Kristína Farkašová: Šťastie si viem vyrobiť aj sama

Je to iná Kristína, ako v nedávnom televíznom projekte Legendy popu, kde striedala efektné šaty, topánky aj účesy. Má však rada oboje - moderovanie aj herectvo. Pri moderovaní sa uplatní skôr jej spoločenská povaha, pri hraní čerpá viac zo svojho skrytého sveta.

Film Roberta Švedu Anjeli je avizovaný ako gej film - nevyplaší to slovenské publikum?
Možno sa niektorí ľudia aj zľaknú - u nás totiž ešte stále vyznieva téma homosexuality ako niečo pohoršujúce. Predpokladám však, že naša spoločnosť sa vyvíja, je stále modernejšia a predsudky prirodzene slabnú. Väčšina ľudí už asi problém gejov a lesieb až tak neprežíva. Na film o ich vzťahoch môžu byť práve zvedaví. Komunita LGBT (lesby, gejovia, bisexuáli, transsexuáli) bude istotne rada, že vznikol takýto film. Veď oni žijú celkom normálny život a cítia sa odstrkovaní. Niektorí ľudia sa nad nimi zbytočne pozastavujú. Film Anjeli je pre všetkých, nikto sa ho nemusí obávať. A paradoxne - keď Anjelov poslali na jeden z gej filmových festivalov, ohodnotili ho tam ako ,,málo gej“, vraj je skôr heterosexuálny. Vo filme sa totiž rozvíja ešte jedna rovina heterosexuálneho vzťahu.

Hlavný je však príbeh lásky troch mužov. Necítili ste sa trocha bokom?
Určite nie. Hrám tam totiž rehoľnú sestru, a tak akékoľvek myšlienky na mužov pre mňa v tej úlohe nie sú prípustné.

Ako sa vám hrala cnostná a odriekavá žena? Pripravovali ste sa sebaspytovaním?
Nemala som kedy. Robo Šveda, režisér Anjelov, mal totiž nakrúcať film Čubirková o vrahyni z Bolerázu. Už bolo všetko rozbehnuté, ale napokon neprišli sľúbené peniaze a plán sa musel zrušiť. Celý tím však už bol nastavený na to, že sa ide točiť film. Nechceli premrhať energiu, a tak sme si povedali, že natočíme iný film, kým sa zasa rozpŕchneme. Dohodli sme sa polopracovne, polokamarátsky, že na chate v Plaveckom Štvrtku natočíme film Anjeli, na ktorom budeme všetci robiť zadarmo. Robko Šveda ešte po nociach dopisoval scenár, malo to rýchle tempo. Na veľké prípravy čas nebol, ale zato sme mali vynikajúcu atmosféru a myslím, že tá je vo filme prítomná.

Prečo nemá vaša rehoľná sestra habit?
Vo filme sa nehovorí priamo o tom, že je to rehoľná sestra. Je to opatrovateľka, ktorá sa stará o chorého hlavného predstaviteľa Michala. Je v civile, nemá oblečený habit, ale rehoľnou sestrou je. Keď sme nakrúcali, bolo 37 stupňov, takže - dobre, že som habit nemusela obliekať. Vo filme mám oblečené asexuálne šatôčky.

Habit by asi aj provokoval a miatol...
Áno, už som počula ohlasy - rehoľná sestra by vraj nikdy netrávila čas s homosexuálmi na chate. A keby už bola nútená, tak by to nikdy neakceptovala, ako to robí moja postava. Ale režisér Šveda charakterizoval túto postavu presvedčivo - povedal, že ide o veľmi pohodovú ženu, o takú rehoľnú sestru, ktorá aj keby dostala do rúk gitaru, tak na nej hneď zahrá pesničku. Je otvorená, priateľská a rozhľadená. Iste sú aj medzi rádovými sestrami rôzne povahy. Táto moja sestra mi bola veľmi sympatická. Bodaj by bolo takých čím viac.

Poznáte nejakú rehoľnú sestru?
Nie, ale uvažovala som nad tým. Náboženské a cirkevné normy sa utvárali pred tisícročiami, keď bol svet celkom iný. Tradície sú síce tiež cenné, ale treba akceptovať nové javy. Nechcem sa navážať do cirkvi, ale mám svoj názor - nezaškodí pozrieť sa modernejšími očami na svet, v ktorom žijeme. Mnohí by sa potom menej rozčuľovali a viac by chápali. Veď pred skutočnosťou sa nedajú zatvárať oči: v Bratislave určite nie sú iba štyri percentá homosexuálov, LGBT komunita je oveľa, oveľa početnejšia. Nedávno som si uvedomila, že mám možno už viac kamarátov gejov ako tých ostatných.

Súvisí to s tým, že sa pohybujete v umeleckej oblasti?
Nie, sú aj v iných oblastiach. Homosexuáli totiž utekajú do Bratislavy z menších mestečiek a z vidieka, lebo tam nemajú podporu a pociťujú strach. Starší ľudia sa zvyknú ešte aj prežehnať, keď sa povie slovo gej alebo lesba. Nadávajú, odmietajú a možno sami majú  v rodine niekoho takého. Ten sa však v takých podmienkach nemôže priznať a musí žiť v pretvárke, čo je veľmi náročné. Je to však aj trest pre tých, čo proti homosexuálom broja - môže sa im stať, že sa nikdy nedozvedia pravdu o svojom blízkom človeku a vzťah bude naštrbený, lebo v lži ani rodina poriadne nefunguje. Prídu o vzťahy len preto, že majú predsudky. Možno si myslia, že to sú horší ľudia, ale sexuálna orientácia určite neovplyvňuje mentalitu človeka. Poznám veľmi veľa idiotov, ktorí sú heteráci. Paradoxné je, že mnohí z tých, čo sa pozerajú na televízne seriály a majú tam svoje idoly a sex symboly, netušia, že často sú to homosexuáli.

Ale oni to tiež taja, takže zatiaľ tá otvorenosť vzájomne nie celkom funguje. Vy ste však priekopníčka a "styčný dôstojník“ medzi oboma orientáciami. Moderovali ste aj Dúhový pochod v Bratislave. Na to treba aj odvahu...
Dúhový pochod som moderovala už dva razy. Po prvý raz lietali aj dymovnice, boli potýčky, protestujúci dav prechádzal popri nás. Druhý raz to bolo výborné a bezpečné. Mala som ochranku a už boli aj vybudované zábrany popri sprievode, takže sme vôbec nevideli ľudí, ktorí protestovali proti dúhovému pochodu. Už nás to ani vizuálne nestresovalo, ani konkrétne nemohli útočiť. Som rada, že som to moderovala, ja som veľká sympatizantka a propagátorka LGBT.

Ako ste sa k tomu dostali?
Môj kamarát Marek Kraviar ma navrhol, keď hľadali vhodného človeka. Nie každému sa totiž chce moderovať akciu, ktorá je troška ohrozovaná, a to ešte zadarmo. Tento rok však Dúhový pochod, bohužiaľ, nemôžem moderovať, lebo idem na heterácku svadbu. Týmto sa ospravedlňujem všetkým mojim kamarátom z LGBT komunity, ale - treba podporovať aj sobáše heterosexuálov.

Vy sa nechystáte na vydaj?
Nie, panebože! Nie! To nie je vec, ktorú by som teraz riešila.

Vyzeráte šťastná aj tak. Už vás prebolel rozpad manželstva s Kamilom Mikulčíkom?
Som šťastná tak, ako to býva vo vzťahu - raz je človek hore, raz dolu. Ale už som ďalej - už si viem aj sama to šťastie privolať: robím veci, ktoré ma robia šťastnou. Šťastie si viem vyrobiť.

Zmenili ste sa v novom vzťahu? Mení sa človek na základe toho, akého má partnera?
Nezáleží ani tak na partnerovi, ako na skúsenostiach, ktoré s ním získa. Človek si napríklad vo vzťahu niečo želá, chce veci, o ktorých si myslí, že by mu absolútne vyhovovali a potom, keď ich má - lebo keď si pošlete správnu túžbu do neba, tak sa vyplní - si povie: Tak toto som si priala? A prečo mi to teraz pripadá prízemné? Pravda však je, že dvaja rovnakí muži na svete neexistujú, takže - každý vzťah je iný. V dobrom aj v zlom. Zvláštne je, že aj keď vznikne konflikt, tak ten konflikt je úplne iný s každým mužom. Aj z toho vyplýva, že v každom vzťahu sa človek niečo naučí. Ide o to, aby bol sám sebou. Ale aj to je zradné - všetko sa nedá akceptovať. Viem, že ani mňa nie je možné vo všetkom akceptovať, celkom prijať.

Máte ešte psíka? Zostal vám ten z predchádzajúceho vzťahu?
My sme mali psíkov dvoch, a tak sme si ich rozdelili. So mnou zostala Pompi. Nedávno bola u mňa na návšteve aj Borka, ten druhý psík. Bolo to po dvoch rokoch a bola som z toho dojatá. Pripadala som si ako stará mama, ktorá sa pýši vnúčaťom. Každému som ju vychvaľovala a Pompi len stála a pozerala. Čudovala sa, že nechválim ju, ale Borku.

Psík je aj váš strážca? Cítite sa bezpečne v dnešnom svete?
Vždy som chodila veľmi rada do Tatier na chatu rodičov. Bývala som tam aj sama, naberala som energiu. Túto chatu nedávno vykradli veľmi nepríjemným spôsobom. V jej okolí sa pohybujú rôzne existencie, čudní úchyláci, ktorí sledujú ľudí. Sama tam už chodiť nebudem, ale s niekým tam určite pôjdem. Má to tam v merku zvláštna mafia, a ak toto budú zlodeji náhodou čítať, chcela by som im odkázať, že sa na to môžu vykašľať: skutočné šperky si na chatu nosiť nebudem, iba ak bižutériu za dve eurá. A to im asi za to nestojí...

Mali ste aj šťastné obdobie. Čo s vami napríklad urobili televízne Legendy popu?
To vám rovno poviem - zobrali mi sebavedomie! Ale - dostávam sa z toho. Pre mňa to bola práca snov, no niektorí ľudia mi vyčítali, prečo som ju vôbec brala. Som vraj herečka a nemôžem teda moderovať v televízii, lebo ma budú brať ako moderátorku. Argumentovala som, že nie som vyštudovaná herečka a moderovala som už aj predtým. Urobila som už zopár vecí na javisku aj na obrazovke a hádam som presvedčila, že som herečka a že môžem aj moderovať. Aspoň na Legendách popu sa nám sledovanosť zvyšovala.

Ale hovoríte, že vám klesalo sebavedomie.
Mala som fanúšikov aj odporcov. Nie je nič príjemné, keď ľudia píšu: Vypnite Farkašovú, zabite ju! Dá sa nad to povzniesť - a dnes sa už aj nad tým dokážem pousmiať - ale v tej situácii, keď sa to odohrávalo, mi to nebolo celkom jedno. Človek vtedy potrebuje skôr povzbudenie, potrebuje zo seba vyžmýkať všetko sebavedomie, aby sa dokázal v priamom prenose postaviť pred kameru a tváril sa, že je celkom v pohode. Vtedy sa treba orientovať na tých, ktorí ho podporujú. Je to veľký zdroj energie. Ja mám na Facebooku svoj fanklub a som na to veľmi hrdá. Oni ma veľmi chvália, sú milí, až na to neviem reagovať. Priateľsky spolu komunikujeme, ale ku mne sa samozrejme dostávajú aj tie negatívne ohlasy, a keď vás každý týždeň niekto  ,,dodžube", tak je to dosť ubíjajúce.

To je daň z popularity. Hlavne, že bol spokojný režisér. Čo bolo pre vás najstrašnejšie pri priamom prenose, okrem divákov "vyrývačov"?
Tie okamihy, keď som sa musela presunúť cez celú sálu na opačný koniec, aby som pokračovala v moderovaní. Vyzula som si lodičky a na novom mieste som sa musela zasa bleskovo obuť. To bol adrenalín, ale raz sa mi stalo, že mi kamera na žeriave vrazila do hlavy. Na obrazovke to nebolo vidno, ale ja som až spadla. Mala som malý otras mozgu, bolo mi zle a bolo mi do plaču. Nič sa však nedalo robiť, len pokračovať. A tak som to odmoderovala. Po prenose som však vyše hodiny plakala. To bola reakcia na stres - zranená som musela odriekať toľko textu! Ale všetci boli ku mne veľmi milí, aj Milanko Zimnýkoval.

Po Legendách popu prišli  ponuky na ďalšie moderovanie a filmy?
Nie. Na Slovensku to tak nechodí. Situácia je komplikovaná, lebo nás hercov a moderátorov je stále viac a viac. Ja mám tú výhodu, že buď moderujem, buď hrám, ale nenahrnulo sa nič. V jednej televízii povedali, že patrím do inej televízie, v tej povedali, že patrím ešte do inej televízie, ale ja vlastne nepatrím nikam. Nikdy som nebola ani tvárou nejakej televízie, ani som nehrala nejakú výraznú hlavnú postavu v seriáli, a predsa ten konkurenčný boj medzi televíziami na mňa dopadá. Ja jednoducho nemám prácu, nie že by som si mohla vyberať.

Vy ste boli nominovaná aj na Českého leva za úlohu vo filme Putá. Ani z Česka nemáte ponuky?
To je taký začarovaný kruh. Ani kolegyne, ktoré hrali v českých filmoch, už potom neboli obsadzované. Ja to však neriešim, netreba sa špárať v tom, kto čo hrá, koho obsadzujú, tak by som sa nikam nedostala. Človek môže robiť veľa rôznych vecí, život je krásny.

Nepomýšľali ste na monodrámu?
Mňa baví hrať s niekým. Teraz sa napríklad teším, že hrám v študentskom filme Umenie kriku. Tam sa točí v trocha inom tempe, ako je to pri seriáloch. Študenti nakrúcanie berú veľmi zodpovedne. Tam naozaj ide o niečo iné, ako rýchlo zarobiť a ísť domov. Aj ja síce potrebujem peniaze, ale rada robím aj na inej báze, ako je vedomie, že treba platiť účty.

Kristína Farkašová
Narodila sa 1. júla 1982 v Bratislave. Vyštudovala dramaturgiu na VŠMU, venovala sa písaniu, ale prevážilo hranie - jej otcom je herec Boris Farkaš. Pôsobila v Radošinskom naivnom divadle,  postupne dostávala aj úlohy na televíznej obrazovke, napríklad Ordinácia v ružovej záhrade, Vyprávěj. Hrala vo viacerých filmoch - Poslední plavky, Putá (nominácia na Českého leva), najnovšie účinkuje vo filme Róberta Švedu Anjeli a v televíznom filme Martina Kákoša Obzri sa včas. Hrala aj v muzikáli Producenti a moderovala televízny cyklus Legendy popu. Pod menom Koláčová sa venuje výtvarnej tvorbe a zúčastňuje sa na art trhoch. Robí napríklad humoristické tričká s námetmi filmových celebrít. Dva razy moderovala Dúhový pochod.

Text: Helena Dvořáková pre Pravda magazín
Foto: Martin Haburaj