Michaela Čobejová: Po štyridsiatke sa dá ešte veľa prežiť

Ako sa cítite vo svojom veku? Splnili ste si všetky predsavzatia, ktoré ste chceli dosiahnuť do štyridsiatky?

Nemala som žiadne predsavzatia, lebo ako dvadsaťročná som v horizonte do štyridsiatky ani nepremýšľala. Vtedy sa mi zdalo, že štyridsiatka je koniec a všetci štyridsiatnici sú veľmi starí. Vždy sa človek pozerá z nejakej vekovej optiky. Dnes, keď som sama štyridsiatnička, ma zaujíma, ako to je so starnutím. Prišla som na to, že ľudia sa vôbec vekom nemenia. Ak si niekto myslí, že vekom sa zmení, dokonca vylepší, tak to je somarina. Ide len o to, ako svoje danosti v priebehu času zvláda. Okolo štyridsiatky by každý už mal mať určitú životnú múdrosť a na jej základe by mal analyzovať situácie, do ktorých sa dostáva. Tú múdrosť však nemá každý. Nie je to automatické. Dnes ľudia žijú dlhšie, a tým je to zložitejšie: štyridsiatka nie je ani polovica stovky, ktorá už nie je veľmi výnimočný vek. Takže - treba sa rozhodnúť, ako život po štyridsiatke stráviť! Ešte sa dá veľa prežiť.

Ako študentka VŠMU ste sa zúčastňovali aj na nežnej revolúcii - zmenila táto skúsenosť vaše životné plány? V čom najmä?
Revolúciou sme poznačení. Som vďačná osudu, že som ju zažila. Je to neprenosná skúsenosť, dar. Ja si však myslím, že totalita nie je skúsenosť, ktorá prichádza zvonku. Ak nemáte vnútri dostatok slobody a dôvery vo svet, tak sa totality nezbavíte. Ľudia sú zraniteľní, krehkí, niekedy potrebujú poradiť. Často sa radšej o niekoho oprú a nechajú sa viesť. Potrebujú, aby im niekto povedal - toto je pre nás správne. Dôležité je teda vnútorne sa oslobodiť, zbaviť sa strachu a uvedomiť si, že slobodný človek má naozaj neobmedzené možnosti. Ľudia, ktorí boli ustráchaní a žili podľa pravidiel zvonka, sa toho možno ani dnes nezbavili. Človek sa potrebuje uvoľniť zo svojich vlastných pút. Zo svojich obmedzení. To považujem za dôležité.

V čom najviac prihral osud dnešným štyridsiatnikom? Čo potrebujú?
Nepoznám všetkých štyridsiatnikov. Nie sme taká ucelená generácia ako napríklad tá, čo zažila šesťdesiate roky, alebo ktorá niečo významné urobila spoločne. Viem, že v mojej hereckej generácii sú skôr osamelí bežci, ktorí potrebujú mať život vo svojich rukách.

Máte dve dcéry, ktoré sa vám narodili v rôznych životných obdobiach - dozreli ste rýchlejšie vďaka staršej dcérke? Omladila vás mladšia dcérka?
Keď sa narodila staršia dcéra Ivanka, zažívali sme ťažké obdobie. Bolo to v roku 1992 a vtedy sa všetko rozpadávalo - aj mnohé manželstvá. Veľa rodín nevydržalo ekonomické i politické tlaky. Bolo to ťažké obdobie najmä pre umelcov. Aj naše manželstvo sa ocitalo na vlnách. Každý sa vtedy, v tej rozbúrenej dobe, hľadal. Pri Táničke je to úplne iné - teraz sme vo väčšom pokoji. O sto percent väčšom. A či ma omladila mladšia dcérka? Botox omladzuje viac, ale priniesla do nášho života veľkú lásku, ktorú sme pocítili všetci. Zrazu sme pri stole štyria. Je to úžasné. Asi to malo prísť skôr. Ľudia obyčajne hovoria, že nič v živote neľutujú, ale ja musím povedať, že všetko v živote ľutujem: všetko som mohla urobiť lepšie.

Aké prekážky prekonávajú štyridsiatnici?
Iba vnútorné prekážky. Začínate byť unavení napríklad zo zamestnania. Pätnásť rokov ste v jednej firme a máte toho už dosť. Aj ja som sa nedávno ocitla v takomto vákuu, ale bolo to výborné. Niečo nové som vytvorila. Treba zastaviť stereotyp a dať životu nový impulz. Netreba sa držať zubami-nechtami zabehaného. Treba sa vrátiť do dvadsiatky a počúvať to vnútorné chcenie a cítiť to nadšené očakávanie. To by človek nemal stratiť.

O čom sníva štyridsiatnička?
Nedávno sa mi snívalo, že som bola s Táničkou na zastávke autobusu, autobus prišiel, ale nezastal, naopak, rútil sa na nás. Chytila som Táničku do náručia a hodila som sa na zem. Dostali sme sa akurát medzi kolesá, videla som podvozok, ako nad nami vozidlo prehrmelo. Nič sa nám nestalo. Neviem, čo to znamená, ale páči sa mi, že my ženy sme levice, že chránime mláďatá. Páči sa mi na ženách to, ako držia rodinu, doslova ju skrývajú pod krídlami. Je to pre ženy typické a myslím si, že v štyridsiatke obzvlášť.

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu