Poškvrnené Nórsko - stále má svetu čo ukázať

Tak opisujú sami Nóri svoju národnú povahu. A rovnako pôsobia aj na cudzincov. Pohľad na Nórsko zmenil jediný človek – Andreas  Breivik.

Pršať začalo už pred Oresundským mostom, ktorý má jeden koniec v Dánsku a druhý vo Švédsku. No a čo, k fjordom, obklopeným strmými svahmi a ľadovcami na horizonte je ešte ďaleko. Keď dážď neustával ani po niekoľkých hodinách, utešovali sme sa predstavou Munchovho múzea v Osle.

Prvý dojem z Osla vôbec nepripomínal modernú európsku metropolu, skôr obrovské stavenisko.  Primátor Osla v hotelovej brožúrke návštevníkom vysvetľoval, že Oslo dneška sa mení na moderné Oslo zajtrajška s vysokými sklobetónovými budovami. Už o desať rokov ho vraj nespoznajú...
Oslo už na druhý deň nespoznal ani sám primátor. Bol totiž piatok 22. júla. Ráno však ešte nikto z Nórov netušil, aký deň im ich šialený krajan Anders Behring Breivik prichystal.

Výkrik
V to piatkové ráno sme sa prebudili do sivého daždivého dňa a rozhodli sa, že najlepšie bude začať múzeom Edvarda Muncha, najslávnejšieho nórskeho maliara.
Munchove obrazy nás uchvátili, lejak za oknami múzea už menej. Nuž čo, dáme si zatiaľ koláč s čajom na zohriatie v kaviarni múzea. Vo vitríne na zákusku tróni čokoládová ozdoba, ktorá verne kopíruje najznámejší Munchov obraz Výkrik. Pôsobí akosi zlovestne, no priateľ je nadšený.

Chvalabohu, prestalo pršať, čo keby sme sa vybrali do vikinského múzea na ostrov Bygdoy? Neďaleko majú legendárnu plť Kon-Tiki  aj papyrusový čln Thora Heyerdahla Ra II. Cestou míňame žltý tehličkový parlament Storting a keď krátko pred pol štvrtou dorazíme do prístavu, obloha je zasa hrozivo sivočierna. Práve hľadáme loď, ktorá premáva k múzeu, keď celým mestom otrasie rana. Taký silný hrom, blesne mi mysľou, to už sa nad neďalekou uličkou vznáša čierny dym a všetci turisti okolo sa prekvapene obzerajú, čo sa stalo.
Nikto nič nechápe. O chvíľu sa mestom rozľahne húkanie sanitiek a hasičských áut. Turisti ani my stále nevieme, čo sa stalo, až na húkanie však nevidno nijaký príznak paniky, a tak sa väčšina ľudí vyberie na blízky kopec s pevnosťou Akerhus, kam sa vraj miestni za pekného počasia chodia opaľovať.

O pár minút ide oproti nám miestna pankáčka. Možno mám v tvári nechápavý výraz, pretože dievča zrazu po anglicky povie: "V meste bola bomba." Hneď však odchádza. Bol to vtip? O chvíľu počujem, ako iný Nór telefonuje a rozumiem mu jediné slovo: explosion. Teda naozaj? Čo teraz?

Ľudia chodia ďalej po uliciach, kde pribúda žltých húkajúcich sanitiek a čím hlbšie do centra ideme, aj policajných pások. Reštaurácie zatvárajú, v okolí nášho hotela majú obchody vybité výklady. Večer je už otvorený len bar pod hotelom, kde vyhráva rocková muzika a ľudia pijú pivo alebo korzujú po uliciach. Pomedzi nich sa prepletajú autá s doskami na zadebnenie rozbitých výkladov. Na CNN už definitívne potvrdili, že výbuch v Osle a streľba na ostrove Utoya súvisia...

Krajina po útoku
V sobotu ráno sú všade noviny s nápismi teror, masakra a desivými fotografiami. Sme radi, keď sa nám z pochmúrneho mesta obohnaného policajnými páskami podarí dostať preč. Smerujeme na severnú riviéru, ktorá má mať stabilné počasie.

Stabilne prší. Na každej pumpe či v obchode sú noviny s Breivikovou tvárou na titulke. Chvalabohu, že náš cieľ - maličký maják Lindesnes – najjužnejšie miesto Nórska, je od Osla štyristo kilometrov. Krajina s mokrými skalami a hustými zelenými lesmi je nádherná, hoci čím viac sa vzďaľujeme od Osla, tým pustejšie pôsobí. Nuž, priemerná hustota osídlenia v Nórsku je len štrnásť obyvateľov na  štvorcový kilometer. Melancholickú drsnú krásu nenarúša nijaký bilbord ani skladisko pri cestách.

Krajina, kde červeno-biely maják stojí, silne pripomína Škótsko. V anglických materiáloch sa dočítame, že maják mal aj škótskych strážcov. Heslom vdovy Marjorie bolo: hlavu si udržuj chladnú, ale nohy v teple! V mestečku Mandal 40 kilometrov od majáka nájdeme reštauráciu Hr Redaktor, kde podávajú fantasticky pripravené ryby. Milá čašníčka sa pýta, či vieme, čo sa v Nórsku stalo, a keď prikývneme, varuje nás: do Osla radšej nechoďte. Tam to bolo strašné. Keby vedela, že výbuch sa odohral asi tristo metrov od nášho hotela... Zdá sa, že o čo pokojnejšie pôsobili ľudia v Osle, o to viac teror vystrašil ľudí zo vzdialenejších miest.

Po zaspatom pätnásťtisícovom mestečku s rozkošnými drevenými domčekmi – biele sa striedajú so žltými či červenými – smerujeme do západonórskeho Bergenu. Keď doň konečne v pondelok večer dorazíme, cestu nám skríži nekonečný prúd ľudí vychádzajúci z parku s horiacimi sviečkami v rukách. Zástup zablokuje dopravu, po 15 minútach sa otáčajú už aj taxikári. Čo sa to zasa deje? Z BBC neskôr zistíme, že šlo o fakľový sprievod proti terorizmu. Výlet v krajine, ktorú zasiahli dva teroristické útoky v jeden deň, dostáva zasa čudnú príchuť.

Fjordy a kostolík za odmenu
Dáždnik ako štandardné vybavenie hotelovej izby v Bergene už neprekvapí. Ráno naozaj prší. Neprekvapia už ani davy ľudí, ktorí kladú kvety k soche na námestí. Cudzincov od miestnych rozoznať ľahko. Domáci majú obuté žabky, šortky či letné šaty, turisti sú pri 15 stupňoch a daždi v mikinách, svetroch a pevných uzavretých topánkach.
Aj za dažďa je druhé najväčšie nórske mesto krásne. Nemeckí obchodníci hanzové sídlo opustili až v roku 1764, prístavná štvrť Bryggen sa však zachovala dodnes – vďaka zásade, že aj po vyhorení sa dom musí postaviť na rovnakom pôdoryse. Dnes je Bryggen na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

V pestrofarebných drevených domčekoch sídlia múzeá, reštaurácie a obchody so suvenírmi. Tradičné nórske svetre ponúkajú za ceny od 250 eur, očarujúce kabáty s obrázkami sobov za 500 eur, peňaženka z losej kože vyjde na 55 eur a čiapka s nórskym vzorom len o päť eur menej. To už je lepší nápad vybrať sa lanovkou na vyhliadkový kopec nad mestom, odkiaľ vidieť prístav aj Bryggen ako na dlani. Teda, bolo by ho vidieť, keby sa práve nezahalil do mliečnej hmly.

Miestni tvrdia, že majú najdaždivejšie leto od roku 1900. Keď však na druhý deň vyrazíme na výlet loďou po Hardanger fjorde, počasie sa zmiluje a zažijeme nádherný slnečný deň ako z dovolenkového katalógu. Konečne sa dá chodiť v tričku s krátkym rukávom, obloha je jasne modrá, fjord krajší ako v predstavách a vodopád Vöringfossen majestátny – presne ako sa na najslávnejší nórsky vodopád patrí.

Škoda len, že je to náš predposledný deň v Nórsku. V posledný, keď cestujeme domov, ešte v dedinke Borgund natrafíme na očarujúcu stavkirke  – miestny drevený stĺpový kostolík. V celom Nórsku sa ich zachovalo už len 28. Podľa letáčika z múzea ide o jedinečné nórske kultúrne dedičstvo. Stromy, z dreva ktorých je kostolík postavený, sťali v roku 1180. O stovky rokov neskôr to ukázal dendrologický prieskum letokruhov. Miestni remeselníci z dreva umne postavili stavbu, ktorej strecha má rovnakú konštrukciu, ako kedysi vikinské lode.

Strechu kostolíka zdobia dračie hlavy, ktoré mali farníkov chrániť pred zlými silami. Asi si svoju úlohu plnia naozaj dobre. Veď kostolík prežil vyše osemsto rokov, odolal rôznym pohromám ako mor a aj teraz v jeho miniatúrnom interiéri – vošlo by sa doň maximálne dvadsať ľudí - panuje pokojná atmosféra. Zdá sa, že až tu konečne nikto nemyslí na zločinca Breivika.
Aj keď už asi nikto, kto sa po tohtoročnom 22. júli vyberie do Nórska, menu Anders Breivik neutečie.

Text: Katarína Sedláková pre Magazín Pravdy
Foto: Katarína Sedláková