Tatiana Pauhofová: Moja generácia je trocha pohodlná

Trojdielny projekt televízie HBO o Janovi Palachovi sa už začal nakrúcať v Prahe. Táňa Pauhofová touto prácou žije. Hovorí, že fakty o tejto udalosti nasáva ako špongia. Nie je to pre ňu len herecká príležitosť, skúma samú seba aj ako súčasť histórie.

Hoci ste sa s režisérkou Agnieszkou Holland poznali už z nakrúcania filmu o Jánošíkovi a veľmi sa podobáte na advokátku Dagmar Burešovú, predsa ste museli absolvovať výberové kolá k filmu o Janovi Palachovi. Bolo to naozaj ťažké alebo to bola iba formalita?
Myslím si, že pre každého herca sú kastingy nepríjemné. Nepoznám nikoho, kto by sa v nich vyžíval a mal ich rád. HBO si však dáva veľmi záležať na príprave projektov a do toho patrí aj herecké obsadenie. Konkurzné kolá sú teda veľmi precízne pripravené. Doteraz som sa skôr stretávala s tým, že sa kasting väčšinou odbil jedným kolom. Človeku pošlú - ak vôbec! - náznak dialógu a v improvizovaných podmienkach sa nakrúti alebo predvedie. Teraz, a bolo to už aj pri Terapii, sme dostali naozaj konkrétne podklady, úryvky zo scenára, čiže herec mal predstavu, do čoho ide, čo sa od neho očakáva. A skúšali sme už spolu s partnermi.

Vy napríklad s kým?
Juj, bolo to veľmi veľa hercov! Priamo na kastingu mi totiž vyberali partnera, môjho filmového manžela. Skúmali, kto sa bude ku mne hodiť a ku komu sa budem hodiť ja. Sama Agnieszka, hoci je neuveriteľná vyťažená, stále cestuje po svete, lieta hore-dole a má toho naozaj veľa, si našla čas a na niekoľkých kastingoch sa osobne zúčastnila.

S Agnieszkou si tykáte?
Agnieszka si tyká s každým. To je obdivuhodná ženská! Je veľmi múdra, má obrovský nadhľad a autoritu si nepotrebuje vynucovať - či už vykaním, alebo tým, že by okolo seba robila bububu. Ona je skôr kamarátska. Česi by povedali "srdcař". Vrúcna, a napriek tomu má rešpekt a autoritu.

Koho vám vybrala za manžela? Ste s ním spokojná? Nechceli ste iného?
Manžela mojej postavy bude hrať Honza Budař. Ja som spokojná. Agnieszke dôverujem. Ona veci vidí aj cíti. Nešlo o to, čo chcem ja, prispôsobila som sa. A navyše, Honza je môj kamarát, už sme často spolu hrali. Tým, že sme si blízki, dokážeme spolu oveľa otvorenejšie a bezprostrednejšie pracovať.

A dostali ste sa pri kastingoch do kontaktu aj s Martinom Hubom, ktorý bude hrať reálnu postavu Viléma Nového, funkcionára komunistickej strany, s ktorým vo filme budete proti sebe?
Na kastingoch sme sa nestretli, ale ja sa veľmi teším na to, že s ním budem hrať takúto životnú situáciu. Vo filme stojí advokátka Dagmar Burešová proti poslancovi ÚV KSČ Vilémovi Novému, a tým pádom budem stáť proti môjmu drahému kolegovi z divadla, proti Martinovi Hubovi. Začiatkom marca sme už síce začali nakrúcať, ale napriek tomu sa ešte stretávame aj nad scenárom a nad hereckými situáciami. Agnieszka to má teda v pláne. Stretneme sa s Honzom Budařom, s dvomi dcérkami, ktoré budem mať, a takisto sa ešte pred ostrým natáčaním stretnem iste aj s Martinom Hubom.

Vilém Nový bol otcom televíznej hlásateľky Kamily Moučkovej, ktorá stála na celkom opačnej pozícii ako jej otec. Neprekážalo jej, že sa všetko zasa pripomenie?
Pokiaľ ide o tento film, nie každý dal súhlas na zverejnenie mena, právo použiť jeho príbeh. Nie každý má pocit, že má byť na čo hrdý, alebo s tým má iný problém. Tie stanoviská treba rešpektovať, ale práve pani Moučková dala súhlas, že môžeme, pokiaľ ide o Viléma Nového, použiť nielen meno, ale aj celý ten príbeh. Pre mňa je Vilém Nový veľmi rozporuplná postava, ja ho nevnímam iba negatívne. Pre mňa je naozaj až trocha záhadný. Som teda veľmi zvedavá, ako jeho postava vyznie.

Horiaci ker vyvoláva vraj už teraz aj polemiky. Dostávajú sa tieto pochybovačné názory aj k vám?
Samozrejme. Ja som ale v prvom rade rada, že projekt vyvoláva diskusiu. Myslím si, že ide o tému, na ktorú by sa nemalo zabudnúť. Môžem hovoriť najmä za moju generáciu, ktorá toto obdobie nezažila a pozná ho iba sprostredkovane. Ak vôbec! Stretla som sa totiž s mladými ľuďmi, ktorí o tom nevedia vôbec nič. Ako keby bola za nimi hrubá čiara. Čiže ak film vyvoláva diskusiu, to je len dobre! Pri akceptovaní pochybovačných hlasov by som bola opatrná - vždy sa totiž ešte pred nakrútením filmu nájdu kritici a sudcovia, ktorí vedia, aké to bude, že sa to nemôže podariť a aké sa vyskytnú úskalia. Ja si myslím, že treba počkať na výsledok.

V Čechách projekt zatiaľ rezonuje silnejšie. Zdá sa vám, že sa ich táto téma týka viac?
Podľa mňa sa nás to týka rovnako - Čechov aj Slovákov. Je to naša história. Akurát - Česi sú na svoju históriu viac naviazaní. My sa tvárime, že sa nás to netýka.

Čo ste už o Janovi Palachovi preskúmali? Boli ste aj na jeho hrobe?
Áno. Pre mňa je zaujímavé práve obdobie, keď vykonal svoj čin, keď sa zapálil na Václavskom námestí. Bolo to 16. januára 1969. Odvtedy až po jeho pohreb 25. januára sa v Prahe vo veľkom protestovalo za požiadavky, ktoré Palach vo svojom liste formuloval. Rozprávam sa o tom období s blízkymi aj s priateľmi, skúmam, ako to vnímali. Pokiaľ ide o Slovensko, predsa len sa k nám vtedy dostalo menej informácií. Neboli sme v stredobode tej udalosti, ako boli ľudia v Prahe, ktorým sa to stalo na očiach. Ich to zomklo a zmobilizovalo. Na internete som si našla autentické zábery študentských pochodov, rôznych protestov, videla som fotografie a bolo to pre mňa fascinujúce. V tom krátkom období sa stal národným hrdinom, jeho čin bol veľký. Veľmi rýchlo sa však situácia začala otáčať.

A predsa je jeho príbeh stále akoby utlmený. Aj vy ste už spomenuli, že nie je známy ako hrdina, o ktorom každý všetko vie...
Informácie postupne potlačila moc. Ľudia sa začali báť, mlčali. A je tu aj iná vec - Palachov čin istým spôsobom nastavil ľuďom zrkadlo, niekto sa mohol cítiť zasiahnutý. Pod tlakom tohto činu sa prebúdzalo zlé svedomie ľudí a to človek nevdojak potláča. Zároveň vláda robila všetko pre to, aby sa čin zahladil. Vilém Nový si vymyslel napríklad teóriu o tom, že to bol studený oheň... Ja ale verím, že vnútorne musel Palach v ľuďoch rezonovať. Chcel ľudí prebudiť z letargie. Pasivita, trpké odovzdanie sa, s tým sa nedokázal zmieriť. Posilnil tým ľudí, ale potom sa to vedomie zo strachu potlačilo a vlastne až do roku 1989 bolo utlmené. V ľuďoch to bolo, len každý z nejakého dôvodu o tom skôr mlčal.

Nevidíte to len v čierno-bielych farbách?
Už som sa zmienila, že ani Viléma Nového tak nevnímam. Som už, dá sa povedať, porevolučné dieťa a o to viac ma zaujíma študovať tú dobu, ľudí a ich konanie – ako ich doba ovplyvnila. Je veľmi jednoduché odsúdiť konanie ľudí z dnešného pohľadu, ale treba sa naň pozrieť vtedajšou optikou. Nič nie je čierno-biele.

Stretli ste sa aj s názorom, že na Slovensku bol Palachov čin prijatý s rozpakmi aj preto, že Slovensko je veriace a kresťanstvo samovraždu chápe ako hriech?
Ešte som sa s takým názorom nestretla, ale môžem povedať, že Palach sám veľmi odmietal svoj akt pomenovať samovraždou. On absolútne nesúhlasil, že by sa to malo takto hodnotiť. Existuje magnetofónová nahrávka, na ktorej sa s ním rozpráva doktorka psychiatrie počas jeho hospitalizácie - o svoj život v nemocnici tri dni bojoval - a Palach vtedy, vzhľadom na stav, v ktorom sa nachádzal, veľmi jasne formuloval svoj zámer. Hovorí, že to nie je ani samovražda, ani čin zúfalstva. Preňho to bol až bojový akt. Nechcel sa zabiť ako martýr. Povedal, že každý musí bojovať proti takému zlu, na ktoré práve stačí. Mal dojem, že to je jediná možnosť, akou môže v tom momente zabojovať on. Odvolával sa na budhistických mníchov vo Vietname, ktorí takým spôsobom protestovali proti vojne vo Vietname a dosiahli výsledok. Palach samovraždu rezolútne odmietal. Veď on dúfal, že prežije! A nebol to len on, presne o mesiac od Palachovho pohrebu sa zapálil osemnásťročný študent priemyslovky zo Šumperka Jan Zajíc. A nasledovali ďalšie hrdinské činy, ale vládne orgány ich zametali pod koberec. Boli to ľudia, ktorí mali okolo dvadsať rokov a boli veľmi zrelí. Ja mám dvadsaťosem rokov a rozmýšľam, aké stanovisko by som bola schopná zaujať ja. Kam až by som dokázala v mene toho, čomu verím, ísť ja.

Stretli ste sa už s Dagmar Burešovou?
Mám to v pláne. Vážim si možnosť stretnúť sa s ňou.

Ste podobný typ ako ona. Budete mať vo filme aj krátke vlasy, aké nosila advokátka disidentov?
My nakrúcame film a nie dokument, nemusí byť všetko doslova odcitované. Ja sa snažím čo najviac vychádzať z pani Burešovej, snažím sa o nej čo najviac naštudovať. Dúfam, že sa mi podarí stretnúť aj s jej dcérou. V tej dobe bola jediná žena v advokátskej komore, bola sama medzi chlapmi. Napriek tomu, že mala rodinu, riskovala. Určite jej bolo jasné, do čoho ide. Aj toto je vlastne hrdinský čin.

Dostávate skvelé úlohy - pomáha vám napríklad aj to, že ste svojho času boli v európskom projekte talentov Shooting Stars?
Spätne to vidím tak, že to bol len taký veľmi milý detský tábor v Berlíne, ktorý trval tri dni. Dôležité je všetko, čo človek urobí, to sú tie čriepky do mozaiky. Nič nejde samo. Každou novou prácou musí herec, ale aj ľudia z ostatných umeleckých profesií, vždy znova presvedčiť. Vždy začínam nanovo.

Za veľký úspech sa považovalo aj to, že ste dostali úlohu v seriáli Terapia...
To bola jedna z najkrajších prác, ale zároveň najnáročnejších. Nie je ľahké ustáť taký žáner - celý diel sa odohráva vo dvojici a v jednej miestnosti. Bola to až taká divadelná práca a tým, že som mala ako partnera Karla Rodena, bola to veľká výzva. Nechcela som vyznieť len ako "slovenský prívesok" do páru, chcela som byť jeho rovnocennou partnerkou, aby to bolo zaujímavé aj preňho. Myslím si, že sa nám to podarilo. Bola to pre mňa obrovská skúsenosť.

V čom presne je tá skúsenosť?
Bolo to úplne iné ako všetko, čo som doteraz zažila. Bola to divadelná práca na kameru, dialóg dvoch ľudí na dvoch stoličkách, ktorí sedia oproti sebe. Tam sa nedá spoliehať na nijaké akčné scény, na nijaké pekné obrázky s krásnymi scenériami, žiadne extra strihy, žiadnu dojímavú hudbu. Je to naozaj postavené na príbehu a na hercoch. A tým pádom to bola obrovská výzva. Každý diel mal scenár na 15 strán monológov, aj viac, čo bolo šialené sa naučiť. To bol ale len malý krôčik, potom sa s tým ešte pracovalo. A Kamila Magálová to mala ešte v češtine!

Ale vo filme Horiaci ker aj vy budete hovoriť po česky.
Chodím už teraz na češtinu, ale mám obrovské šťastie, že sú ku mne Česi veľmi zhovievaví a láskaví, pokiaľ ide o češtinu. Ja sa snažím, ale nehovorím pravdaže ako rodená Češka. A tým, že žijem na Slovensku, je to ešte ťažšie, nie som stále v českom prostredí a to poznať.

Pripustili by ste dabovanie?
Áno, tento egoizmus ma obišiel. Keby to pomohlo veci a keby dabovanie dotvorilo to, o čo sa pokúšam, a vyzdvihlo by niečo, čo som ja už sama nedokázala dosiahnuť, súhlasila by som.

Na filme vám veľmi záleží, asi vyjadruje aj vaše osobné pocity. Raz ste sa zmienili, že keď ste boli v Amerike, tamojšia mládež nevedela o holokauste. Palach bol toho pravý opak. Mení sa mládež?
Ja to nebudem porovnávať s americkou mládežou. Oni majú celkom inak nastavený systém, žijú tak trošku vo svojom americkom vákuu - česť výnimkám. Skôr porovnávam moju dnešnú generáciu s mojou generáciou, ktorá žila vtedy. Nakoľko boli aktívni, ako sa zaujímali o hodnoty? V mnohom sme rovnakí a v mnohom nie. Mám pocit, že my sme trocha spohodlneli. Aj tú demokraciu, aj slobodu, aj všetko, čo máme, považujeme za takú samozrejmosť, že nevieme, čo s tým. Nevieme si určiť ani mantinely. Nechcem vyznieť ako moralistka - ja sama mám s tým veľký problém. Hľadanie hodnôt a držanie sa ich akoby sa teraz veľmi nenosilo. Mladí ľudia majú až priveľký nadhľad.

To je zlé?
Môže z toho byť až ignorancia. Byť úprimný, zaujímať sa o niečo, vzdelávať sa, to je dnes niekedy považované až za trápne. Vraj načo? Carpe diem! Jasné, carpe diem môže byť, ale - bez toho ostatného to podľa mňa nejde! Dnes sa môžeme prejaviť, môžeme diskutovať, ale mám pocit, že tie témy, ktoré sa vyberajú, alebo spôsob, akým sa diskutuje, je často až nedôstojný. V diskusii by mal byť človek rozhľadený a tolerantný, aby dokázal prejaviť svoj názor a prijať názor toho druhého. Mne je niekedy až smutno - ako napríklad so slobodou narábajú médiá, kam až zachádza bulvár alebo televízia. Keď už si myslím, že viac program klesnúť nemôže, vždy ma prekvapia ešte niečím horším, čo degeneruje národ a nič iné. So slobodou prejavu treba pracovať, treba ju vedieť používať. To nie je, že mne sa teraz chce povedať "hovno!", tak to zakričím do sveta. Preto sa chcem vzdelávať, chcem počúvať ľudí, aby som v prípade, keď budem zapojená do diskusie, obstála.

Nezišlo by sa aj viac kritických filmov zo súčasnosti o týchto veciach?
Stretávam sa s názormi, že netreba vyťahovať témy z minulosti. Iste by sa malo nakrúcať aj viacej filmov zo súčasnosti a nastavovať tejto dobe zrkadlo, ale to nám zatiaľ veľmi nejde. Malo by sa iste aj v tej kategórii niečo robiť, ale to, že sa konfrontujeme s minulosťou, nie je zlé. Musíme sa z nej učiť.

Hranie v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade je pre vás oddych?
Áno a už to ani nerobím. Tú ponuku som dostala minulý rok, podpísali sme zmluvu na krátky čas. Už som vedela, že od marca budem v Prahe. Bolo to pre mňa ale veľmi príjemné dvojmesačné natáčanie. Zasa niečo iné. Je to moja práca, bavila ma. Dva mesiace to fungovalo a dôstojne sme sa rozlúčili.

Vraj ste chceli byť chirurgičkou - možno aj preto vás bavila ordinácia.
Toto bola sestrička na urgente a ja som chcela byť patológ! Spoločnosť sa na tú profesiu pozerá ako na nejakú hrôzu, ale mňa práca s ľudským telom, ktoré už je k dispozícii na skúmanie, zaujímala. Ale je to pohľad zvonku, pripúšťam, že by som mala iný názor, keby som to vyštudovala.

Stretli ste sa aj so scenáristom Horiaceho kra Štěpánom Hulíkom?
To je človek mladší ako ja, obdivujem ho. Je veľmi múdry a vzdelaný.

Nebojíte sa veľkej slávy?
Ani neviem, čo to je. Neberiem to tak. Ja robím profesiu, ktorú som vyštudovala a ktorú mám rada. Som vďačná za príležitosti, ktoré mám a snažím sa ich naplniť čo najlepšie. Teším sa, keď moja práca niekoho osloví, keď sa to páči, a to, čo je okolo - ani nevnímam. Z prílišnej pozornosti som skôr zmätená, necítim sa komfortne. Snažím sa s tým vnútorne vyrovnať a vôbec na to nemyslieť, lebo ma to viac zaťažuje, ako by mi to robilo dobre.

A nebojíte sa veľkej lásky?
Tiež nie. Ja žijem láskou. Naopak, bojím sa nedostatku lásky.

Ale tým netrpíte, nie?
Nie. Pracujem na tom, aby som tým netrpela, ale to hovorím sama za seba. Lásky by všeobecne mohlo byť oveľa viac - v akejkoľvek forme.

Čitatelia budú zvedaví, či máte naozaj nového priateľa.
Sú veci, ktoré si chránim pre seba. Moje tajomstvá. To, čo patrí iba mne a mojim najbližším. Pre širokú verejnosť je to nedôležité. A tak si to "svoje budem chrániť, rozdávam z vedľajšej kapsičky, túto nedám.

Táňa Pauhofová
Narodila sa 13. augusta 1983 v Bratislave. Vyštudovala gymnázium a herectvo na VŠMU. Už ako dieťa hrala v televíznom seriáli Škriatok a v prvom ročníku vysokej školy ju Juraj Nvota obsadil do filmu Kruté radosti, za ktorý dostala ocenenie Igric. Nasledovali ďalšie filmy, napr. Kousek nebe, Muzika, zároveň účinkovala aj v divadle. Upútala v hlavnej úlohe hry Manon Lescaut, za ktorú dostala Dosku 2006. Začiatkom roka 2007 ju európska sieť organizácií na propagáciu a export filmov European Film Promotion zaradila do zoznamu Shooting Stars 2007 k ďalším mladým európskym talentom. Radi s ňou pracujú aj filmári v Česku. Hrala napríklad v Románe pre mužov, v televíznom seriáli Terapia a teraz nakrúca s Agnieszkou Hollandovou film o Janovi Palachovi Horiaci ker. Objavila sa aj v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade a hrá v novom filme Juraja Nvotu Eštebák. Z ďalšej tvorby: Jánošík, pravdivá história, Kriminálka Staré mesto, Tri sezóny v pekle, Súkromné pasce, Uloviť miliardára, Nesmrteľní atď.

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: Ivan Majerský pre Pravdu