Horolezec Peter Hámor: Od manželky raz dostal ultimátum

Horolezec Peter Hámor sa bojí výšok, ale dokázal čo nijaký iný Slovák. Už deväťkrát sa pozeral na svet z vrcholu osemtisícovky. Podľa neho ide len o to, koľko nepohodlia človek znesie.

Hovoríte, že horolezectvo zavše bolí, ale čím viac vydržíte, tým vyššie vyleziete. Zároveň tvrdíte, že si ho užívate. Ako to ide dokopy?
Samotný výstup je fyzicky i psychicky namáhavý i nepríjemný. Už vopred viem, že budem trpieť a že to bude aj nebezpečné. Ale expedícia netrvá len štyri-päť dní, keď sa šplháte na vrchol. Je to aj dlhá príprava, cestovanie, trek pod kopec, život v tábore, stretávanie sa so starými kamošmi aj zoznamovanie sa s novými ľuďmi. To si vychutnávam. Kým ide všetko, ako má, vládne dobré počasie, aj výstup ma teší. Príde však okamih, keď sa pohoda skončí. Finále býva naozaj nepohodlné a aj bolí. Ťažko môžem od dobýjania osemtisícovky chcieť, aby som sa cítil ako na lúke pod Tomášovským výhľadom.

V mraze a vo fujavici nejde len o užívanie si, ale zavše aj o prežitie. Koľkokrát ste sa ocitli na hrane medzi životom a smrťou?
Nie som si istý, ako taká hrana vyzerá, a keď to zistím, možno už bude neskoro... Ale naozaj som zažil, že som sa cítil úplne vyčerpaný, myslel som, že sa pozerám na svoje absolútne dno. Možno to už bola hrana, o ktorej hovoríte. Neviem.

Kde ste zažili najextrémnejšiu, priam život ohrozujúcu situáciu?
Na Annapurne pred troma rokmi. Už sme nedúfali, že sa nám podarí zostúpiť. Spolu s Poliakmi Pustelnikom, Morawským i Zaluským sme zažili hrozivú búrku s hustým snežením a všetkým, čo s tým súvisí.

V čom spočívalo najväčšie nebezpečenstvo?
Boli sme úplne stratení. Mali sme malú dušičku, lebo sme si mysleli, že už nenájdeme cestu späť. Keďže lezieme alpským štýlom, nikde za nami nevisia fixné laná. Musíme sa spoľahnúť len na intuíciu, kadiaľ ísť. To bola komplikácia, ktorá zatriasla našou vierou, že to dopadne dobre. A keď v osemtisícovej výške začali do nás biť blesky, čo by som nikdy neveril, že sa môže stať, bol som presvedčený, že sme skončili, že toto je definitívne...

Annapurna vás priťahuje ako magnet. Zdolali ste ju ako prvý Slovák a vystúpili ste na ňu aj druhý raz. Ďalšie dva pokusy boli neúspešné. Už nikdy viac, vyhlásili ste naposledy. Naozaj sa tam už nevrátite?
Nikdy nehovor nikdy, to platí. Ale v tomto okamihu som presvedčený, že sa pod ňu už nevrátim. Užil som si s ňou dosť. Desiata najvyššia hora planéty je takpovediac veľmi zložitá povaha. Som rád, že som to všetko prežil. Musíte mať aj obrovský kus šťastia. Som vďačný osudu, že som ho mal a že som sa štyri razy z nej vrátil. Bol to výnimočný zážitok, veľké dobrodružstvo. Už nechcem dráždiť kobru bosou nohou.

Prečo aj? Máte dosť iných príležitostí dráždiť ju.
To určite. Na každej expedícii číha na vás pomerne vysoká miera nebezpečenstva. Kto tvrdí, že nie, klame. Aj ja som to vravel voľakedy mame a Marike, mojej manželke, ale už mi ani ony neveria. Keď budete mať smolu, môže vás trafiť lavína alebo nejaké skaly. V prípade Annapurny som dostal od manželky až ultimátum. Keď ešte pôjdeš na kopce, choď, prosím ťa, tam, kde si ešte nebol, vraví.

Naposledy ste sa na Annapurnu vybrali aj kvôli priateľovi Piotrovi Pustelnikovi, pre ktorého bola poslednou osemtisícovkou, na ktorú dovtedy nevystúpil. Urobili ste priateľské gesto?
Nie doslova. Tešil som sa na každú expedíciu s Pustym a s Piotrom Morawským. Mne bolo v podstate jedno, kam sa vyberieme, vždy išlo o to, aby sme našli spoločný cieľ, bavilo to všetkých. V severnej stene som dovtedy nebol. Teraz som už zliezol všetky, Annapurnu poznám z každej strany. Možno to využijem a vydám niekedy turistického sprievodcu.

Mnohí horolezci vravia o úchvatných pohľadoch z osemtisícoviek. Vy tvrdíte, že pohľad z výšky nie je príjemný. Čo prežívate na vrchole?
Ak je dobré počasie, výhľady sú to pekné, to bez debaty. Ale zároveň vidíte úplne jasne, ako ďaleko máte naspäť medzi živých. Strach je stále prítomný. Vrchol nie je miesto, kde si gratulujeme, oslavujeme, ujúkame. Treba bleskovo urobiť fotografie, čím viac, tým lepšie, a rýchlo dole.

Máte strach z výšok?
Presne tak. Ten má asi každý, je v nás zakódovaný. Na výšky sa dá zvyknúť, ale pocit, aspoň niekde v pozadí, že mi niečo hrozí, vždy existuje. Na vrchole osemtisícovky sa môže stále niečo zlé prihodiť a stále vás čaká riadny kus cesty do bezpečia. Zmena počasia príde neuveriteľne rýchlo. Ak ste na vrchole a zasiahne ho silný vietor, takzvaný jet stream, nemáte takmer šancu prežiť, býva smrteľný. Aj meteorológovia len ťažko predpovedajú, kedy udrie na vrcholky kopcov.

Prežívajú podobné obavy aj iní horolezci?
V roku 2004 som bol prvý raz na Annapurne so starými harcovníkmi, v tíme s Pustelnikom, ale aj s významným ruským lezcom Sergejom Bogomolovom. Bol som zvedavý, ako sa vyrovnávajú so strachom títo páni výšok. A iritovalo ma, až hnevalo, keď som spozoroval, že sa správali až príliš opatrne a prehnane sa báli toho, čo by mohlo prísť. Aj v situáciách, ktoré sa mi zdali normálne. Nešlo o nič iné, len vedeli oveľa viac ako ja.

Uvedomujete si s pribúdajúcimi rokmi viac riziko?
Áno, ale nesúvisí to s vekom, ale s množstvom prežitého vo vysokých kopcoch. Už mám celkom jasnú predstavu, čo by sa mi mohlo stať. Zažil som veľa nebezpečných situácií a s nimi sa stupňuje aj strach.

Pobyt vo veľkých výškach býva vážnym problémom. Ako rýchlo sa dokážete aklimatizovať v extrémnych podmienkach? Kde najvyššie ste prečkali noc?
Prespal som viackrát nad hranicou osemtisíc metrov, najvyššie v 8 300-metrovej výške. Zo všetkých extrémov tento pre mňa znamená najmenší problém. Existuje niečo, čo niektorí lekári a odborníci pomenovali pamäťou buniek. Chodím do týchto výšok často. Kedysi bola aklimatizácia dosť bolestivá a trvala dlhšie, teraz už s ňou nemám problém, ani ju už v podstate nevnímam. Organizmus sa naučí zvládnuť tento proces.

Ako dlho spíte v osemtisícovej výške?
Ako kedy. Zavše aj osem hodín ako doma v posteli. Závisí to od podmienok a relatívneho pohodia. Tesne pred výstupom na vrchol sa vstáva veľmi skoro, málokedy prespím celú noc. Výškové horolezectvo je často o varení vody. Ale stratíte tým veľa času. Tekutiny sú dôležité aj pre aklimatizáciu. Jediný spôsob, ako ich získať, je topiť sneh a na plynovom variči ho zohrievať. Ak si chcete dať čajík alebo kávičku, musíte vodu prevariť.

Dávate si ich v osemtisícovej výške rovnako ako v pohodlí domova?
Spomínam si na rána s Piotrom Morawským, popíjali sme "kafíčko" ako doma. Z teplého spacáka sa nám nechcelo vyliezť. Väčšinou sme si postavili stan, ale v núdzových prípadoch sme bivakovali v snehu. Keď sú výstupy zložitejšie, vždy sa uberá z komfortu, aby šanca na úspech bola vyššia. Keď máte páperovú kombinézu, poviete si, že nepotrebujete spacák, jednu noc vydržíte. Keď sme štyria, zoberieme jeden stan, uskromníme sa a celú noc sedíme.

Necítite v noci chlad?
Samozrejme, cítim, ale každý, keď je veľmi unavený, zaspí. Chlad prichádza neskôr, keď ležíte v stane. Niekedy sa budíte stále, ale niekedy máte kompletnú výstroj a prespíte aj niekoľko hodín v kuse. Keď fičí víchrica a musíte každú hodinu-dve vyjsť von a odhadzovať sneh, aby vás nezasypalo, alebo držať chrbtom stan, aby ho neodfúklo, veľmi sa nevyspíte. Ale v takom nečase sa nevyspíte ani dole v základnom tábore.

Čo sa vám sníva kúsok pod oblohou?
Sníva sa mi, ale neviem čo. Keď sa prebudím, zopár sekúnd si sen viem vybaviť. Ihneď ho však zabudnem. Pusty mi vždy tvrdil, že dole sa mu snívajú čiernobiele sny, hore farebné. Aj mne sa sny na himalájskych vrcholoch zdajú živšie, farebnejšie.

Keď horolezec vystúpi na vrchol, má už vyhraté?
Fyzicky je výstup náročnejší. Na vrchole mám radosť, že na ceste dole sa už tak nenadriem. Ale ak horolezec ochabne v pozornosti, postihne ho vrcholová eufória a začne si uvedomovať, že najhoršie má za sebou, je na najlepšej ceste k vážnemu problému. Na zostupe musí byť ešte opatrnejší a premyslieť si každý krok. Strata koncentrácie je najhoršia. Prináša aj drobné chybičky, každá z nich môže mať fatálne následky.

Zavše používate termín vrcholová príťažlivosť. Naznačujete ním situácie, keď horolezec neodhadne svoje sily?
Vrchol v Himalájach sa zdá niekedy veľmi blízko, ale čas, kým sa k nemu dostanete, býva veľmi dlhý. Keď sa necháte obalamutiť vrcholom a všetko okolo prestane existovať, je to nebezpečná vec. Mne osobne sa to ešte nestalo, ale videl som, ako vrcholová príťažlivosť zabíja.

Vy ste nikdy doteraz neodhadli zle situáciu?
Zatiaľ žijem... Ale nemyslím si, že som vždy urobil všetko ideálne. Niekoľkokrát som situáciu prepískol. Zatiaľ som však z toho vybŕdol. Na Annapurne sme až príliš zatlačili na pílu. Vďaka Bohu, všetko dobre dopadlo. Sú situácie, keď musíte mať aj kusisko šťastia.

Váš dobrý kamarát Piotr Morawski na vašej spoločnej expedícii zahynul...
Bolo to pod Daulaghiri. Končili sme zostup, schádzali z prvého tábora do základného. Zahynul pri banálnej situácii, ktorú si dodnes neviem vysvetliť. Marika hovorí, že sa stala totálna nespravodlivosť. Poznáme veľa horolezcov, ktorí sú hromozvodmi problémov. Chodia po kopcoch a akoby priťahovali nebezpečenstvo. Veľakrát im pomáhali so zlomenými nohami, po pádoch, s výškovými chorobami. Piotrek sa nikdy nedostal do podobnej kritickej situácie. Prišla prvá a neprežil ju.

Mal iba smolu?
Stalo sa mu to na vychodenom chodníku, po ktorom prešlo množstvo ľudí. Prelomil sa pod ním mostík. Padol do úzkej trhliny, to je neskutočná smola. Keby urobil o niečo dlhší alebo kratší krok, možno menej razantný, nič sa nestane.

Vy ste to videli?
Bol som pri stane, zaväzoval som si šnúrky, on už schádzal po vyšliapanej cestičke a bol odo mňa niečo viac ako sto metrov. Keď som zdvihol oči, nevidel som ho na pláni pred sebou. Hneď mi bolo jasné, že padol do trhliny, ale to ešte nemusí byť tragédia, stáva sa to. Keď sa však prihodí takéto nešťastie, vždy sa nakopí viacero zlých vecí. Tvar trhliny bol taký zlý, že asi po tridsaťmetrovom páde sa zasekol a nemohli sme ním pohnúť. Trhlina bola len o desať centimetrov širšia ako telo človeka a zužovala sa.

Vy ste sa už tiež ocitli v trhline?
Neraz. Každý, kto chodí do vysokých kopcov, s tým ráta. Je to súčasť hry. Keď sa presúvate po ľadovci, jeho reliéf veľa napovie, pri prechode trhlín sledujete ich smer, mosty nad nimi. Keď idete po chodníku, človek máličko stráca obozretnosť. Úsek, kde zahynul Piotrek, je paradoxne nebezpečný lavínami, ktoré tam sústavne hrozia. Ľudia sa ho usilujú prejsť čo najrýchlejšie a majú skôr tendenciu sledovať, čo sa deje nad nimi. Nespomínam si, že práve tam niekto pred ním spadol do nejakej trhliny.

Keď sa stane taká tragédia, neuvažujete o tom, čo ďalej? Nepoviete si - stačilo?
Určite vám zíde na um všeličo. Aj to, že sa vykašlem na takýto šport, že to nemá nijakú cenu. Keď vám zomrie niekto blízky, vždy to s vami poriadne zamáva. Pre mňa i pre Pustyho to bol obrovský úder. Piotrek nebol len kamarát a spolulezec, ale pre nás oboch člen rodiny. Trvalo dlho, kým sme sa s tým vyrovnali. Ale pokračujeme ďalej.

Tento rok ste vystúpili na Makalu, v poradí na vašu ôsmu osemtisícovku. Na planéte je ich ešte šesť. Láka vás vystúpiť na všetky, dosiahnuť korunu Himalájí, čo sa považuje za najväčší horolezecký kúsok?
Som rád, že ma aj Makalu pustilo na svoj vrchol, ale vystúpiť na všetky osemtisícovky nie je momentálne moja hlavná motivácia. Zdá sa mi to natoľko vzdialené, že o tom ani neuvažujem. Na budúci rok by som rád vystúpil na dve osemtisícovky. Zhodol som sa s Rumunom Horiom Colibasanuom, s ktorým teraz plánujem môj program, na dvoch kopcoch - na Šiša Pangme a Kančendžonge. Čo bude ďalej, nechávam otvorené.

Peter Hámor
Slovenský horolezec sa narodil 18. septembra 1964 v Poprade. Je jediný Slovák, ktorý úspešne vystúpil deväťkrát na vrcholy ôsmich osemtisícoviek. Prvú zdolal najvyššiu horu sveta Mount Everest (8848m) v roku 1998 ešte s pomocou kyslíka, ďalšie dobyl bez neho. V tomto roku stál na piatej najvyššej hore Makalu (8463m). Je jediným človekom na svete, ktorý dva razy vystúpil na Annapurnu (8091m). Zvládol aj takzvaný Seven Summits (Koruna Zeme), čo znamená, že stál na najvyšších vrcholoch všetkých kontinentov. Jeho manželka Mária je šéfkovou známeho festivalu Horských filmov v Poprade. Majú dve deti.

Text: Michal Zeman pre Magazín Pravdy
Foto: archív Petra Hámora, SITA