Príbehy z holokaustu: Historik, ktorý chcel som vedieť viac

Napísal knihu o osude medzilaboreckých Židov, ktorí z mestečka cez vojnu zmizli - odviezli ich do koncentračných táborov, niektorých popravili, a tí, ktorí prežili, sa usídlili radšej v zahraničí. Hoci ide o faktografickú knihu, aj s ňou je spojených množstvo príbehov. Príbeh síce nie je vo vede argumentom, ale svoje poslanie v histórii plní. Veď aj vznik knižky o medzilaboreckých Židoch je vlastne príbehom a príbehom je každý jeden osud, ktorý sa v nej spomína.

Myslíte si, že príbehy z koncentračných táborov, osobné príbehy prenasledovaných Židov z čias druhej svetovej vojny, ktoré sú spracované ako knihy alebo filmy, majú zmysel aj pre historikov alebo je to iba emotívna hodnota?
Tieto osobné príbehy sú pre historikov veľmi dôležité. Samozrejme, je rozdiel medzi tým, ako historik pristupuje k výpovedi priamych aktérov udalostí a k prerozprávaným príbehom. Myslím metodologicky. Aj príbeh môže byť prameň, ale iné je, ak ho povie svedok a iné, ak ho niekto prerozpráva. Historik však pracuje najmä s archívnymi zdrojmi.

Vy sám ste napísali knižku o vykynožení židovského obyvateľstva v Medzilaborciach. Opierali ste sa aj o príbehy?
Začalo sa to v Slovenskom národnom archíve, kde som na samom začiatku mojej vedeckej práce narazil na zoznam Židov z Medzilaboriec – súpis Židov z roku 1942, tesne pred deportáciou. Poznal som tie ulice, ale nepoznal som mená. Uvedomil som si, že o tejto kapitole dejín rodného mesta nič neviem. Nevedel som, že v Medzilaborciach žila veľká židovská komunita a ani to, čo sa s tými ľuďmi stalo. Nasledovalo niekoľko rokov výskumu, počas ktorých som študoval dejiny holokaustu slovenských Židov. To všetko v podmienkach miestami až zúfalého nedostatku prameňov. Medzilaborce sú totiž na periférii dnes, a boli na periférii aj vtedy. Príbeh tejto komunity počas holokaustu sa teda dokumentoval ťažko a zároveň bol miestami až unikátny. Už som ho nemohol opustiť...

Obracali ste sa na konkrétnych ľudí zo židovskej komunity, ktorí prežili?
Musel som ich vyhľadať a získať ich výpovede. Bolo to veľmi ťažké. Po prvé preto, že nikto z nich nežije na Slovensku, no a po druhé preto, že som s tým nemal skúsenosti. Pomohlo mi, že som do situácie skočil rovnými nohami. Prosil som, zvonil, klopal na dvere. A ľudia rozprávali. Vtedy som sa nad tým nepozastavoval, ale dnes sa mi zdá, že to bol práve ten mladícky zápal a naivita, čo mi otvárali dvere. Vôbec som nemyslel, že na konci bude kniha. Chcel som jednoducho vedieť viac.

Vaša knižka vyšla aj po anglicky a predáva sa aj v Amerike - má svet záujem o knižky o holokauste?
Neviem posúdiť, aký je záujem o takúto literatúru vo svete a aj preklad mojej knižky som pripravoval bez ohľadu na situáciu. Cieľom bolo, aby si knihu mohli prečítať rodiny preživších, ktoré už nečítajú po slovensky. Keďže viem, že sa kniha predáva, mám pocit, že o túto tému je záujem. Dnes nie je veľa kníh v anglickom jazyku, ktoré by hovorili o holokauste na Slovensku, navyše v regionálnom kontexte. To ale neznamená, že by sa slovenská história nespomínala v širšom kontexte. Preložená je napríklad kniha Ivana Kamenca Po stopách tragédie, zborník Tragédia slovenských židov a ešte jeden zborník o holokauste.

Existuje vo svete knižnica, ktorá sústreďuje všetky knižky o osudoch Židov v druhej svetovej vojne?
Myslím, že odborné knihy sústreďuje knižnica v Pamätníku Jad Vašem v Jeruzaleme, ale neviem, či naozaj všetky. Určite je však obrovská. Je to súčasť múzea a pamätníka, tak ako aj archív.

Aký film alebo knižka o krutom osude Židov na vás zapôsobila ešte v období, keď ste nevedeli, čím budete?
Najviac na mňa zapôsobil film Schindlerov zoznam. Bol som vtedy gymnazistom. Nemal som ale ani potuchy o tom, že raz budem historikom a už vôbec nie o tom, že sa budem tejto téme venovať profesionálne. Keď nad tým tak premýšľam, vlastne ani nepoznám kolegu, ktorý by mal túto tému vyhliadnutú dlhé roky. Poznám ale veľa takých, ktorých táto téma na dlhé roky poznačila.

Ako?
Človeka to pohltí. Táto téma sa nedá dostať z hlavy. Nedávno do Bratislavy prišiel kolega historik z Poľska, ktorý sa tiež zaoberá holokaustom. Tri dni sme chodili po Bratislave - boli práve vianočné trhy, ale vôbec sme ich nevnímali - a o ničom inom sme sa nerozprávali, ako o našej téme. Z nej sa nedá vystúpiť, ani keď historik získa profesionálny odstup, čo je časom prirodzené. Téma holokaustu je stále aj emotívna, jatrivá, lebo to nie sú nejaké pekné veci. Človek je svojím spôsobom poznačený.

Zaoberáte sa aj históriou koncentračného tábora v Seredi, ktorý bol v niečom príbuzný s českým Terezínom, o ktorom je reč v knihe Nemám žiadne meno. Čím sa líšili od seba koncentračné tábory v Čechách a na Slovensku?
Tábor v Seredi prešiel zložitým vývojom. Pôvodne mal slúžiť ako pracovný tábor pre Židov vysťahovaných zo slovenských miest. Mali tu pracovať a zarábať si na živobytie. Ešte sa však nestihol ani dobudovať a už z neho ministerstvo vnútra urobilo koncentrák na sústreďovanie Židov počas deportácií zo Slovenska. Vtedy si úradníci v Bratislave mysleli, že vyvezú všetkých Židov. Po zastavení deportácií na jeseň 1942 bol tábor znovu predovšetkým pracovným táborom, hoci hrozba deportácií nad ním visela stále. Týkalo sa to aj tábora v Novákoch a Vyhniach. Kým SNP prinieslo koniec nováckeho a vyhnianskeho tábora, seredský tábor si nacisti vybrali v roku 1944 za centrum organizácie druhej vlny deportácií Židov zo Slovenska. Vtedy to bol znovu koncentračný tábor, ktorému navyše velil jeden z najväčších nacistických zločincov Alois Brunner. Práve v čase Brunnerovho pôsobenia sa dejiny seredského tábora preťali s dejinami Terezína. Posledné štyri transporty zo Serede totiž smerovali práve tam, hoci pri dvoch z týchto transportov do Terezína išla len časť vagónov.

V Seredi má byť v bývalom koncentračnom tábore múzeum. Podobné pietne autentické miesto zatiaľ na Slovensku nemáme...
Myslím, že Slovensko potrebuje toto múzeum. Nedávno som bol na jednej besede v Univerzitnej knižnici. Nestačil som sa čudovať, keď prešedivený pán v miestnosti plnej mladých ľudí, a za prítomnosti profesionálnych historikov, tvrdil, že na Slovensku holokaust nebol. Seredské múzeum by mohlo pomôcť mladým, aby sa podobnými názormi nedali balamutiť. Je lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť.

Hovorí sa, že u nás mládež už o holokauste nič nevie...
Nemyslím si, že sa dá zovšeobecňovať. Počas prednášok pre stredoškolákov som zistil, že sú školy, na ktorých študenti o holokauste vedia a niektorí o ňom vedia pomerne veľa. Potom sú školy, kde som mal pocit, že učiteľ si pozval historika, aby mal "čiarku", a žiaci nemali ani základné vedomosti o druhej svetovej vojne, nieto ešte o holokauste. Aj takýchto študentov možno zaujať a dať im potrebnú informáciu: môžete im napríklad povedať príbeh ich rovesníka z ich mesta. A na to niekedy musíte siahnuť aj po výpovediach z kníh. Hovoril som študentom napríklad o chlapcovi z ich mesta, ktorý bol v Osvienčime, alebo o ich rovesníkovi, ktorý sa počas vojny skrýval, aby sa vyhol transportu. Dotklo sa ich to. Problémom teda nemusí byť mladá generácia. Problémom je možno to, ako sa jej táto téma podáva a či sa jej podáva.

Kto by chcel, aby sa zabudlo?
Znovu by som nerád zovšeobecňoval, ale moja skúsenosť mi hovorí, že je mnoho takých, ktorým téma holokaustu nevonia. Neprestáva ma udivovať, ako sa aj dnes, v roku 2012 objavujú na rôznych internetových fórach antisemitské názory, na chlp zhodné s tými, aké zaznievali na Slovensku v roku 1942. Pre týchto "diskutérov" je typické, že vymenia slovo "žid" za slovo "sionista". Myslím, že tí by boli radi, keby sa zabudlo. Desím sa toho, čo by nastalo potom.

Ján Hlavinka vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. V rokoch 2003 - 2008 pôsobil v Ústave pamäti národa. Od roku 2008 pôsobí v Historickom ústave SAV a v Dokumentačnom stredisku holokaustu. Je autorom troch monografií a viacerých odborných štúdií na tému holokaustu. Na základe jeho výskumu bol v júli 2008 v Medzilaborciach odhalený Pamätník obetí holokaustu z okresu Medzilaborce.

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: Robert Hüttner pre Pravdu