Pesničkárov Kšiňana a Čechvalu do dua spojil Karel Kryl

Branislav Kšiňan a Boris Čechvala sú medzi pesničkármi iba dva roky, takže s objavovaním tohto spoločenstva majú čerstvé skúsenosti.

Prvý raz účinkovali na folkovom festivale v Lubine v marci 2010, neskôr vydali cédečko Bolo nám potešením, zúčastnili sa na festivale Lodenica v Piešťanoch, hrali v Poľsku a dokonca aj v Justičnom paláci pre väzňov. Prijalo ich publikum aj svet pesničkárov. Obaja sú z Bratislavy a majú radi klubovú hudbu.

"Šťastie mi priniesol Vysockij," hovorí tridsiatnik Branislav Kšiňan. "S jeho tvorbou som sa stretol cez Jarka Nohavicu. Oslovil ma aj Okudžava a, samozrejme, Kryl. Začal som dokonca spievať pieseň o týchto troch spevákoch, o našom fiktívnom stretnutí. V repertoári som mal aj priamo Vysockého piesne, vďaka čomu naše duo pozvali na medzinárodný festival Vladimira Vysockého do Poľska. Je to filmový festival, ktorý má aj hudobnú časť a organizuje ho múzeum v Koszaline. Boli tam speváci z vyše tridsiatich krajín, mali sme zaspievať niečo z repertoáru Vysockého v slovenčine a niečo v ruštine. Bolo to dosť náročné, ale naučil som sa text foneticky a - ako aj pri preklade do slovenčiny - pomáhali mi  odborníci, aby to bolo presné."
Do hudobného dua ich zasa spojil Karel Kryl. Braňo Kšiňan a Boris Čechvala sa síce cez rodiny poznali už dlhšie, ale nevedeli o tom, že majú rovnakú záľubu. Raz sa stretli na podujatí venovanom  pamiatke Karla Kryla, kde obaja účinkovali a zistili, že by mohli vystupovať spolu. Boris aj Braňo hrali na gitare, no kým u Braňa nástroj iba podfarboval slová, Boris sa kedysi chcel hre na gitare venovať profesionálne, venoval sa klasickej gitare.

Pieseň musí mať atmosféru
"Na gitare som začal hrať po osemnástke, " hovorí Kšiňan. "Chodili sme na čundre a spievali sme táborákový repertoár, väčšinou český. Okrem bežných textov som však objavil v tom čase aj Kryla a cítil som, že jeho piesne sú iné. Mali silu a hlboký význam. Inšpirovali ma k vlastnej tvorbe. Prišlo povzbudenie, tak som pokračoval, ale v hre na gitaru som nebol veľmi zdatný. Na javisku som sa cítil sám, túžil som mať veľkú kapelu alebo aspoň ešte jeden nástroj. Keď sme sa s Borisom stretli na spomienkovom podujatí, zapáčilo sa mi, ako hrá. Jeho zasa zaujalo, ako spievam Kryla. Spýtal som sa, či  by si nechcel vypočuť aj inú moju tvorbu. Nie všetko sa mu pozdávalo, ale povedal, že do toho so mnou pôjde." Onedlho už vydali CD, ktoré nazvali Bolo nám potešením. Uviedli ho v Café Scherz a za "krstného" pozvali svojho priaznivca, skúseného pesničkára Petra Janku.

Repertoár si budujú spoločne: "S konečným tvarom piesne musíme obaja súhlasiť. Keď jeden nie je s niečím spokojný, ten druhý nenalieha, nepretláča, radšej spornú pasáž vypustíme." Zdôrazňujú, že kto oponuje, musí mať pádne argumenty: "O tejto hudbe sa ťažko hovorí, dôležité sú pocity. Ide o vnútornú atmosféru piesne, na tej sa musíme dohodnúť."

Kšiňan si pochvaľuje, že konfrontáciu vo dvojici má rád: "Píšem väčšinou zo života a spontánne. Nehovorím, že pre mňa sú všetky  moje texty dobré, ale mám k nim vzťah a beriem ich osobne. Je pre mňa teda dôležité, že mi k nim Boris niečo objektívne  povie." Nebránia sa ani textom iných autorov alebo zhudobneniu poézie. Chceli by textovú stránku stále zlepšovať: "Pesničkárstvo sa často zaraďuje k folku, ale je v tom veľký rozdiel. Folk je oveľa melodickejší a pozitívnejší, pokiaľ ide o texty. Pesničkárstvo býva nazývané svedomím doby, a to ho určuje. Je viac založené na textoch ako na hudbe, a keďže texty súvisia s aktuálnym dianím, sú reálnejšie. Folkovú kapelu tvoria väčšinou husle, kontrabas, má celkom inú atmosféru."

Hrali aj vo väznici
Podľa Braňa Kšiňana je na Slovensku pesničkárov veľa, čo ho teší. "Keď sme pred dvoma rokmi vošli do pesničkárskeho a folkového sveta, bol som prekvapený, že je toľko pesničkárskych zoskupení. Myslel som si, že taký svet ani neexistuje, lebo v rádiách nie je, v novinách sa o ňom nedočítam, v televízii sa neukazuje, ale on existuje a tí ľudia, čo ho vytvárajú, pekne makajú. Zistil som, že veľa ľudí vystupuje zadarmo, organizujú koncerty, festivaly, stretnutia. Napríklad vďaka Ľubovi Štovčíkovi býva pravidelne pesničkársky festival Vítanie leta v Lubine. Prídu naň ľudia zo všetkých kútov Slovenska, je sa guláš, čapuje sa pivo, ale najmä sa spieva, hrá a rozpráva. Je to výborná spoločnosť -  Edo Klena, Števo Šanta, Geišbergovci, Robo Hulej, skupiny Pathetic hypermarket band, Divozel, Bobova diéta, Spod Budína, Kofeín, Jednofázové kvasenie, Hrdza a ešte je tu word music a mnohí ďalší. Dosť je aj iných festivalov - Stupavský širák, Folkovanie pod Skalkou, Terchovský rozmarín, Festival Dudince, Lodenica, Kremnická bašta, WordFolkFest Banská Štiavnica, Fest Dobré Bohunice, Drotária v Turzovke... Kto nestihol tento rok, môže si dať pesničkárov do plánu na budúce leto."

Braňo Kšiňan s Borisom Čechvalom hrali už aj vo väznici: "Bolo to príjemné vystúpenie, pekná sála a veľmi vnímavé publikum. Kombinovali sme náš program aj s recitátorom Ivanom Kováčom, ktorý účinkuje v Café Scherz. Mal som pocit, že som zazrel aj slzu. Vo väznici sú radi, keď niekto príde zahrať, lebo nie každý sa tam hrnie a nie všetko sa tam hodí."

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: Ivan Majerský pre Pravdu

Foto:

Diskusia k článku

comments powered by Disqus

Najčítanejšie články

Staň sa fanúšikom

TV programTV program Telkáč

Rozprávky, filmy a seriály

Starostlivosť o seba