už to, že som mu za to stála, bolo vyznamenanie. Písal do ilegálnych Lidových novín a na každé hodnotené predstavenie šiel niekoľkokrát, trebárs aj sedemkrát, kým o ňom napísal. Veľmi si vážim aj hudobného publicistu Jiřího Černého. A nielen jeho názory na hudbu, ale na akýkoľvek umelecký žáner. Je to múdry pán, rýdzeho charakteru, bez osobnej nenávisti či sympatií posudzuje dielo ako také a navyše dokáže ľudsky odhadnúť jednotlivých interpretov. Dám na divákov, kamarátov, ktorých si vážim, rodinu, ale aj na svoj pocit. To všetko kombinujem, ale zase veľa sa tým nezaoberám, nevŕtam sa v tom, môže to byť nebezpečné. Viac sa sústredím na proces skúšania, potom niečo doladí divák, niečo čas...

Prečo rada hráte vo filmoch Tomáša Vorla, v ktorého študentskom filme ste kedysi začínali?
Poznáme sa z gymplu, z divadla Sklep. Dozrievali sme spolu, báli sa prítomnosti, neverili v budúcnosť, podporovali sa vo viere v nádej, spoločne sa striedavo bránili a striedavo vysmievali normalizácii, ale aj meštiakom, a to aj tým, čo "jež klíčili v nás". Žúrovali sme, čítali "zakázané" knihy, debatovali o nich, o filmoch, o divadle, o výtvarnom umení, a nielen Holubka s Vorlom, ale všetci okolo tzv. Pražskej 5. Poznáme sa s Tomášom možno viac, ako si uvedomujeme. Každé moje pracovné stretnutie s ním je pre mňa ako návrat do čias mladosti, ideálov i odvážnych a zdravých pochybností.

Čím vás oslovil jeho najnovší film Cesta do lesa?
Cesta do lesa je pre mňa film o porozumení ľudí, ktorí vyšli z iného gruntu, ale nestratili potrebu žiť na tejto planéte spolu, nielen vedľa seba. Je to film o mladosti, o láske, o slobode, ale aj o odvahe nekapitulovať. Okrem iného, samozrejme. Dôležitým faktorom je i prostredie, kde sa prevažne odohráva. Les. Uhly pohľadu nás ľudí na toto prostredie. Naše správanie k lesu, ktoré ovplyvňuje práve okolnosť, čo od neho požadujeme.

Súhlasíte automaticky, keď vás Tomáš Vorel osloví?
Nie, automaticky nie, väčšinou áno.

Baví vás viac hrať ženu vidieka, luhov a hájov, ktorá skrýva svoje názory, alebo skôr rázne, rozhodné ženy? Alebo je fajn, keď sa takéto postavy striedajú?
Rada hrám postavy, ktoré majú jasný príbeh, a keď majú aj vývoj, je to úžasné. Áno, je fajn, keď sa to strieda, zamedzuje to aspoň čiastočne šarži, ale nie je to priorita.

S ktorým typom žien sa stotožňujete viac? Hrajú sa vám ľahšie tie rozhodné alebo, naopak, utláčané chuderky? Neláka vás práve ten opačný typ?
Ale mne sa nehrajú ľahko tie rozhodné ani tie ušliapnuté. Dobre sa pracuje na postave, ktorú poznáte, teda máte o nej dostatok informácií, je dobre napísaná a režisér vie, čo chce. Momentálne skúšam s Patrikom Hartlom hru, ktorú napísal len pre mňa. Volá sa Hviezda, v podtitule je ,ONE WOMEN SHOW so záznamom myšlienok seriálovej herečky počas najdivokejšieho týždňa jej života. A práve to si užívam, mám režiséra len pre sebe a pre svoju rolu, o ktorej každý deň dostávam kopu informácií. Je síce náročné byť na skúške permanentne v centre pozornosti, odchádzam domov celkom vyčerpaná, ale mám radosť, ako vo mne postava rastie, silnie, ako ju poznám viac a viac.

Viete si predstaviť žiť ako vaša postava z filmu Cesta do lesa?
Áno aj nie. Myslím, že by sa mi páčilo žiť bližšie k prírode, nechať riadiť svoje hodiny slnkom, dni počasím, rok ročnými obdobiami. Ale viem, že bez "dotácií" by som sa neuživila, a to aj keby som sa uspokojila s málom.

Vraj na svojom manželovi oceňujete, že pozná všetky chrobáky, vtáky, motýle a prechádzka po lese s ním je zážitok. Je pre vás dôležité, aby tieto veci muž poznal, aby mu bola blízka príroda?
Pre mňa je dôležité, aby môj partner miloval prírodu, aby videl jej krásu, aby sa k nej správal úctivo, prípadne ju i chránil. To je pre mňa veľmi dôležité preto, aby som s ním mohla byť. To, že všetky tie chrobáky a stromy vie pomenovať, je obdivuhodné, ale oveľa zaujímavejšie je, ako o tom vie rozprávať, to je však bonus, to o našom spolužití nerozhodlo.

Máte pocit, že dnes sa ľudia starajú o prírodu málo, nežijú v súlade s ňou?
Je to horšie, ničíme ju. Príroda sa o seba postará sama. Robí to tak celé veky, ale my, jej súčasť, robíme chyby, ktoré sa nedajú napraviť. Pomaly a systematicky zabíjame svoju matku, ktorú, ako hovoril Exupéry, sme nezdedili po predkoch, ale máme ju požičanú od našich detí...

Môžu to filmy Tomáša Vorla zmeniť? Hráte v jeho filme aj preto, aby si ľudia uvedomili, že k životu potrebujú prírodu - alebo je to jednoducho príjemná zmena oproti iným filmom?
Myslím si, že Vorlov film je jeho výpoveď, ktorá je mi blízka, ale nie je to žiadna agitka, navyše si naozaj myslím, že je to veľmi o vzťahoch medzi ľuďmi, ktorí žijú v prírode, na vidieku, majú k tomu životu rôzny prístup, ale nikto tu nič vyslovene nepľundruje, krajina sa nemení na uhoľné sloje a tak ďalej. Poškodzovanie prebieha nenápadne a pomaly, napríklad chemické hnojenie... Myslím, že Vorlov film nie je apel, ako som povedala, je to výpoveď plná lásky, humoru, ktorá sa snaží situáciu opísať takú, aká je. Ľudia z filmu odchádzali s chuťou a túžbou zájsť si do lesa. To je ono!! On už im sám povie, čo sa deje. Myslím, že tento film môže v divákoch podnietiť či znovu prebudiť lásku a túžbu po harmónii a pokoji, ktoré v nás je schopná navodiť matka zem.

Vraj ste "chaoticky praktická romantička s občasnými náznakmi neurotičky so zmyslom pre humor" - ako ide dokopy praktickosť a neurotickosť, nie sú to skôr protiklady?
Toto ani veľmi nie, poznám veľa nervóznych organizátorov, ale chaotickosť, praktickosť, romantika, tie už majú od seba ďalej. Proste to tak je. Ľudia, ktorých poznám dobre, "sú zostavení" z rôznych protikladov, nikto nie je jednoznačný, ale ani čiernobiely, sme celkom slušný mišmaš, podľa toho, ako sa v každom z nás nakombinovali gény po predkoch. A je zaujímavé a niekedy napínavé, čo sa v nás bije, čo v nás víťazí, čo nás premáha a je zdrojom našej prehry.

Žijete vraj prítomnosťou a s nádejou sa pozeráte do budúcnosti. Opísali by ste samu seba ako optimistku?
Áno, určite. Optimistku, ktorá musí viesť z času na čas boj s depresiami spôsobenými i stresovými situáciami bežného života. Ale mám šťastie, matka zem ma v tom nenechá, ja to viem a utiekam sa do jej náručia, kedykoľvek to ide. Skvelý liek na všetky úzkosti, obavy i na strach zo smrti.

Nerozčuľuje vás súčasná politická situácia?
Veľmi, keď si ju pripustím. Menej, keď si ju uvedomím v horách, na brehu mora alebo v lese. Tam získam nadhľad, z ktorého sa lepšie posudzuje, čo s tým môže jedinec robiť, aby ho to nezomlelo. Vidím potom všetkých tých drzých politikov cez prizmu večnosti, vidím, ako padajú do prepadliska dejín, úbohí, neznámi, neschopní či amorálni človiečikovia, ktorí zradili ľudskú pospolitosť i seba... predali čisté svedomie a dobrý pocit zo zmyslu života za Bentley, niektorí dokonca "len" za Octaviu.

Môže herec politiku ignorovať alebo sa ju má snažiť zmeniť? Je to v jeho silách?
Žiadny občan by nemal politiku svojej krajiny ignorovať, zmeniť ju môžeme len všetci spoločne. Voliť chodia všetky profesie, apelovať na poslancov môžu všetci právoplatní občania. Naopak, ak sa ozývajú stále tie isté známe osoby, môže to byť kontraproduktívne, hocikto to zneužije a obviní dotyčného, že to robí preto, aby sa zviditeľnil, čím oslabí pred verejnosťou údernosť zmieneného problému. Veľa môžete urobiť vy novinári, ak budete pravdivo a podrobne informovať ostatnú časť spoločnosti, čo sa deje. Ukazovať na jej nešváry a nepokryte pomenovávať zlodejov a tunelárov...

Má väčší zmysel venovať sa podpore nevidomých a slabozrakých a vychovávať sama slepeckého psa, ktorý niekomu naozaj pomôže, ako ste to už urobili?
To sa nevylučuje, ide to ruka v ruke. Ale rozumiem vám, viac ako verejnou podporou politikov sa zaoberám poukazovaním na problémy a potreby svojich hendikepovaných spoluobčanov.

Tušíte, prečo ste sa dostali do pozície jednej z najobsadzovanejších českých herečiek?
Nie, ani neviem, či je to pravda, nesledujem to tak.

Môže za to vaša všestrannosť, zmysel pre humor, schopnosť vystreliť si sama zo seba?
Miláčik, pekne sa to počúva, ale to sa musíte opýtať iných, prečo ma obsadzujú.

Text: Katarína Sedláková pre Pravda magazín
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu