Dlhé zimné večery prinášajú depresie aj radovánky

Niekedy je šero už od rána a keď slnko aj na pár hodín jarne zažiari, okolo štvrtej zapadne a už sa zasa stmieva. Je to čas depresií a clivoty.

Keď ešte navyše vietor kmáše konáre stromov, dážď bičuje chodcov a oblaky sú ťažké ako olovo, vtedy aj tí najväčší optimisti začnú podliehať pocitu márnosti: siahajú po poháriku alebo po čokoláde. Hľadajú rozptýlenie, spoločnosť alebo revolver. Každý cíti, že s tým treba niečo robiť.

Pripravme sa na fašiangy
Ľudia už dávno vymysleli ako protiváhu dlhých temných večerov zimné radovánky. Pestujú sa tradičné, ale máme aj novodobé. Kedysi to boli priadky, páračky, dnes máme filmy, plesy alebo pohyb v posilňovni. Celou históriou ľudstva sa vlečie aj erotika, ale tá zrejme na vyplnenie dlhých zimných večerov sama nepostačí. Ľudia chcú, aby sa stále niečo dialo. Niečo zábavné a veselé. Už začiatkom zimy rozptyľuje pochmúrne nálady Mikuláš, advent zasvieti v oknách svietniky, potom príde Ježiško a po určitej pauze vypuknú plesy a dedinské tancovačky. Začínajú sa veselé fašiangy s karnevalmi a pochovávaním basy.

Tancovačky bývali aj v minulosti, ale spoločenský život na vidieku napĺňali predovšetkým podujatia, pri ktorých sa pracovalo - už spomenuté priadky a páračky. Zachovali sa nám o nich veľmi idylické predstavy - ženy v krojoch pekne sedia, v peci sa kúri, za oknom sneží, je pohoda - ale ktovie, ako vyzerali tieto akcie v skutočnosti. Či sa na priadkach aj neohováralo, či sa ženy nepohádali, či si aj nevypili! Do histórie však prešli tieto zimné večerné seansy ako tvorivé workshopy, na ktorých sa vykonal kus práce a ešte sa aj navymýšľali príbehy, rozprávky a pesničky. Zima sa rýchlejšie míňala.

Štopkanie odišlo do praveku
Dnes ľudia nepotrebujú urýchľovať a nasilu vypĺňať čas. Skôr sa sťažujú na rýchle tempo, ktoré nezastavia ani dlhé zimné večery. Zimná nuda je neznámy pojem, ale zimnú depresiu pocítili mnohí. Najmä, keď dlho nenapadne sneh a nepríde tá očakávaná - aspoň optická - očista.

V poslednom čase vôbec počasie ľudí mätie. Cez deň sa napríklad dostanú až do stavu eufórie, lebo slnko svieti, obloha je modrá, cítia sa ako na jar, a zrazu - bác! A je tu zasa dlhý zimný večer. Už aby bolo ráno, túžia mnohí, ale ráno môže priniesť zasa meteorologickú ranu: dážď, víchor, chlad, možno až tornádo.

O počasí sa hovorí viac ako v minulosti, ale ani debaty o ňom nemôžu byť jedinou náplňou spoločenských debát za dlhých zimných večerov. Našťastie, je dosť iných možností. Niekto sa venuje rýdzej zábave a iný - bez ohľadu na pesimistické prognózy o vývoji sveta - pracuje na svojej budúcnosti, buduje svoju osobnosť a kariéru. Mnohí po večeroch ešte pracujú pre firmu, surfujú po internete, študujú, píšu e-maily alebo robia iné ušľachtilé činnosti. Ďalší zveľaďujú svoje telo alebo svoje vzťahy. Chodia do posilňovne, na kultúru, meditujú, stretávajú sa s priateľmi, chodia na prechádzky so psami. Sú také usilovné gazdinky, ktoré uvítajú dlhý zimný večer, aby navarili výdatnú teplú večeru a jej časť umiestnili v mrazničke. To je určité nóvum - v zime vyrábajú zásoby na zimu.

Nie je nič neobvyklé ani na nočnom upratovaní, vysávaní, praní - prístroje idú ticho, dá sa to. Život sa uvoľnil - každý robí, čo chce a kedy sa mu chce. Aj tak však prevažuje klasika. Na dlhý zimný večer väčšina ľudí volí takú činnosť, pri ktorej sa dá oddychovať. Keby sa robil výskum, zrejme by dominovala televízia. Možno by sa v rebríčku obľúbených aktivít umiestnilo aj čítanie a ručné práce. Hoci ručne pletené svetre už len ťažko môžu konkurovať ponuke konfekcie, ešte dostať vlnu aj ihlice a niektoré ženy pletú. Raritou je už napríklad taký "hríbik" na štopkanie ponožiek, ktorý ešte donedávna patril do bežnej výbavy. V amerických domácnostiach vraj už ihly a nite vôbec nemávajú, je to pre nich čudo. Asi to príde aj k nám a škatuľa s cvernami zmizne z domácností tak, ako zmizli praslice a vretená alebo knôty, ktoré spomína vo svojom vyjadrení k dlhým zimným večerom Oľga Feldeková.

Príbehy zo svetových priadok
Už sa teda nepradie, neštopká ani neobšíva, ani sa pri tom nerozprávajú príbehy. Človek v tomto smere pasívnie. Ponožky či pančuchy si kúpi zakaždým nové aj príbeh chce zakaždým nový. Namiesto domácich strašidiel, ktoré sa viazali k tomu-ktorému kraju, prichádzajú globálne strašidlá, napríklad upíri, ale aj iné príbehy, ktoré pozná celý svet.

Túto zimu možno mnohí ľudia prežijú s príbehom úspešného počítačového mága, vizionára Steva Jobsa, ktorý koncom vlaňajšieho roka zomrel na rakovinu. Vzápätí vyšiel jeho životopis od Waltera Isaacsona, ktorý sa hneď dostal na prvé miesta rebríčkov bestsellerov. Nápadná kniha s Jobsovým portrétom v okuliarikoch na obálke dominovala aj v našich kníhkupectvách, a hoci nie je lacná, zrejme sa dostala ako darček pod vianočné stromčeky. Dá sa teda predpokladať, že dlhé zimné večery mnohí čitatelia trávia s knihou o Jobsovi, ale - aj s inými knihami. Hoci sa hovorí, že sa už číta menej, v predvianočnom čase sa kníhkupectvá hemžili kupujúcimi. A to sa už vo veľkom nakupuje aj cez internet!

Niektorí ľudia majú možno na nočnom stolíku aj niekoľko dobrých kníh, a predsa - zimná depresia zo skorej tmy sa im nevyhne. Osvedčenou metódou potom zostávajú živé kontakty s ľuďmi. Možno sa treba častejšie stretať s priateľmi. Hoci je kríza, túžba po spoločenskom živote nezakrnieva. Prejavilo sa to napríklad na vianočných trhoch v Bratislave. Zaujímavé je, že sa tam už ani tak nenakupovali veci, ako sa míňalo varené víno a klobásy. Bol tam nával najmä kvôli tomu, že si ľudia pod mestským stromčekom dávali rande, stretávali sa tam celé partie a bola tam výborná nálada. Pozitívna energia by sa dala krájať.

Trhy pominuli, prichádzajú plesy, a to je už trocha náročnejšia zábava. Hrozí, že mnohí ľudia skôr zostanú doma so svojou depresiou, ako by si šli zatancovať v honosnej róbe či smokingu. Ošiaľ z tanca však nemusí byť taký opojný ako nirvána z meditovania, ktoré je dostupné každému. A uvažovať je naozaj o čom. Závratný svet tretieho tisícročia potrebuje reflexiu. Krútňava ekonomiky a politiky sa ľudí snaží pohltiť, treba odolávať viac, ako kedykoľvek v minulosti. A dlhé zimné večery sú na to ako stvorené.

Ako hovorí astronóm Vojtech Rušin - a zaznelo to už aj v našej novoročnej ankete - vystrašeného a nezorientovaného človeka možno ľahšie ovládnuť. Snažme sa teda vyberať a dešifrovať všetky strašidelné príbehy, ktoré sa nám dostávajú do uší na tých veľkých európskych priadkach, ktoré práve žijeme. Nazbierajme sily počas zimných večerov aj z vlastného pokojného uvažovania. Zima je tu na to, aby nás posilnila. Rovnako ako kríza.

Buď tma!
V súvislosti s dlhými zimnými večermi sa hovorí automaticky tiež o tme. Býva príčinou depresií, ale platí aj opak. Psychické problémy spôsobuje ľuďom už aj nedostatok tmy. Na svete sú miesta, ktoré vyhlásili za chránené územia, pokiaľ ide o nedotknuteľnosť tmy. Človek si znešváruje planétu totiž už aj vysvecovaním. Umelé svetlo bráni svitu hviezd. Začína sa boj o poriadnu tmu.

Človek potrebuje členenie na deň a noc, na svetlo a tmu. Chvalabohu teda, že tento dar prírody ešte trvá. A každý si môže vybrať, v čom chce žiť. Či v umelom osvetlení veľkého mesta, alebo na dedine, kde jasnejšie žiaria hviezdy. Tam človek vyjde pred dom a je vo vesmíre. Krásne to vyjadril sochár a maliar Vladimír Kompánek. V jeho tvorbe zostala atmosféra tých najkrajších slovenských dlhých zimných večerov. Na jeden taký večer spomína: "Chodili sme s Petrom Matejkom po uliciach Rajca a on zrazu povedal: Tam stoja dvaja Kompánkovia! Boli to dve ženy vo vlniakoch, ktoré stáli oproti sebe. Ani som si tú spojitosť dovtedy neuvedomoval. Večer vychádzali tetky v Rajci von, ako keby sa lúčili pred nocou, stáli v šere pri dverách ako pomníky."

Áno, dlhý zimný večer môže byť aj monumentálny.

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: SHUTTERSTOCK