Pohľadom Renaty Ormandíkovej: Veľká noc
Ach jaj - zas je tu Veľká noc, šibačka, pre niekoho príjemne predĺžený víkend spojený s výletíkmi, pre iného kuchtenie pre šibačov.
Osobne tento sviatok jari veľmi nemusím. Pozitívny je len fakt, že je už jar a máme po zime. Šibačku milujú chlapci, otcovia, vnúčikovia, manželia, tí si trošku privyrobia a trošku sa pripijú, trošku si naplnia bruchá a trošku aj igelitky.
Keď som bola školáčka, bývala som v petržalskom paneláku. Milovala som pozorovať spoza okna vyparádených, učesaných šibačov v baloniakoch, hrebeň v zadnom vrecku - treba sa pred vstupom do jamy levovej prečesať. V rukách korbáče a igelitky. Vo výťahu to vždy večer smrdelo ako v drogérii - kvalitné kolínske vody sa premiešali a ten pach sa nedá označiť inak ako "smrádeček". Samozrejme, v triede som oznámila, že som odcestovaná a šibači by prišli zbytočne. Aj tak som vždy skončila mokrá a zbitá - vraj aby som bola zdravá.
Teraz, keď už školáčka naozaj nie som a mám doma troch chlapov, riešim tento sviatok celkom ináč. Neviem prečo, ale ani môj manželko ani veľký syn čaru šibačky nepodľahli - hanbia sa šibať. Len náš deväťročný Max by si rád naplnil pokladničku, a tak babka trošku dostane - pre zdravie, samozrejme.
Dokonca nemám doma ani veľkonočnú výzdobu, a to je už čo povedať, keďže vianočnú výzdobu mám gigantickú, prenádhernú, trblietavú. Bojkotujem tento sviatok, ako sa len dá. Vyrobím vždy iba jedno dve vajíčka pre synov, aby ma v škole neohovorili, môjmu otcovi kúpim čokoládu a manželovi - nič.
Tento rok budeme mať Veľkú noc v manželovom ateliéri. Chystá tam dvojdňovú výstavu obrazov Kalvária, nainštalovanú v lese, tak sa teším. Veľká noc bude v duchu umenia. Veľa ani nepopijeme a nepojeme, lebo sme v štádiu chudnutia - ako každý rok pred letnou dovolenkou. Takže záverom - nič nechystám, nepečiem, nevarím, nezdobím. A ani nebudem doma.
Text: Renata Ormandíková pre magazín Pravdy
Foto: Ivan Majerský pre Pravdu
Keď som bola školáčka, bývala som v petržalskom paneláku. Milovala som pozorovať spoza okna vyparádených, učesaných šibačov v baloniakoch, hrebeň v zadnom vrecku - treba sa pred vstupom do jamy levovej prečesať. V rukách korbáče a igelitky. Vo výťahu to vždy večer smrdelo ako v drogérii - kvalitné kolínske vody sa premiešali a ten pach sa nedá označiť inak ako "smrádeček". Samozrejme, v triede som oznámila, že som odcestovaná a šibači by prišli zbytočne. Aj tak som vždy skončila mokrá a zbitá - vraj aby som bola zdravá.
Teraz, keď už školáčka naozaj nie som a mám doma troch chlapov, riešim tento sviatok celkom ináč. Neviem prečo, ale ani môj manželko ani veľký syn čaru šibačky nepodľahli - hanbia sa šibať. Len náš deväťročný Max by si rád naplnil pokladničku, a tak babka trošku dostane - pre zdravie, samozrejme.
Dokonca nemám doma ani veľkonočnú výzdobu, a to je už čo povedať, keďže vianočnú výzdobu mám gigantickú, prenádhernú, trblietavú. Bojkotujem tento sviatok, ako sa len dá. Vyrobím vždy iba jedno dve vajíčka pre synov, aby ma v škole neohovorili, môjmu otcovi kúpim čokoládu a manželovi - nič.
Tento rok budeme mať Veľkú noc v manželovom ateliéri. Chystá tam dvojdňovú výstavu obrazov Kalvária, nainštalovanú v lese, tak sa teším. Veľká noc bude v duchu umenia. Veľa ani nepopijeme a nepojeme, lebo sme v štádiu chudnutia - ako každý rok pred letnou dovolenkou. Takže záverom - nič nechystám, nepečiem, nevarím, nezdobím. A ani nebudem doma.
Text: Renata Ormandíková pre magazín Pravdy
Foto: Ivan Majerský pre Pravdu
