Dan Bárta: Heroín na hlase počuť

Na svojom konte má deväť sošiek Anděla Akadémie populárnej hudby a jeho skladba On My Head dosiahla rovnaký úspech ako film Snowborďáci, ku ktorému ju spevák natočil. Po tohtoročnej spolupráci s Darou Rollins sa chystá hosťovať na turné ďalšieho slovenského umelca Richarda Müllera.

Získali ste množstvo hudobných cien, ale nepoznáte noty. Nekomplikuje vám to život?
Samozrejme, že áno. Takých situácií je mnoho. Napríklad keď sa trýznim s hľadaním melódie a neviem ju odčítať ani z piana, ani z gitary. A pritom by stačilo vedieť viac o štruktúre, poznať gramatiku muziky. Alebo keď mám niečo zaspievať, musia mi melódiu najskôr zahrať na piane. Notový papier mi nič nepovie. Musím hudbu počuť, aby som ju dokázal poňať. Na druhej strane mám v tvorbe možno väčšiu voľnosť, keďže ma nezväzujú žiadne naučené postupy.

Ani v budúcnosti sa noty nechystáte naučiť?
Párkrát som to skúsil, ale nemá to cenu. Z praxe toho viem už naozaj dosť. Myšlienka, že prestanem na päť alebo šesť rokov tvoriť a budem iba cvičiť etudy, aby som si uvedomil, čo vlastne robím, ma neláka. Nemám na to čas. Už zostanem negramotný.

Spomínate si na svoj prvý potlesk?
Prvý aplauz som zažil, keď som mal päť rokov. Spieval som v detskom zbore materskej školy jeden hit, ktorý roztlieskal a rozkričal divákov. Dodnes sú to v podstate modifikácie toho pocitu. Keby bolo po hraní ticho, cítil by som sa čudne. Mám potlesk rád, teší ma a zároveň aj príjemne zrozpačiťuje.

Vy ste rozpačitý z potlesku?
Svojím spôsobom áno. Predstavte si, že oslavujete narodeniny a okolo vás je dvadsať ľudí, ktorých máte radi. Dostanete tortu, horia sviečky a všetci spievajú Happy Birthday. Vy ste rád, že ten okamih je, ale zároveň sa do istej miery hanbíte a už sa trošku tešíte, keď bude po ňom. Pocit pri ováciách je rovnaký.

A ako sa cítite po koncerte - mŕtvy od únavy alebo plný energie?
Keď si zahráme dobre, je to väčšinou menšia drina a koncert prejde veľmi rýchlo. Ak nám to nejde, je to presne naopak. Vystúpenie sa v takých chvíľach ťahá naozaj dlho.

Stalo sa, že vám predstavenie naozaj nevyšlo?
Ale áno. To sa raz za čas skrátka prihodí. Nie je každý deň nedeľa.

Na koncertoch rád hovoríte aj po slovensky, naučili ste sa od frajeriek?
Mal som aj slovenské priateľky, ale najmä - ja pochádzam z Československa. Keď sme ešte boli ,,multi-kulti" alebo presnejšie dvojnárodnostný štát. Pochytil som mnoho slovenčiny z divadelných hier, filmov, časopisov, z hudobného programu Rytmik, ktorý uvádzal Miro Žbirka. A okrem toho, keď som na Slovensku a mám už trošku vypité, automaticky prechádzam do slovenčiny. Ja váš jazyk normálne používam a zaujíma ma.

Rozmýšľali ste niekedy, že by ste sa začali venovať niečomu inému ako hudbe?
Keď je toho veľa, občas mám chuť sa na všetko vykašľať. No nie je to nič hlboké ani vážne. Aj keď raz za čas mám kacírske myšlienky, nechcelo by sa mi robiť inú prácu. To už by som skôr nerobil nič.

Nechýba vám občas stereotyp "normálnych ľudí"?
Mojím stereotypom je pestrosť, ak to tak môžem povedať. Raz toho mám veľa, inokedy nič, niekedy pracujem do rána a potom spím. Inokedy vstávam skoro a skoro chodím aj do postele. V určitých vypätých okamihoch by som ten klasický stereotyp mohol brať ako niečo, po čom by našinec tak trochu zatúžil. Ale robím svoju prácu dvadsať rokov a som na nepravidelný rytmus zvyknutý.

Existuje miesto, kde naberáte inšpiráciu, keď máte tvorivú krízu?
Takto ezotericky nežijem. Keď mi hranie nejde alebo ma práve nebaví, musím sa na pódiu pozviechať sám. Nepatrím medzi ľudí, ktorí žijú život stále otrávení. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že nemám čas sa hudbou nebaviť. To by som ju nemusel vôbec robiť.

Keď ste pracovali na piesni On My Head k filmu Snowboarďáci, tušili ste, že z nej bude taký hit?
Nie, ako to má človek spoznať? Keby som to tušil alebo vedel, tak som už dávno v USA a mám toľko "prachov", že si môžem kúpiť ,čo chcem, kedy chcem.

Niektorí kritici vám vyčítali, že ste sa ňou dali nalákať na komerčné chodníčky. Čo vy na to?
Pozrite sa, poviem vám to takto. Tá pesnička sa síce nespieva ľahko, ale má dosť jednoduchú štruktúru. Ani hranie takejto muziky však neznamená automaticky úspech. Väčšina kapiel na svete hrá jednoduchú hudbu, a napriek tomu nie sú úspešné, pretože im niečo chýba. Na skladbu On My Head sa ľudia dívajú pohľadom úspechu, ktorý dosiahla. Keby to bol hit v Nemecku, Anglicku alebo Amerike, tak to bude naopak a každý bude hovoriť, že tu máme nového génia. U nás sa poniektorí tvária, akoby muzikant nemal právo na to, aby sa jeho pieseň hrala v rádiu a dostal za ňu peniaze. Taká predstava mi príde úplne primitívna. Tieto reči sú len ,,kecy", nič z nich nevyplýva.

Preslávili ste sa aj úlohou Judáša v kultovom muzikáli Jesus Christ Superstar. Prečo ste minulý rok túto úlohu odmietli zopakovať?
Už som z nej vyrástol. Mám štyridsaťdva rokov a Jesus Christ Superstar je hipisácky muzikál. Nechcel som sa vracať k tej práci a znovu interpretovať rovnakú vec asi po štvrtýkrát. Navyše som svojím spôsobom spyšnel a zospupnel - chcem robiť s ľuďmi, s ktorými sa mi robiť chce. Spolupracovať s ľuďmi, s ktorými si možno nebudem rozumieť, sa mi už jednoducho nechcelo. Aj napriek tomu, že som mal sľúbené veľké peniaze a išlo o pomerne ľahký zárobok. Našťastie si môžem dovoliť - a aj sa chcem - povzniesť sa nad to.

Máte idol, s ktorým by ste sa chceli stretnúť na pódiu?
Práve dnes som nad tým premýšľal v aute. Ja sa vlastne apriori s nikým na pódium postaviť nechcem. A keď už tam s niekým idem, je mi úplne jedno, či ide o chlapíka z cimbalovky, rockovú skupinu z Klatov, alebo svetoznámu hviezdu. V tej chvíli si chcem najmä zahrať. Vytvoriť dielo, ktoré v sebe v tom okamihu nesie emócie, hoci po tom, čo zatvoríme ústa a odpojíme aparatúru, zmizne. Pre mňa je dôležité, aby môj pobyt na javisku nebol zbytočný. Vedel by som možno vygenerovať aj mená hudobníkov, s ktorými by som si rád zahral, ale radšej by som vymenoval vlastnosti svetových muzikantov, ktoré by som chcel mať.

Ktoré by to teda boli?
Prijal by som harmonický prehľad, ako má Brad Mehldau alebo Pat Metheny, istotu tónu ako George Michael alebo Stevie Wonder. Rád by som mal prehľad a rytmus, ako mal Michael Jackson, alebo hlboký prednes a váhu Kurta Ellinga. Obdivujem aj spôsob, akým nesie atmosféru Annie Lenox. S týmito vecami by som sa rád narodil, ale nestalo sa tak.

Podľa čoho sa rozhodujete, s kým budete na pódiu spolupracovať?
Musím mať k tomu človeku aj jeho dielu vzťah. Keď mám dotyčného rád a jeho práca ma oslovuje alebo si ju vážim, nie je problém nič iné, len dať dohromady termíny. To je základ. Ak ho nepoznám a nestretol som sa ani s jeho tvorbou, som už vopred mierne skeptický. To však neznamená, že by som to apriori odmietol.

Nedávno ste koncertovali aj s Darou Rollins. Pôsobíte dosť rozdielne...
Myslím, že ani nie. My s Darou sme v podstate rovnakí ľudia. Darina môže pôsobiť navonok ako môj opak, ale to len preto, že naše manifestácie sú rozdielne. Dôležité je, že obaja svoje veci robíme tak, ako ich robiť chceme. To nás zbližuje oveľa hlbšie ako fakt, či je niekto roztancovaná žena, alebo zádumčivý muž. My sa vedľa seba vojdeme bez problémov, pretože nás spája hudba, rytmus, melódia, spievanie.

A čo vaša blížiaca sa spolupráca s Richardom Müllerom?
S Richardom je dôraz skôr na textovej zložke, prednese, na určitej melancholickej emócii. Určite si niektoré piesne zaspievame spolu. Okrem Tlakovej níže si zrejme vyskúšame aj pieseň Už asi nie si. Obdobie, v ktorom vznikla, mám u Richarda veľmi rád. V tomto čase som ho vnímal najsilnejšie, takže sa k nemu logicky vzťahujem. Ja som vtedy len začínal, Richard už mal renomé a ja som vedel, prečo to tak je. Bol som si istý, že jeho hudba je kvalitná.

Na mnoho ľudí možno pôsobíte trochu bohémsky. Ako sa vidíte vy?
Nie som nijaký bohém so šálom a pohárom vína, ktorý prednáša na bare plamenný prejav tesne vedľa svojho deväťročného dieťaťa, ktoré sa musí dívať, ako je jeho otecko mimo. Niekto môže bývať pri uznávanom umelcovi a ani o ňom poriadne nevie. A rovnako môže bývať vedľa umelca, ktorý je úplne bezvýznamný a aj jeho práca stojí za hovno, ale je o ňom počuť 24 hodín denne, lebo je jednoducho hlučný chlapík. A, samozrejme, môže to byť aj naopak.

Nedávno vzbudila rozruch smrť Amy Winehouse, ktorá mala problémy s drogami. Vo vašej minulosti tiež mali svoje miesto, ako sa vám ich podarilo zbaviť?
Skrátka som sa na to raz vysral.

Bolo to také jednoduché?
S odstupom vlastne áno. Amy Winehouse však mala nakoniec asi oveľa väčší problém s alkoholom, čo ja viem... Keď spomeniem drogy ako kokaín, marihuana, pervitín, na všetkých týchto materiáloch ste schopný hrať. Heroín som nikdy neskúšal, ale Amy Winehouse je speváčka, u ktorej túto drogu počuť. Rovnako ako v prípade Cheta Bakera.

Vy dokážete podľa spevu rozpoznať, že niekto berie heroín?
Hádam, že áno. Keď to nezachránia v štúdiu, na hlase je to cítiť. Je taký "pribrzdený", človek používa malú "pusu" a má veľmi uvoľnenú tvár. Tento zvuk je svojím spôsobom veľmi charakteristický.

Ako môže nadrogovaný človek zvládnuť koncerty a spev?
Bola na ňom aj Billy Jean a kdekto - a spievali, hrali. Jedine alkohol má tú moc vymydliť človeku mozog do takej miery, že jeho motorika stojí za prd. Hranie aj spievanie je filigránska práca so svalmi. Reflexný oblúk - nápad, príkaz, sval, akcia - musí byť rýchly. Keď je človek opitý, má oveľa pomalšie reakcie. Sval nefunguje tak rýchlo, ako ide myšlienka. Priveľa alkoholu reálne znemožňuje človeku hrať. Keď je nafetovaný, hrať dokáže, pretože kokaín reakcie natoľko nespomaľuje, keď to nie je konská dávka. Skôr povzbudzuje sebavedomie a ponor, takže máte chuť robiť odvážnejšie veci - a to na pódiu neprekáža. Problém vzniká vtedy, keď látka z tela vyprcháva. Človek totiž začne naopak fungovať, len ak drogu má. Inak spí alebo je mu hrozne zle. V tom je práve závislosť závislosťou.

Na javisku pôsobíte veľmi otvorene, rád však trávite aj čas len sám so sebou. Považujete sa skôr za introverta alebo extroverta?
Myslím, že to sú veľmi povrchné charakteristiky. Na tú otázku sa vlastne nedá odpovedať, ja vôbec neuvažujem v takýchto jednoznačnostiach. Môžem povedať, že mám radšej čaj ako kávu. To je fakt. Alebo že mám radšej tvrdý alkohol ako víno. To je tiež pravda. Ale či mám radšej hovädzie, alebo bravčové, to už neviem. Introvert alebo extrovert - ja ani koľkokrát neviem, čo to znamená. No dajme tomu, že som skôr extrovertný typ. Rozhodne som však medzi tými extrovertmi introvert.

Veľa ste cestovali, ktoré miesta vás očarili najviac?
Moje obľúbené miesto je národný park Corcovado Peninsula Osa v Kostarike alebo Hutan Lindung Sungai Wain - veľmi pekná terénna stanica Djamaludin na Borneu. Dúfam, že sa tam ešte niekedy pozriem.

Takže príroda je vám bližšia ako mestá?
Jednoznačne. Mestá ma nezaujímajú, nebavia ma. Všetky sú čím ďalej, tým viac rovnaké. Globalizácia je natoľko výrazná, že už vlastne naozaj a bez zveličenia nevnímate, či ste v Paríži, Buenos Aires, Johannesburgu, alebo v Dillí. No, v Dillí ešte áno, preháňam...

A čo historické pamiatky, architektúra? Veď to je tiež umenie.
Ospravedlňujem sa, keď už tak ľudia, domy čítať neviem. Ja mám radšej vidiek. Jedine tam sa v súčasnosti viem dotknúť niečoho cudzieho. Úprimne povediac, uprednostňujem architektúru na fotografii. V meste otvorené oči nemám. Keď ma niekto vedie, fajn, ale sám v historickom centre mesta som márny človek. Ale pokojne to môže byť preto, že sa tam zväčša nezdržiavam - moje trasy sú skôr letisko, hotel, stanica a zbohom.

Venujete sa aj fotografovaniu vážok, čím si vás získal práve tento hmyz?
Neviem... keď sa vám páči nejaký chlapec, viete povedať prečo?

Môžem si povedať, že má napríklad pekné oči...
Hm... Okej, tak preto, že vážky majú pekné oči. :-)

Chceli ste ísť na medicínu, zvládli by ste ešte dnes dať prvú pomoc?
Myslím, že by som to mal dokázať. Predpokladám, že keby to situácia odo mňa vyžadovala, dokázal by som to. Veď by som si pripadal ako idiot, keby som to po dvoch rokoch štúdia na zdravotnej škole nezvládol.

Dan Bárta
Český spevák, skladateľ, textár, fotograf vážok sa narodil 14. decembra 1969 v Karlových Varoch. Pôsobil vo viacerých zoskupeniach ako Alice, J.A.R., Sexy Dancers. Okrem toho sa venoval aj muzikálom - stvárnil nezabudnuteľného Judáša v muzikáli Jesus Christ Superstar či Che Guevaru v Evite. Je deväťnásobným nositeľom Anděla – Ceny Akadémie populárnej hudby, v ankete Žebřík (Report Music Awards) dvanásťkrát získal titul Najlepší spevák roka. Od roku 2000 sa realizuje v projekte Illustratosphere, v ktorom hrá s triom „kontrabásnika“ Roberta Balzara.

Text: Elena Zemková pre Magazín Pravdy
Foto: ČTK