Presunúť na hlavný obsah

Katarína Hasprová: Veselé pesničky mi chýbať nebudú

Kariéra

Speváčka a herečka Katka Hasprová má momentálne šansónové obdobie. Šansón svedčí jej zvučnému hlasu, ale vyhovuje aj jej hereckému naturelu.

Rada piesne preciťuje, teší sa z pekných textov. Píše ich pre ňu aj priateľ, herec Ivan B. Vojtek. Naposledy ju potešil prekladom textu piesne Edith Piaf Mon Dieu!, s ktorou teraz speváčka žne úspechy. Je to niečo presne pre ňu, ľahké popevky veselších piesní jej vôbec nesedia. Ak sa teda dnes konštatuje, že veselých piesní ubúda, Katke Hasprovej to vôbec neprekáža. 

Máte aj vy dojem, že veselých piesní ubúda?  
Možno boli staré šlágre naozaj veselšie a rezkejšie, ale nemôžem to so všetkou zodpovednosťou tvrdiť. Ak to vyskúmali vedci, niečo na tom bude. Vývoj asi zodpovedá dobe, ktorú žijeme. Tá je dosť  drsná, smutná a také sú aj pocity autorov, ktorí čerpajú z toho, čo prežívajú. Ale ja som vždy aj tak inklinovala k smutnejším pesničkám. Vždy som  radšej spievala piesne, ktoré mali dušu. O smútku, nešťastnej láske, túžbe.

Dramatickejšia pieseň dáva väčší interpretačný priestor, alebo je to vec nálady a povahy?
Neviem to opísať. Riadim sa pocitom. Také to ,,umcaca, umcaca”, to mi nikdy nesedelo. Ani v  muzikáloch som nikdy nehrala sladké princeznovské role, ale tie dramatickejšie, kde bolo čo hrať. Preto sa snažím venovať pesničkám,  čo idú do šansónu, a tie sú tiež skôr smutnejšie. 

Na gala večere k jubileu Maríny Kráľovičovej ste zaspievali šansón z repertoáru Edith Piaf. Aké bolo spievať šansón na javisku historickej budovy SND?
Spievala som šansón Mon Dieu! so slovenským textom, ktorý  bol špeciálne pre mňa napísaný. Napísal mi ho herec z nitrianskeho divadla Ivan B. Vojtek, ktorý sa podieľal aj na textoch muzikálu Báthoryčka. Text je krásny. Bol to vôbec silný zážitok, nielen preto, že som mohla spievať pre pani Marínu - a bol tam aj pán prezident, ale celé publikum bolo unikátne. Cenila som si, že veľa ľudí mi prišlo vysloviť po predstavení uznanie. Nehovorili len, že ,,krásne spievam”, ale oceňovali, že ma videli v inom žánri, v inej polohe. Bola som tam po jubilantke asi druhý najšťastnejší človek. 

Ale šansón sa hodí aj do kaviarne, nie?
Tam je komornejšie prostredie, kontakt s publikom je blízky, to je dobre, ale v divadle je to veľkolepé. Tam som si mohla pozvať aj svojich kamarátov hudobníkov z Nitry a mohli sme si dovoliť inú zostavu ako v kaviarni - mali sme klavír aj akordeón. 

Vznikajú aj dnes ešte šansóny?
Ani neviem. Mňa k šansónu priviedol režisér Jozef Bednárik. On chodí do Poľska na festival šansónov a priváža šansóny od poľských speváčok. Systematicky  sa o tento žáner zaujíma, chodí aj do Francúzska, hľadá, spoznáva repertoár. Môžeme mu byť vďační, že do Bratislavy priviezol šansón a že dbá, aby sa spieval po slovensky, lebo šansónu treba rozumieť.
 
Jozef Bednárik nad vami bdie už od školy?  
Veď ho aj volám muzikálový tatko. S ním som robila prvý muzikál Jozef a jeho zázračný farebný plášť ešte na škole a hneď po škole som odišla do Prahy robiť v jeho réžii Drakulu. Keď  mu nedávno odovzdávali v Nitre cenu, tak sme mu spievali, Lucie  Bílá a ja. Vtedy som sa mu poďakovala za to, že mi dal dobré základy a teraz sa to vedenie po rokoch vrátilo - spolupracujeme na šansóne.

Má publikum záujem? 
V kaviarni nie je síce veľká kapacita, lístky sú dosť drahé a vždy je  vypredané. Interpreti sa zatiaľ striedajú, občas sa niekto vráti ako hosť programu. Mám však sľúbené, že mi „ujo Beďo“ zostaví šansónový recitál, ktorý by vyšiel možno raz aj na CD. Boli by to nielen šansóny, ale aj herecké pesničky, pesničky  z filmov, skrátka výrazové piesne. 

Čo by na CD  nesmelo chýbať?
Teraz mám na prvom mieste spomínané Mon dieu! od Edith Piaf, ale určite by som tam dala aj šansóny Salome, Camille Claudel, pieseň Barbary Streisandovej  z filmu Yentl so židovskou tematikou, ktorá mi začala byť veľmi blízka. Ale na to všetko treba v prvom rade sponzora. A zohnať sponzora na umenie je v súčasnosti neľahká záležitosť.   

Šansón mal vrcholné obdobie práve vtedy, keď vedci tvrdia, že  prevažovali veselé pesničky. Šansón bol však smutný. Čo považujete za veselú pesničku?
Napríklad - Proč bychom se netešili? Také popevkové. (Smiech) Keď bol Elán na vrchole, mali veľa vtipných a veselo ladených pesničiek. Mnoho takých je aj v slovenskom folklóre.

Myslíte si, že veselá pesnička pomáha zlepšiť náladu, alebo to dokáže aj smutná? 
Povedala by som to tak, že pomáha pekná pesnička a je jedno či je smutná, alebo veselá. Hudba lieči. Veselé pesničky mi chýbať nebudú. Na druhej strane hlúpa pesnička so stupídnym textom na city nezapôsobí. Keď chodím na koncerty, vidím, čo dokáže hudba. Ako spája ľudí, vyvoláva zimomriavky, slzy. Človek sa pri nej očistí, prežije katarziu. Pekná hudba produkuje hormón šťastia.

Kedysi ste súťažili na Eurosongu, teraz ste boli v národnej odbornej porote. Ako sa vám javia eurovízne piesne?
Oslovila ma Slovenská televízia a v porote som bola aj s Marcelom Palonderom. Súťaž sme mali možnosť sledovať už deň pred priamym prenosom na generálke. Uvedomila som si však, že to ide smerom, ktorý sa mi nepáči a ja tomu hovorím Cirkus Humberto. Jednotlivé čísla tvoria guláš - skáče tam akrobatka, planie oheň,  blikajú efekty, ale pesnička je lacnota. Ozaj dobrých pesničiek je už veľmi málo. Neviem teda, o čom to chce vlastne byť. A pokiaľ ide o bodovanie, tam sa podľa mňa nedá ísť spravodlivou cestou.  Niektoré štáty si vzájomne lobujú,  dohadujú sa, ale Slovensko je pre nich nezaujímavé. Kto by nám dal hlasy? Tento rok sa hovorilo, že Švédka je jasný favorit, ale potom sme museli aj my uznať, že z toho všetkého, čo tam bolo, bola naozaj najlepšia, hoci – neboli sme si istí, či pri choreografii, ktorú predviedla, odspievala všetko naživo. Neviem teda, ako slušne povedať,  aké to na Eurosongu bolo. V tej šou je veľa peňazí, je efektná, veľkolepá, dizajnovo zaujímavá, no interpreti a ich pesničky ma až tak nepresvedčili.

Ako sa dá dnes stať svetovou hviezdou?
No... Slovák sa asi ťažko môže stať svetovou hviezdou. Jedine operný spevák. Ten áno. Ako Peter Dvorský alebo Dalibor Jenis a ďalší.  Majú medzinárodný repertoár, nie je tam rečová bariéra. Tí môžu byť hviezdami, ale v našej branži nie je nádej. Som realistka. Dobre, že existujú rôzne šou, ktoré vyhľadávajú domáce talenty. Keď som ja začínala, ešte taká možnosť nebola, kariéra sa budovala postupne. Možno je to trvácnejší spôsob, ale zasa tam nie je možnosť okamžite sa stať populárnym.

Viete uznať talent?
Pravdaže. Ja som sa napríklad tešila z krásnych hlasov v šou Hlas Česko Slovenska. Niekedy sa mi chcelo tlieskať a kričať od nadšenia.  Nie každá speváčka však dokáže uznať kvality druhej speváčky. Myslím si - a dúfam, že som aspoň trocha taká, že kto má v sebe prirodzenú pokoru a je skutočná osobnosť, vie uznať aj druhého,

Vlastný hlas sa vám hneď zapáčil? Vy ste najprv chceli byť baletkou a tam by ste ho ani nevyužili.
Chodila som popri škole do baletu, mala som veľmi dobrú učiteľku pani Helenku Žitňanovú, ktorá predtým tancovala v Lúčnici. K nej som chodila aj na ľudový tanec. Mala som dispozície,  chcela som sa venovať tancu, ale mamina mi poradila, aby som balet robila iba ako záľubu, lebo u nás nie sú baletky docenené a idú skoro do dôchodku. Doma som mala krinolíny, sukničky, špičky a tancovala  som pre seba.

Ako ste objavili vlastný hlas? 
Bol to prirodzený pud - púšťala som si Barbaru Streisandovú a  Whitney Hustonovú. Hovorievam, že to boli moje učiteľky. Spievala som s nimi, ale - nesmel byť nikto doma. V puberte som bola veľmi hanblivá - za všetko som sa hanbila, ešte aj za to, že mi rástli ženské vnady, nosila som veľké vyťahané tričká a svetre. Hanbila som sa aj za svoj nos, že bol taký výraznejší. Všetko som tajila a keď som zrazu zahlásila, že chcem ísť do Brna študovať muzikál, tak sa na mňa naši pozreli, čo to rozprávam. Mala som aj divoké obdobie, keď som chcela ísť do zahraničia spievať v bare, ale otec mi to nedovolil. Potom som urobila prijímačky na JAMU v Brne, v treťom ročníku som hrala v muzikáli Jozef a jeho zázračný farebný plášť a keď ocino videl tento  muzikál,- mala som tam veľkú spievanú rolu, zostal príjemne šokovaný: „Tak, toto som netušil."

On vedel spievať?
Svojím spôsobom áno. Mám kazetku, ktorú sme spolu nahrávali, keď som bola  malé dievčatko  - riekanky, pesničky. To mi zostalo na pamiatku.

Hrali ste niekedy s mamou Soňou Valentovou? 
V inscenácii Zločin a pokánie, keď som bola malá. Štefan Kvietik hral môjho otca, ale s mamou som nemala priamu hereckú scénu. V tej hre ma chcela nechať v lese, aby sme my deti zahynuli a ona sa mohla venovať mužovi, o ktorého bojovala. Takže - moja mama ma chcela  nechať zmrznúť v lese! Na tom sme sa často smiali. Asi dva razy, keď mama niečo nakrúcala, hrala som jej retrospektívu.  Zábery z  detstva. Keď nakrúcala pred dvoma rokmi  psychothriller, tiež som hrala mamu v mladosti, boli nadšení podobou, ale potom celý ten motív vystrihli.

Zato nápadne vyšla erotická scéna s Janom Budařom vo filme Czech Made Man,  kde  ste odkryli  vnady a bolo z toho haló.
Zvláštne je, že keď človek urobí niečo hodnotné, tak  sa o tom nie vždy napíše, ale keď  nakrúti jednu ,,odvážnu” scénu, hneď sú aj titulky v novinách. Keď ma kamarátka videla v tej scéne na plátne, povedala: „No, Kati, je to také divné takto ťa vidieť.“ Aj pre mňa to bolo zvláštne. Potom sa mi často stávalo, že mi muži hovorili: ,,No, videli sme ťa!"
 
Ako strávite leto? 
Tentoraz to nebude pracovné leto, nie je nijaký muzikálový projekt. Škoda, že sa Báthoryčka predčasne stiahla. Mala aj umeleckú hodnotu, aj divácky úspech, bolo nám to ľúto, ale aspoň sa nahralo CD. V lete sa budem starať o záhradu. Sama budem gazdovať, lebo maminu posielam do kúpeľov, aby si oddýchla. Na atraktívnu dovolenku sa nechystám.

Veľa zarábate? Na čo najradšej míňate?
U nás na Slovenku sa divadlom veľa zarobiť nedá. Keby som mala z toho žiť, tak som sociálny prípad. Skúša sa zadarmo, predstavení môže, ale aj nemusí byť veľa. Spevák žije najmä z firemných eventov a koncertov. A benefičné akcie, to je kapitola sama osebe. My tam účinkujeme zadarmo, ale celý štáb je platený a v hľadisku sedia často bohatí sponzori. Je to taký paradox, možno zneužívanie umelcov. A na čo míňam? Nemusím mať sedemdesiat párov topánok. Mám veľmi rada športové mikiny s kapucňami, na tie mám slabosť. Ale to nie je extra drahá záležitosť. Rada sa dobre najem v reštaurácii a rada urobím radosť aj iným, napríklad mamine rada kúpim darček. Otec nebol taký typ, že by jej išiel kúpiť prsteň, takže ja jej kúpim nejaký šperk alebo kabelku.

Nenapíše vám za to nejaký scenár na telo? 
Mama napísala dve knihy – vtipné príbehy o našom psíkovi a knihu spomienok Prelet nad životom. Chcela by ešte napísať životný príbeh svojej mamičky a má aj pekný námet na scenár zo Starého zákona, ale keďže nie je scenáristka, budeme musieť nájsť niekoho šikovného, kto bude mať chuť sa do toho pustiť.

Text: Helena Dvořáková pre Pravda magazín
Foto: Sony Music, Pravda

- Najčítanejšie -

Diskusia k článku

comments powered by Disqus