Benátky túto jeseň patria architektom

V katedrále to však majú pútnici jednoduchšie. Sú tam relikvie, ktoré chceli vidieť. Návšteva ich duchovne posilní. Pre architektov sú pútnickým miestom Benátky, kde ich na bienále každé dva roky čaká nová verzia interpretácie architektúry, nové relikvie i nové idey.

Kde inde na svete nájdu toľko kultúry, pamiatok a inšpirácií? Svoju čistotu i príslušnosť k "rádu“ prezentujú architekti podľa vzoru mníchov a kňazov aj čierno-bielymi odevmi. Tak sa zástupy týchto čierno-bielych postáv dva roky zmietajú v kritikách a recenziách, odkazoch i pochybnostiach, až ich z toho vyvedie nová základná téza hlavného kurátora. Benátky ponúknu každé dva roky východiská z črtajúcej sa krízy. Takže architektúra má stále nádej a budúcnosť, ktorú jej poskytne benátske Bienále architektúry. Architektúra je súčasťou civilizácie a ľudstvo ju bude naďalej pestovať a potrebovať.

Benátky žijú inak ako ostatné talianske mestá. Žijú čím ďalej, tým viac pravidelne sa opakujúcimi akciami, výstavami, koncertmi či kongresmi. Po bienále architektúry prichádza filmový festival, hudobný festival, karneval, regata a tak to ide dookola každý rok. Mesto vytvára týmto akciám jedinečnú kulisu a atmosféru, ktorá priťahuje celý svet. Je nezabudnuteľná, čarovná, preto sa sem všetci radi vracajú.

Návrat k spoločným koreňom
Bienále architektúry sa v roku 1980 odčlenilo od Bienále umenia. Hlavným kurátorom prvého Bienále architektúry s mottom "Strada novissima“ - Nová cesta bol Paolo Portoghessi (s ústrednou tézou "La presenza del passato“). Na kanáloch pred námestím San Marco kotvilo plávajúce divadlo od Alda Rossiho. V historických Benátkach sa verejný život odohrával na vode a aj divadlá plávali na vode. Tento rok sa koná už trinásty ročník tohto bienále. Od začiatku nového tisícročia sa darí Talianom dodržiavať pravidelný dvojročný rytmus výstav. Prvé Bienále architektúry bolo novým typom architektonických prezentácií. Inštalovali sa tu modely a fragmenty jedna ku jednej, takže sa simuloval reálny priestor. Preto je každé Bienále architektúry zážitkom. V expozíciách tu môžete zažívať veľkorozmerové inštalácie s víziami a národnými prezentáciami.

Bienále sa koná vo výstavnom areáli, vo vyše storočných Giardinách. Od roku 1980 bol sprístupnený areál bývalého Arsenálu. Jeho haly sa postupne rekonštruujú a zapĺňajú sa inštaláciami. V Giardinách sú situované národné pavilóny, ktoré v minulom storočí budovali významní architekti. Jedným z nich je aj spoločný československý pavilón od Otakara Novotného. Tu sú od roku 1991 realizované spoločné expozície architektov Čiech a Slovenska. V ústrednom talianskom pavilóne je inštalovaná výstava k ústrednej téme. Hlavný kurátor, anglický architekt David Chipperfield, vyzýva k návratu ku spoločným koreňom s heslom "Common Ground“. Veľkorysosť jeho tézy sľubovala otvorenosť a rôznorodosť expozícií. Chipperfield je predstaviteľom minimalizmu v architektúre. Jeho tvorba prináša nový prístup k histórii, jej pretváraniu a odlišným interpretáciám.

Skromnosť svetová...
Nová skromnosť, späť k pospolitosti, preč od hviezd, čo je vlastne úlohou architektúry? Tieto tézy a otázky zaznievali v uličkách výstavísk. Pochybnosti a hľadanie nových tém pre architektúru tretieho tisícročia sa v Benátkach tiahnu už od začiatku globálnej krízy. Po rokoch veľkého boomu sa posledné ročníky nesú v znamení návratov architektúry k ľuďom, prostrediu, histórii. Čas veľkých hviezd je preč. Inštalácie už neovládajú megamodely od Zahy, Gehryho, Prixa či Lyna. Tento trend sa odzrkadlil aj pri tohoročných oceneniach.

Otvorenie Bienále architektúry je maratón akcií, ktorý trvá dva dni. Mimoriadne zážitky ponúkajú najmä Giardini pri slnečnom počasí. Každú polhodinu sa tu otvára nejaký pavilón. Je to spojené s príhovormi a návštevou prominentných štátnikov i architektonických hviezd. Všade tečie pre Veneto charakteristické Prosecco. Medzi obecenstvom alebo na pódiách možno stretnúť architektonické hviezdy z celého sveta.

Japonsko dostalo Zlatého leva za expozíciu, ktorá najlepšie vystihla ducha "Common Ground". Porota bola očarená humanitou projektu, ktorý riešil zástavbu oblasti postihnutej cunami. Strieborného leva za najlepšie stvárnenie ústrednej témy dostal projekt Torre David / Gran Horizonte z Anglicka a Venezuely. V Caracase vytvorili v opustenej a nedokončenej budove novú komunitu a domov pre obyvateľov mesta. Strieborného leva za vynikajúci projekt ďalej dostala írska architektonická kancelária Grafton Architects za pôsobivý projekt novej univerzity v Lime pod Machu Picchu. Päťčlenná porota ďalej udelila čestné uznanie Poľsku za "znejúci“ pavilón, USA za expozíciu "Spontánne intervencie“, Rusku za vynikajúcu vizuálnu prezentáciu s QR dizajnom a tabletmi a Gino Zucchimu za projekt "Copycat". Zlatého leva za celoživotný prínos architektúre získal Álvaro Siza Vieira, jedna z najvýznamnejších stálic súčasnej architektúry.

... a skromnosť slovenská
Naše oficiálne štátne prezentácie na najvyšších fórach, ako sú svetové výstavy, ale aj svetové bienále, či už umenia, alebo architektúry, sú poznačené amaterizmom a naivitou. Často aj manipuláciou organizátorov. Vybraný koncept "Asking Architekture“ (Pýtajúca sa architektúra) od mladých autorov mal veľké ambície, ale už v prvé dni sa ukázalo, ako sa autori mýlili v odhade benátskeho prostredia.

Do Benátok sa chodí zažiť autentickú expozíciu často v reálnych mierkach. Na malých plôškach niekoľkých tabletov so zložitým programom a horným svetlom sa len ťažko dal vykúzliť príťažlivý obraz o zámere autorov. V pavilóne s prázdnymi stenami sa väčšinou pohybovalo iba zopár návštevníkov. Doba vizualizácií bola na Bienále aktuálna okolo roku 2000. Vtedy boli pavilóny zatemnené a všetci chodili ako omámení v tme. Virtuálnu prezentáciu mali teraz iba Rusi, ale ich pavilón bol efektne obložený QR štvorcami a zatemnený. V pavilóne sa mohla naraz pohybovať s tabletmi aj stovka návštevníkov. Ruský pavilón bol aj porotou ocenený. Vrcholom úbohosti bola naša vernisáž s účasťou niekoľkých vystavujúcich mladých umelcov a slovenským bielym vínom nalievaným z plastovej fľaše.

Text: Ján M. Bahna, architekt
Foto: archív Jána M. Bahnu