Zdravý rozum je drahší ako akákoľvek droga

Možno to súviselo s tým, že sme žili v totalite, možno s tým, že na drogy treba peniaze a tými našinec nikdy veľmi neoplýval.

Slováci možno nedrogovali, lebo mali iné, prirodzenejšie drogy. A v tých sme sa zasa činili: rôzne samorodáky, trojchlapové vína a lavórovice boli prístupné každému.  Dopriať si mohol hocikto aj vodku, vychýrený bulharský koňak Slnečný breh alebo Plisku. Alkoholikov bolo dosť, ale mučivé smrti z predrogovania neboli bežné. A ak sa aj niečo stalo, nehovorilo sa o tom. Skôr sa šepkalo.

Sladká nevedomosť slovenských narkomanov 
Skrátka, tradície viech a dobrého jedla, vína z demižóna, slivovice s retiazkou či piva s penou boli v našom regióne  lákavejšie ako drogy, ktoré sa - bez vychutnania - raz-dva prehltnú alebo dokonca nechutne pichajú! Ľudia uprednostňovali družné popíjanie pred samotou opojenia z drogy. Pospevovanie a zdravá erotika patrili k slovenským bakchanáliám a "opijášom". Vyskytli sa aj hádky, nejaká tá ruvačka, vcelku však správanie bolo v norme. 

Pravda, aj u nás boli narkomani, ľudia, ktorí drogovali a ani o tom nevedeli. Nehovorilo sa tomu tak. Vo veľkej obľube v šesťdesiatych rokoch boli napríklad tabletky menom fenmetrazín (a aj dexfenmetrazín). Užívali sa bežne ako acylpyrín, len s tým rozdielom, že ich brali aj zdraví ľudia. O fenmetrazíne sa totiž rozšírilo, že sa z neho chudne, a tak po ňom siahali aj tie najpočestnejšie dámy. Ani im nenapadlo, že drogujú, že berú návykovú euforickú látku. Vo všetkej nevinnosti sa fenmetrazín používal aj medzi študentmi pred skúškami ako povzbudzujúci prostriedok. S ním sa vydržalo nad skriptami celú noc. A bola z neho ešte aj dobrá nálada, ale to sa bralo ako bonus. Cenila sa najmä jeho schopnosť zbavovať únavy a zbytočných kíl.  Fenmetrazín sa dal ľahko zohnať, jedol sa ako cukríky a nikto nemal pocit previnenia alebo nebezpečenstva.

Nevinnou a každému dostupnou drogou bol aj liek proti bolesti hlavy dinyl. Tiež si ho ľudia dávkovali aj denne, aby odbúrali stres či nejaké drobné boliestky. Pre niektorých sa stal dinyl príjemným návykom a potešením, ale ani z toho sa nerobila žiadna veda. Tabletka z lekárne nemohla predsa znamenať nič zlé!  Osveta ani varovania neexistovali, dinyl všetko vyriešil. 
Zhýralejšie duše tento liek posunuli ešte ďalej. Zistili, že v kombinácii s pivom či iným alkoholom robí zázraky. Privádza človeka do extázy (ako aj niektoré lieky proti kašľu). Takto sa dali nakombinovať rôzne rozjarujúce koktaily z liekov, ktoré sa však tiež nebrali ako niečo životu nebezpečné. Bola to len zábava, nejaký vzdor proti usporiadanosti.  Lieky ani pivo neboli drahé, ale vždy sa našli ľudia, ktorí si ani to nemohli dovoliť. A tiež chceli mať umocnené zážitky.  Už v sedemdesiatych rokoch si teda vo veľkom kupoval čistiaci prostriedok čikuli, ktorý mal silné halucinačné účinky. Stačil v dlani diskrétne skrytý chumáčik vaty - alebo provokatívne celá fľaštička pod nosom - a išlo to. Vraj už vtedy niektorí lekári volali po povolení marihuany, lebo užívatelia čikuli si ničili organizmus strašným spôsobom. Na marihuanu by asi aj tak nemali, ale zaujímavé je, že sa na túto tému už vtedy hovorilo. Diskusie však prebiehali v odborných kruhoch, verejné debaty na tému drog sa neviedli. Neboli až také naliehavé ani žiaduce: spoločnosť chcela vyznievať vzorne.

Alkohol ako súdružská droga    
Vtedy sa však ešte ani nevedelo toľko o ničivých následkoch drog, nebol to taký naliehavý problém. Fičala sexuálna revolúcia a ľudia mali dosť roboty s ňou. Aj tá vniesla do života určitý zmätok, ale určite bola zdravšia ako drogy.

Osveta mala však dosť roboty s alkoholom, našou najrozšírenejšou drogou. Okrem vyššie spomínaného spoločenského pitia prekvitalo aj spíjanie sa a notorické popíjanie.  Možno to bol tiež nerozum, zvyk, tradícia,  možno to bol aj ideologický zámer:  pestovať popíjanie, aby nebola "blbá nálada", aby sa ľudia trocha otupili. Veselo sa pripíjalo na pracoviskách, na schôdzach, na rôznych konferenciách, na prvomájových manifestáciách. Dalo by sa povedať, že alkohol bol posvätená súdružská droga.

Automaticky sa  tak vytváral aj zvláštny ventil: vznikala sféra nikoho,  Hyde Park, kde sa mohlo povedať všetko. Pri alkohole často vzplanuli zvady, hádky, polemiky, v ktorých sa toho natáralo! Často sa viedli "rádioaktívne" reči. Pre donášačov to bola asi zlatá baňa informácií, ale narozprávalo sa toho toľko, že to ani nebolo možné spracovať. Panovala zvláštna pijanská súdržnosť - čo sa udeje v stave extázy,  to sa neráta. Preto vlastne asi majú ľudia aj dnes nutkanie siahnuť po droge. Zbavujú sa tak  zábran, zodpovednosti, stávajú sa smelí a svet je pre nich gombička.

Pravda, alkohol plnil aj inú funkciu. V umeleckých kruhoch bol dostupným prostriedkom na inšpiráciu, na riešenie ťažkých dilem a depresií. Niekto hľadal útechu v droge preto, aby vybičoval svoje schopnosti, iní sa cítili nedocenení, iní tak protestovali proti dobe. O alkoholizme, prípadne inej závislosti  významných ľudí sa medzi ľuďmi iba šepkalo. Občas prepukol škandál, prišla aj smrť z dôvodov závislosti, ale nerozoberalo sa to. V našich končinách sa však tieto tragické udalosti riešili kulantne, a to nielen pre vtedajšiu absenciu bulváru. Ľudia mali svojich umelcov radi a ak sa niečo o ich trápeniach dopočuli, stavali sa k ich osudom skôr s účasťou a diskrétne. Nebolo zvykom o bolestných veciach verejne debatovať a všetko drasticky rozpitvávať. Naša spoločnosť je dnes dosť súcitná. Keď v roku 1976 napríklad zomrela sochárka Alina Ferdinandy, hovorilo sa o tom, že príčinou smrti bola závislosť. Vtedy sa o jej úmrtí vyjadril spisovateľ Alfonz Bednár: "Intelektuálne a citovo priveľká, priťažká dospelosť a vyspelosť, to vždy sprevádzalo Alinu Ferdinandy a napokon to možno určilo aj jej osud – nie je každému dané fyzicky zvládnuť to psychické, čo v sebe nosí, možno to nebolo dané ani jej." Povedal to kultivovane a tak nejako sa o týchto nešťastných osudoch vo všeobecnosti hovorilo. S určitým ostychom a pietou ako pri nešťastí.

Stúpne cena zdravého rozumu? 
Verejne a bez okolkov sa o drogách v súvislosti s konkrétnymi ľuďmi začalo hovoriť až po roku 1989. Vtedy sa objavili články, ktoré otvorene písali - aj spätne - o úmrtiach z dôvodov narkománie a alkoholizmu. Tak sa potvrdilo napríklad to, čo sa tiež dlhší čas šepkalo, že spevák Karol Duchoň bol ťažký alkoholik a preto zomrel. Priebežne sa glosoval prípad moderátorky Terezy Pergnerovej, ktorá zažiarila na televíznej obrazovke, ale drogy ju zrazili na dno. Diváci si čítali o závislosti herca a komika Jiřího Wimmera, ktorému sa tiež stal alkohol osudným: preliezal zábradlie v pražských Dejviciach, vhupol na frekventovanú cestu a zabil ho autobus. Pil vraj preto, lebo sa cítil nedocenený. Zomrel v roku 2001 a  pamätníci spomínajú, že na pohreb mu prišlo iba pár ľudí, lebo bulvár z neho spravil odpudzujúceho človeka na dne. Dnes sa Wimmer (slávna je jeho scénka, ako učí hrať na husliach Karla Černocha), objavuje na obrazovke veľmi často. Stal sa vlastne klasikom. Ktovie, či by ho to zmravnilo?  Podobný osud mal aj spevák Petr Novák.  Život vraj trávil v krčme neďaleko svojho bytu. Tam aj prijímal návštevy. Ničil sa a nebolo mu pomoci. Do doby, v ktorej mu pripadlo žiť a tvoriť, sa nehodil. Bol precitlivený. Ničivej sile závislosti sa nedokázala vzoprieť ani jeho vdova, krásna herečka Eva Jakoubková, o ktorej už bulvár bez zábran písal, že sa upila na smrť. Dodnes sa celkom nevyriešil prípad Jiřího Schellingera, ktorý sa utopil v Dunaji po tom, čo skočil z bratislavského mosta. V súvislosti s jeho smrťou sa tiež hovorí okrem iného aj o alkoholickej eufórii. V opojení sa zabil aj herec Jiří Hrzán, ktorý rád liezol po balkónoch a fascinovali ho výšky.  Cigaretku na dva ťahy ospevoval Richard Müller, zo SND musel pre drogy odísť nadaný herec Dušan Cinkota, do rečí v súvislosti s drogami sa dostal aj Daniel Hůlka, Chantal  Poullain a mnohí ďalší ľudia. Medzi obete drog patrí aj talentovaný slovenský hudobník Marek Brezovský, ktorý zomrel, ale jeho kamarát Oskar Rózsa sa zo závislosti dostal  a dnes šíri nielen Marekovo dielo, ale aj memento nebezpečenstva drogovej závislosti. Od dna sa odrazil a protidrogovú osvetu robí dnes aj Lukáš Hoffman, ktorý si zahral v seriáli Odsúdené. Vyšlo viacero kníh na túto chúlostivú tému. Otvorené slová o narkománii patria k dnešnej otvorenej dobe a prinášajú svoje ovocie. 

Časy sa však stále menia a všetko je už zasa inak. Ľudia akoby cítili, že namiesto fantazmagórií a príjemných bludov budú potrebovať čoraz viac zdravého rozumu. To, čo sa totiž zdalo donedávna možné iba v halucináciách, sa dnes už stáva v skutočnosti. Svet je ako nadrogovaný. Vynára sa otázka: aký bude "absťák"? Treba sa teda pripraviť. Prichádza éra zbierania prirodzených síl. Zdravý rozum bude oveľa drahší ako akákoľvek droga.

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: SITA