Martina Solčanská: V knihách nemám toľko cukru a sĺz

Za svoje prvotiny sa zvyčajne hanbíme. Vám sa podarila neskutočná vec. Svoj prvý román Aprílové dievča ste napísali na základnej škole, no vydali vám ho až o neskutočných štrnásť rokov. Veľa ste škrtali? Neostal z pôvodného materiálu náhodou už len názov?

Príbeh Aprílového dievčaťa som si vymyslela na základnej škole. Popísala som pár zošitov, príbeh som si v hlave vymyslela až do konca. Keď som mala asi dvadsať, vytiahla som zošity zo zásuvky a príbeh opäť "prerozprávala" do počítača. Prerozprávala znamená, že detskú štylistiku som nahradila dospeláckou. Príbeh som nechala rozpísaný a vráťila som sa k nemu o päť rokov neskôr. To som už mala ambíciu príbeh dokončiť a ponúknuť vydavateľstvám. Osud mi bol naklonený a kniha vyšla.

Obálky vašich kníh našepkávajú, že ide o ženskú sladkú literatúru, vy sa však za spisovateľku s takouto nálepkou nepovažujete. Ako by ste sa charakterizovali, resp. v akých rukách by ste najradšej videli svoje štyri knihy?
Podľa mňa sladko vyzerá len Očistec bláznov, ružovo (smiech). Počkám tu na teba je určená pre 12 až 14-ročné dievčatá, Aprílové dievča pre pubertiačky a pokračovanie Očistec bláznov si pokojne môžu čítať pubertiačky i dospeláčky. Hazard patrí do rúk jednoznačne ženám nad 18 rokov. Takže moje knihy sú taký miš-maš. Ťažko sa charakterizujem. Myslím, že na rozdiel od svojich kolegýň tam nemám toľku cukru a sĺz, ale skôr irónie a nadsázky. Hoci lásky je tam dosť a v Hazarde aj dosť sexu.

Sú spisovatelia, ktorí keď začnú písať, už neprestanú. Aj takí, ktorí s písaním navždy prestanú. Vy máte momentálne prestávku. Aké to je? Je to prestávka chcená alebo si ju len vyžaduje momentálna situácia?
Prestávka je chcená, aj si ju vyžaduje momentálna situácia. Sama som cítila, že nie je dobre, keď sa píše ako na bežiacom páse. Keď som si čítala čitateľské ohlasy na mojich kolegov, narážala som na názory, že prvé knihy sú vždy najlepšie, už sa to opakuje, nech si dá prestávku a podobne. Opakovaniu sa chcem vyvarovať, a tak si dávam odstup. Pred siedmimi mesiacmi som sa presťahovala do Mníchova. Musela som riešiť odchod z práce, z Bratislavy, sťahovanie do Nemecka, hľadanie práce a bývania. Keďže v Nemecku byty prenajímajú zásadne nezariadené, zamestnával ma aj nákup nábytku - písanie išlo naozaj bokom, mala som iné starosti. 

Kým ste žili na Slovensku, pracovali ste ako novinárka. Nechýba vám toto povolanie v Nemecku?
Chýba aj nechýba. Minule som v Olympijskom parku sledovala profesionálna fotografa pri práci a nahrnuli sa mi do očí slzy. Na druhej strane, dnes si odrobím osem hodín a idem domov, už ma nič nezaujíma. Novinár nemá pevnú pracovnú dobu a služobný telefón musí zdvíhať aj o polnoci. Okrem toho, píšem články pre jeden mesačník, takže písanie som celkom nezavesila na klinec. 

Mníchov, mesto v ktorom momentálne žijete, sa považuje za jedno z najkrajších európskych miest. Ako ho vidíte vy? Čo je tam také úžasné a naopak, je niečo, čo vám tam nevyhovuje?
Vyštudovala som históriu a milujem historické jadrá. Mníchov má množstvo pompéznych kostolov a hrbolatých uličiek. Rok som žila v Londýne - tam som sa zamilovala do parkov. Aj tých má Mníchov nespočetne, dokonca bývam a pracujem neďaleko Olympijského parku, takže po stránke historickej a stránke zelene je Mníchov absolútne úžasný. Dá sa povedať, že som nenašla nič, čo mi prekáža na Mníchove ako na meste, skôr na Nemcoch. Ako človeku, ktorý bol zvyknutý pracovať so slovom, mi prekážujú ich superlatívy. Majú ich v každej vete a pri vyslovení ho zdôraznia. Moderátor v rádiu nezaželá Guten Morgen (Dobré ráno), ale Wunderschönen Morgen (Prenádherné ráno). Príde mi to pritiahnuté za vlasy. A čo mi možno veľa ľudí neuverí, dospela som k presvedčeniu, že nemecká pedantnosť je mýtus. Naše úradníčky sú možno nevrlé, ale nestrácajú vám dokumenty, nespletú vám údaje s inou osobou alebo vám nevyrátajú zle mzdu. Tu je to na bežnom poriadku. 

Už vám chýba Slovensko, či ešte nie?
To Slovensko nie je až tak ďaleko a som preč len sedem mesiacov, takže veľmi mi nechýba. Skôr ľudia naladení na rovnakú vlnovú dĺžku. Ešte som ich, žiaľ, nenašla, zanechala som ich na Slovensku.

Martina Solčanská (1981) je spisovateľka, pochádza z Hlohovca. Napísala štyri knihy - Aprílové dievča, Očistec bláznov, Počkám tu na teba a Hazard. Vyštudovala históriu a žurnalistiku, na Slovensku pracovala ako novinárka. V súčasnosti žije v Mníchove.

Text: Dana Závadová pre oŽene.sk
Foto: Tina Turnerová