Pavlína Němcová: Na modelingu je najhoršia samota
Je jednou z prvých modeliek bývalého Československa, ktoré sa presadili vo svete. Práca pred objektívom a na móle však Pavlínu Němcovú nenapĺňala. Definitívne u nej zvíťazila láska k filmu a herectvu.
Dostali ste úlohu v pripravovanom hollywoodskom filme Battle of sexes. Tomu sa hovorí úspech.
Ak by sa tak stalo, bola by to pre vás prvá hollywoodska herecká príležitosť. Absolvovali ste tradičný kasting?
Samozrejme. V herectve som začínala celkom od nuly a pokorne sa zúčastňujem na všetkých kastingoch a kamerových skúškach. Vždy som rada, keď postúpim ďalej. Až k úspešnému koncu.
V modelingu ste tiež kedysi začínali kastingami a postupne si vybudovali pevný status a pozíciu, z ktorej si môžete prácu vyberať. Nemrzí vás trochu, že ste sa v herectve vrátili takpovediac na začiatok?
Nestarám sa o to. V hereckej profesii platia isté pravidlá. V modelingu už dnes kastingy robiť nemusím, pri hraní som stále vo fáze kamerových skúšok. Ale raz sa možno aj to zmení.
Vo Francúzsku, kde časť roka žijete, ste sa už etablovali. Nedávno ste dokončili kriminálny triler Injustice.
Práve počas mojej návštevy Bratislavy sme mali v Paríži prvú predpremiérovú projekciu. Myslím, že ide o zaujímavo nakrútený počin. Tvorcov tak trochu inšpiroval film Memento. Film štartuje od konca a pokračuje pospiatky. Dej sa začína mojou smrťou a postupne sa diváci dozvedia, prečo k nej došlo.
Je vašou ambíciou hrať len vo filmoch alebo ste otvorená aj ponukám z televízie?
Proti televízii nič nemám. V týchto dňoch som začala nakrúcať kriminálny seriál. Aj Francúzi sa nechali inšpirovať celosvetovo populárnymi projektmi CSI Las Vegas či CSI Miami. Seriál má podobnú štruktúru ako tieto hity, akurát sa bude odohrávať v domácom prostredí a po francúzsky. Divákov by mohol zaujať.
Sama ste sa vrhli aj do vlastného projektu - sfilmovania románu Deväťdesiattri od Viktora Huga. Prvýkrát ste o tomto projekte hovorili už pred rokom. Pokročili ste nejako?
Je to beh na dlhú trať. Ľudia, ktorí sa vo filmovom a najmä produkčnom svete pohybujú, však vedia, že postaviť na nohy film nie je jednoduché. V mojom prípade ešte sťažuje realizáciu fakt, že ide o veľkolepý historický projekt. Zámer je nakrútiť ho v medzinárodnom meradle s veľkými hereckými hviezdami a režisérom svetového mena.
Od akých faktorov sa odvíja úspech podobného projektu?
Momentálne rokujeme s režisérom Oliverom Stoneom. Ak by ponuku prijal, takmer všetky financie od investorov by sme mali pokryté. Len čo sa totiž podarí na projekt zazmluvniť režiséra takého kalibru, financie nám hlavní investori uvoľnia a začnú sa prípravy na nakrúcanie.
Väčšina postáv v románe Victora Huga sú muži. Našli ste úlohu aj pre seba?
Jediná ženská postava je vidiečanka - matka dvoch detí, ktorú by som si rada zahrala sama. Som súdna a nenahováram si, že stavať veľký projekt na ženskej hrdinke v mojom podaní by bolo úspešné. V hereckej brandži nemám meno. Som rada, že som vybrala látku, v ktorej úplne hlavné úlohy sú mužské. Chceli by sme ich obsadiť známymi menami, ktoré prilákajú divákov aj pozornosť médií. Takto vystavaný projekt je cesta k tomu, že možno rolu, pre ktorú som sa do produkcie vrhla, dostanem ja.
Ale hlavná rola by bola väčšou šancou na úspech a zviditeľnenie sa, nemyslíte?
Nie je podstatné, či charakter nezlezie celý čas z plátna. Postava ponúka dostatočný priestor, aby herečka ukázala, čo v nej je. A práca na takomto projekte ma posunie do celkom inej ligy.
Boli by ste ochotná pre hereckú rolu aj radikálne zmeniť vizáž? Je predsa vaším zdrojom obživy.
Ak by mi niekto ponúkol rolu s výraznou vizuálnou premenou, ale aj skutočným priestorom na hereckú realizáciu, bola by som šťastná. Hlavný dôvod, prečo mám herectvo rada a prečo sa mu s toľkou energiou venujem, je učenie ľudskej duše. A s každou radikálnou zmenou má herec šancu preukázať svoje schopnosti. Vizáž nemusí byť podstatná. Nech sa jej podriaďuje svet modelingu. Herectvu sa venujem pre iné dôvody.
Zrodila sa láska k nemu len tak odrazu alebo vo vás driemala už dlhšie?
Snívala som o hraní už ako malé dievčatko. Mamička ma však odrádzala. Ty a herečka, veď sa strašne hanbíš, vravievala mi. Rodičia ma teda k herectvu neviedli a osud zamiešal karty inak. V šestnástich som odcestovala do Paríža, kde som sa začala venovať modelingu. Pomerne skoro som sa vydala a mala syna. Už v dvadsiatich rokoch som sa však rozvádzala, a tak som sa vrhla do modelingu naplno. Bol to pre mňa zdroj obživy, možnosť stáť na vlastných nohách vo Francúzsku a postarať sa o syna. Inak ako zodpovedne brať túto prácu možné nebolo. Ale úprimne, vždy som ju robila najmä pre peniaze. Práca ako taká ma nikdy nebavila.
Je pre vás jednoduchšie vyjadrovať emócie gestami, pózami či skôr verbálne?
Emócie u mňa vychádzajú zvnútra. Učili ma to aj v hereckom štúdiu v Amerike, kde som absolvovala kurz podľa Stanislavského metódy. Dostať emócie z vlastného vnútra. Vzhľadom na to, že život, ktorý som žila v predchádzajúcich rokoch, mi priniesol do cesty aj zložité chvíle, emočných prežitkov mám v sebe dosť. Možno aj preto je pre mňa jednoduchšie dostať ich zo seba.
Predpokladám, že máte na mysli súkromný život?
Vydala som sa skoro, a keď som mala osemnásť rokov, narodil sa mi syn Alain. Bohužiaľ moje manželstvo stroskotalo veľmi skoro, syn mal len dva roky a ja som sa oňho s manželom dlho súdila. Boli to najhoršie roky v mojom živote a som úprimne šťastná, že už sú za mnou. Asi žiadnej matke nemusím vysvetľovať, akú hrôzu som prežívala, keď som mohla byť so synom len vo vymedzených dňoch a mimo týchto dní mi ho manžel nedovolil vidieť ani na päť minút.
Dnes syn žije s vami, aký je vzťah s ex-manželom?
Bývalý manžel sa mi za tú hrôzu ospravedlnil a myslím, že úprimne ľutuje, aké to bolo. Ale čas sa už nedá vrátiť späť.
Oľutovali ste niekedy, že ste boli matkou v takom skorom veku?
Nie, v žiadnom prípade. A čas mi dáva za pravdu. Dnes si nesmierne užívam vzťah s Alainom. Pre mnohých vyzeráme ako brat so sestrou a veľmi podobný máme aj vzťah. Zdôveruje sa mi s množstvom tajomstiev. Fungujeme veľmi otvorene. Možno by to bolo iné, keby som ho mala neskôr.
Závidia vášmu synovi jeho spolužiaci a kamaráti takú krásnu mamu?
Alain už momentálne študuje na vysokej škole, ale keď ešte navštevoval strednú, bolo to celkom komické. Často som sa vrátila domov a na gauči sedeli traja či štyria spolužiaci a všetci čakali oddane na mňa, aby ma mohli pozdraviť - platonicky zamilovaní vrstovníci môjho syna.
Zasvätili ste ho do módnej brandže?
Nie, ani náhodou. Momentálne je v druhom ročníku práva vo Francúzsku.
Vy lietate medzi Parížom a Prahou. Kde sa cítite viac doma?
Človek sa cíti viac doma tam, kde má svoje korene. Ja ich mám v Česku. Žijú tam moji rodičia, krajina je pre mňa srdcová záležitosť. Paríž mi nikdy k srdcu úplne neprirástol. Aj po viac ako dvadsiatich rokoch vo Francúzsku sa cítim viac doma v Prahe.
Najmä začínajúce modelky pôsobiace v brandži dva- tri roky tvrdia, že modeling je náročná práca. Vy ste opustili rodnú krajinu ešte pred dovŕšením plnoletosti. Súhlasíte s nimi?
Určite. Najmä v začiatkoch, keď pracuje dievča veľa a na mnohých projektoch, dá zabrať modeling fyzicky aj psychicky. Profesia začínajúcej modelky je veľmi osamelá. Je skoro všade sama a veľmi mladá. Stále cestuje s kufrom v ruke, niekedy nie je týždeň či dokonca deň, keď by nesedela v inom lietadle alebo neprespávala v inom hoteli. Človek musí byť samostatný, stáť pevne nohami na zemi. Modelka, ktorá veľa pracuje, stráca čiastočne zázemie, okolie svojich priateľov, kamarátov. Ak niekto odcestuje v pätnástich do sveta, nemôže si nájsť skutočných kamarátov. Veď každý druhý deň trávi s niekým iným. Je dôležité, aby mladé modelky vychovali rodičia tak, aby tlak prekonali.
Vy ste však v začiatkoch neboli sama, s Evou Herzigovou ste vytvorili na čas tandem.
To je pravda. Keď sme s Evou Herzigovou vycestovali v šestnástich rokoch do Paríža, bol to pre nás nesmierny zážitok. Obe sme vedeli asi tak desať slov po anglicky, dorozumievali sme sa rukami-nohami. Ale strach sme neprežívali, svet bol vtedy úplne iný a my sme prežívali v akejsi krásnej naivite mladosti. Nebránila nám v ničom a možno aj preto, že sme sa nebáli, nestratili sme sa. A potom sa narodil Alain, ktorý mi vytvoril zázemie, domov. Vedela som, kam a ku komu sa vraciam a vďaka nemu som prežívala aj celkom iné starosti ako moje vrstovníčky a dievčatá v brandži, ktoré deti nemali.
Do Prahy ste sa vrátili 17. novembra 1989 aj so štábom Paris Match, ktorý prišiel nakrúcať reportáž o modelkách z východného bloku. Bol to pre vás výnimočný deň?
Pristáli sme na Ruzyni a atmosféra nás okamžite pohltila. Nadšený bol aj televízny štáb, namiesto jednej reportáže odrazu nakrúcal dve.
Mali ste pocit, že ste odišli z jednej krajiny a vrátili sa do krajiny, formujúcej sa na niečo celkom iné a nové?
Vtedy ešte nie. Vyrastali sme ako obyčajné deti. Vďaka našim rodičom sme žili pomerne bezstarostný život, nezaťažený politikou, režimom. Ani jedna sme veľmi nerozumeli, k čomu situácia v Československu dospieva a čo z nej bude. Zmenu sme sa snažili pochopiť, až v jej priebehu. Vtedy prišli prvé úvahy o budúcnosti. Ale pamätám si, že sme situáciu brali veľmi pragmaticky - vraveli sme si, tak to má byť.
Synovi teda veľa o komunizme rozprávať nemôžete.
Ak máte na mysli negatívne zážitky, naozaj mu nemám čo povedať. Moje spomienky na detstvo sú krásne. Pamätám si radosť z toho, keď je rodina spolu, snahu pomáhať jeden druhému. Nemám v hlave spomienky, že by sme pociťovali nedostatok financií alebo živorili. Materiálno bolo kdesi v úzadí. Dnes sú hmotné statky na prvom mieste a nezdá sa mi to správne. Ľudia sa naháňajú za peniazmi a zabúdajú na skutočné ľudské hodnoty. Aj preto sú v dnešnom svete nešťastní. Som rada, že som mala možnosť spoznať aj obdobie pred pádom komunistického režimu. Ako dieťa som ho vnímala krásne. Samozrejme, dospelý človek v čase komunizmu určite zažíval iné strasti a problémy, ktoré vtedy boli, ale mňa osobne nestretli. Poznám len negatíva spojené so svetom po nežnej revolúcii.
Pre vás ako modelku musí byť teda ťažké fungovať vo svete módneho biznisu. V posledných rokoch mu vládne s nevídanou silou konzum.
Dnes sa už nevenujem modelingu natoľko, aby ma výrazne zaťažoval. Pracovné ponuky vnímam s nadhľadom aj troškou radosti, že ešte niekto o mňa stojí a dokážem si zarobiť tak ľahko. Hovorím si, ak ma aj v mojom veku chce niekto fotiť a platiť mi za to, bola by som hlúpa, keby som to nevzala. Ale potom sa vrátim k veciam, ktoré mi robia radosť.
Cítite sa dobre ešte aj pred objektívom?
Už ma vôbec nebaví pózovať fotografom. Občas si dokonca hovorím, či nie je vidieť, že ma práca modelky nudí. V duchu si celý čas hovorím, nech už je to za mnou.
Svet luxusu a pozlátky vás naozaj nikdy neuchvátil?
Práve naopak, vždy mi veľmi prekážal. Nepovažovala som ho za svoj. Rodičia ma viedli inak a myslím, že aj žijem odlišne v porovnaní s dogmami sveta módy a bohatstva. To, čo nie je hlboko precítené, nemá pre mňa veľkú váhu a zmysel. Ale zdôrazňujem, modeling má aj svoje pekné stránky, klady. Spoznala som vďaka nemu svet, množstvo skvelých ľudí, zarobila som si veľké peniaze. Klamala by som, ak by som tvrdila, že nemám byť za čo vďačná.
Nie je však svet módy s obrovskými sumami za šaty a šperky či honorármi, ktoré sú pre niekoho ročným platom, fackou pre bežného človeka?
Keď vidím lekárov, ktorí zachraňujú životy a zarábajú neporovnateľne menej, až sa niekedy hanbím. Vtedy si hovorím, ako je možné, že v takej povrchnej profesii sa zarábajú obrovské peniaze a človek, ktorý najprv študuje, neskôr tvrdo pracuje, je finančne niekde úplne inde.
Snažíte sa nejako tento kolobeh zmeniť alebo ste skrátka prijali pravidlá hry?
Už niekoľko rokov podporujem rozličné charitatívne projekty a tento rok som založila aj vlastnú nadáciu Šanca Pavlíny Němcovej. Jej prvým projektom je program zameraný na financovanie všetkých športových či umeleckých aktivít detí z detských domovov. Chcela by som im dať šancu nájsť svoj talent a tak si eventuálne vytvoriť vlastnú profesionálnu dráhu a budúcnosť, keď v 18 rokoch opustia detský domov. Ich štartovacie čiary do života sú totiž veľmi obmedzené, respektíve takmer neexistujúce.
Pavlína Němcová
Narodila sa 18. februára 1972 v Děčíne, no vyrastala v Prahe. Bola jednou z prvých českých modeliek, ktoré ešte pred nežnou revolúciou odleteli do Paríža a odštartovali tak boom krások z východnej Európy. Ako rozvedená matka sa sústredila na modeling, ktorý ju dokázal finančne zabezpečiť, inklinovala však k herectvu. Prvú drobnú rolu dostala už v roku 2001. Výraznejšie ju svet film zaznamenal v snímke Edith Piaf, kde stvárnila malú úlohu novinárky. Němcová si zahrala aj v Prípade nevernej Kláry podľa románu Michala Viewegha. Stále pracuje aj v modelingovej brandži, je obľúbenou tvárou dizajnéra Elieho Saaba a vo svete propaguje napríklad značky Hennessy.
Text: Zdeno Gáfrik pre Magazín Pravdy
Foto: Czechoslovak Models, Nadácia Terezy Maxovej
