Daniela Hantuchová: Napätie medzi hráčkami existuje - každá chce vyhrať

Hoci tenis hrá dvadsaťdva rokov, miluje tento šport stále rovnako a nevymenila by ho za nič na svete. Nebojí sa však povedať, že správanie niektorých mladých hráčok dnes hraničí s nevychovanosťou a partnera by si medzi tenistami nehľadala.

Na ruke máte červený kabala náramok, pridali ste sa k Madonne a ďalším celebritám?
Počula som o takomto náramku už od viacerých ľudí, ale dosť dlho som tomu nevenovala pozornosť. Na mojej ruke sa ocitol len nedávno. O kabale ešte veľa neviem, ale cítim sa s ním dobre a mal by mi prinášať šťastie. Vyskúšam ho a po čase uvidím. Čo funguje, zostáva, čo nie, ide preč.

Tophráči sa však nespoliehajú len na talizmany. Využívajú aj služby psychológa. Ako vyzerá takáto spolupráca?
Je to individuálne. V špičkovom tenise rozhodujú maličkosti. Bekhend a forhend vie zahrať každý, oveľa dôležitejšie je mať poriadok v hlave. A to neplatí len v tenise, ale aj pri iných vrcholových športoch. Psychológ zväčša pracuje na diaľku alebo keď sú hráči doma. Nebýva zvykom voziť si ho so sebou.

Práve psychológ pomohol aj Češke Petre Kvitovej. Čo hovoríte na jej víťazstvo vo Wimbledone?
Je skvelá, vychovával ju môj tréner Maťo Lipták. Už dlhšie som hovorila, že je len otázka času, kedy zažiari. Myslím, že zápasy berie psychicky skvele. Nič nerozoberá a verí si.

Vás v dobre rozbehnutej sezóne na tráve pribrzdilo zranenie a vo Wimbledone ste tak prehrali v treťom kole. Ako sa s tým vyrovnávate?
Bolo to veľmi frustrujúce, pretože sa mi hralo skvele. Cítila som, že je len otázkou času, kedy sa to stane. Vydržala som ale ťahať asi desať zápasov v rade. Nemohla som naplno servovať, čo je na tráve to najdôležitejšie. Bolo to naozaj ubíjajúce. Celkovo mi sezóna na tráve vyšla. Nebyť zraneného ramena, mohla byť určite ešte lepšia.

Nemáte niekedy v takýchto okamihoch čierne myšlienky a nepýtate sa sama seba, či tenis za to naozaj stojí?
Pri zraneniach je to skôr naopak. Človek si hovorí, že by dal všetko, aby mohol byť opäť na dvorci a hrať. A oveľa viac si to potom váži. Ťažšie a únavnejšie je cestovanie. Vtedy sa často zamýšľam nad tým, aký je tento šport náročný. Ale nikdy, ani na sekundu, som nechcela tenis vymeniť za niečo iné. Túto kariéru som vybrala sama, od malička som o nej snívala a dala mi do života množstvo krásnych vecí. Nemenila by som za nič na svete.

Pôsobíte dosť pokojne a rozvážne. Ako prežívate prehru? Viete sa naštvať? Zlomili ste už niekedy raketu?
Jasné, tých bolo. Veď hrám dvadsaťdva rokov, tak by sa aj patrilo. Keď to na mňa príde, všetko musí ísť z cesty. Za posledné roky som však, myslím, nezlomila žiadnu. Už sa viem viac kontrolovať, aj keď prehra sa nesie vždy ťažko. Koľkokrát ma však práve nevydarený zápas ženie ďalej v snahe viac sa zlepšovať.

Myslíte v ťažších chvíľach aj na fanúšikov?
Fanúšikovia sú mi veľkou oporou. Najmä v tých zložitejších momentoch, keď sa zamýšľam, ako ďalej. Pocit, keď hráte a máte desaťtisíc ľudí v hľadisku na svojej strane, je neopísateľný. To človek môže asi zažiť len vďaka športu a už dnes viem, že keď raz skončím, mi bude veľmi chýbať.

A čo keď je tých desaťtisíc ľudí proti vám?
To sa, našťastie, veľmi často nestáva, väčšinou držia palce mne. Ale sú, samozrejme, aj také situácie, napríklad keď som tento rok hrala v Ríme proti Talianke Francesce Schiavone. Preplnený štadión dobre že hymnu nehral po každej lopte, čo sa jej podarila, ale mňa to ešte viac vyburcovalo. Treba si tú atmosféru užívať naplno. Veď možnosť ukázať výsledky našich tvrdých tréningov pred divákmi je skvelá. Hranie pre nikoho by ma nebavilo, tá šou k tomu celému patrí.

Pred zranením sa vám na kurtoch skvele darilo, ako si navodzujete víťaznú atmosféru?
Každý hráč sa pripravuje inak. Ja rada počúvam dobrú hudbu. Pred zápasom to býva soundtrack k filmu Gladiátor, ktorý ma správne vyhecuje. Potom nasleduje rozcvička s trénerom a tá klasická predzápasová rutina. Za tie roky, čo hrám tenis, mám viacero rituálov. Napríklad rada večeriam vždy pred zápasom v rovnakej reštaurácii.

Vyskúšali ste si aj účinkovanie v slovenskom seriáli Panelák. Ako sa vám pozdávalo hranie?
Bola to zábava. Hrala som samú seba, takže som toho ani nemohla veľa pokaziť. Na kamery som zvyknutá odmalička, a tak som si to doslova užívala.

To však nebola vaša jediná skúsenosť so šoubiznisom. Máte za sebou aj fotenie pre prestížny časopis Sports Illustrated. Nemali ste problém pózovať v plavkách?
Takáto ponuka sa neodmieta. O pózovaní pre Sports Illustrated snívajú mnohé dievčatá a aj pre mňa bola spolupráca na tomto projekte cťou. Fotili sme v Dominikánskej republike, kde bolo skutočne prekrásne. Každé ráno sme vstávali o štvrtej, aby nás stihli upraviť na pózovanie pri východe slnka. Nebolo to ľahké, ale keď počujem, ako sa modelky sťažujú, že majú ťažký život, tak sa len pousmejem. Keby sa tak s nami na týždeň vymenili, boli by už asi ticho.

Na kurtoch tiež predvádzate zaujímavé oblečenie. Vyberáte si ho sama?
Momentálne nie, pretože mám zmluvu s jednou športovou firmou, ktorá vyrába moju vlastnú líniu tenisového oblečenia. Všetko, čo mám na kurtoch oblečené, je v ich réžii.

A čo sa stane, ak vám nejaký model nesadne?
Tak to môže byť problém. Nemám však na výber. Reklamy a všetko je hotové ešte predtým, ako sa k oblečeniu dostanem. Teraz pred Wimbledonom mi napríklad nesadla veľkosť. Keďže času do začiatku turnaja už bolo veľmi málo, boli sme trochu v strese. Nakoniec sa však podarilo šaty upraviť a všetko dobre dopadlo.

Ako vyzerá zákulisie tenisového turnaja? Pripomína napríklad film Wimbledon?
Vôbec nie. Keď sme my tenisti ten film videli, tak sme sa dobre zabavili. Nemal so skutočnosťou takmer nič spoločné.

A čo vzťahy medzi tenistkami?
Určité napätie tam, samozrejmem je. Veď každá chceme vyhrať. Myslím, že sú tam aj hráčky, ktoré sa vzájomne vyslovene nemajú rady, ale to ide pomimo mňa. Ja sa nechcem rozptyľovať nejakými malichernosťami.

Máte medzi nimi aj nejaké kamarátky?
Niekoľko sa ich nájde, ale nie veľa. Tenis je veľmi individuálny šport a času je počas turnajov málo. Počas celého dňa sme spolu na kurtoch a večer mám skôr náladu byť so svojimi najbližšími a s kamarátmi z nie tenisového okruhu.  Ale nájdu sa - napríklad Ai Sugiyama, s ktorou som dlhé roky hrávala štvorhru, Carolina Wozniacky alebo Martina Hingis.

Martina už nehráva. Zostali ste v kontakte?
Áno, píšeme si esemesky, maily. Nedávno sme sa stretli na oslave Carolininých narodenín v Monaku.

Ako si vyberáte partnerku na štvorhru? Podľa kvality hráčky alebo skôr podľa vášho vzájomného vzťahu?
Keď prestala hrať Ai, písalo mi mnoho skvelých tenistiek, či by som to s nimi neskúsila. Ja som si však chcela dať pauzu a sústrediť sa len na dvojhru. Pravda je, že v štvorhre mi už chýba motivácia. Beriem ju skôr ako prostriedok k tomu, keď chcem niečo vylepšiť. Nakoniec sme si však skúsili zahrať s kamarátkou Agnieszkou Radwanskou jeden turnaj a hneď nám to vyšlo. Vyhrali sme turnaj v Miami.

V čom vidíte rozdiel medzi vašou a nastupujúcou generáciou?
Keď som začínala, bola medzi hráčkami väčšia pokora. Prvých desať až pätnásť hráčok v rebríčku sa vzájomne veľmi rešpektovalo a aj vzťahy boli podľa mňa férovejšie. Dnešné mladé hráčky sú niekedy doslova nevychované. Myslím, že veľmi záleží na tom, z akých rodín pochádzajú a zrejme ich ovplyvnil aj fakt, že začínali veľmi mladé. Podľa mňa si veci nevedia vážiť.

Ako sa to prejavuje?
Sú neslušné nielen k iným tenistkám, ale aj k ľuďom, ktorí turnaje organizujú. Podľa mňa k nim treba mať rešpekt, veď bez nich by sme hrať nemohli. Niektoré mladé tenistky to celé berú ako samozrejmosť. Často napríklad vôbec nepozdravia. Pre nás, čo sme tam dlhšie, je to také zvláštne. Sú to aj ďalšie drobnosti v správaní k obslužnému personálu. Normálny človek ich pozdraví, spýta sa, ako sa majú, je k nim milý. Veď oni tam trávia tiež celý deň. My len máme šťastie, že sme na dvorci stredobodom pozornosti. Taký Roger Federer je v tenise naozaj špička a napriek tomu sa prihovorí každému, od upratovačov až po kolegov. Je príkladom toho, ako sa má podľa mňa tenista správať, a to na dvorci aj mimo neho.

Ku ktorému turnaju máte najhlbší vzťah?
Jednoznačne k americkému Indiana Wells. Je to jeden z najväčších turnajov na svete a mne sa ho podarilo dvakrát vyhrať. Očarila ma krásna príroda, ktorá robí skvelú kulisu môjmu druhému najobľúbenejšiemu športu, golfu. Toto miesto má pre mňa svojskú atmosféru, vždy sa tu cítim tak nejako inak. Asi to bude najmä pre všetky tie nádherné spomienky. Osobité postavenie má pre mňa, samozrejme, aj Wimbledon a potom Rím, lebo to je moje najobľúbenejšie mesto.

Čím vás metropola Talianska tak očarila?
Páči sa mi už od dvanástich rokov. Keď som ho navštívila po prvýkrát s rodičmi na dovolenke, cítila som sa tu ako doma. Neviem či pre jeho atmosféru, obyvateľov, alebo históriu. Taliani sú mi však určite veľmi sympatickí. Pripomínajú mi deti, ktoré sa celý život hrajú, na všetko majú čas. Ja sa takmer stále niekam ponáhľam, preto ma ich postoj k životu veľmi oslovuje.

Navštívili ste turnaje v rôznych častiach sveta. Poznajú ľudia Slovensko?
V USA sme kedysi museli vysvetľovať, že nie sme z Južnej Ameriky. Nebolo to jednoduché. Keď sa dá, vždy situáciu uvedieme na správnu mieru a snažíme sa trochu robiť osvetu. Myslím, že športové výkony Slovákov zviditeľňovaniu našej krajiny dosť pomáhajú. Na to, aký sme malý štát, máme naozaj dosť šikovných a úspešných ľudí.

Prezradili ste, že s IQ tenistov to nie je veľká sláva. Partnera by ste si teda medzi nimi asi nenašli, však?
Aj medzi nimi sa nájdu svetlé výnimky. Nikdy nehovorím nikdy, ale je pravda, že sa tomu snažím skôr vyhýbať. Celý deň sa rozprávať len o tenise, to pre mňa nie je to najvzrušujúcejšie.

Ako si vy sama najlepšie oddýchnete?
Dokážem vypnúť napríklad pri golfe. Viem, že mám dve hodinky pre seba a svojich spoluhráčov, nemusím sa nikam ponáhľať a užívam si pohodu. Tak ako mnoho iných ľudí aj ja si rada oddýchnem na pláži alebo napríklad pri lyžovaní. Vtedy sa cítim neuveriteľne slobodná. Keby som to mala zhrnúť, ideálny relax je pre mňa jednoducho taký, keď vypínam mobilný telefón a nemusím na nič myslieť.

To si však asi nemôžete dovoliť veľmi často...
No veď to. Voľných dní mám naozaj málo. Ale o to viac si ich vážim.

Zahráte si počas nich aj na klavíri, ktorému ste sa tiež niekedy venovali?
Nuž niekedy ma to chytí. Vytiahnem noty a začnem si študovať nejakú novú skladbu. Problém však je, že väčšinou takmer hneď odcestujem a kým sa vrátim, tak skoro všetko stihnem zabudnúť.

Časť vášho voľna venujete aj charite. Podľa čoho si vyberáte projekty, ktoré podporíte?
Musí mi to nejako priľnúť k srdcu a vzbudzovať vo mne dobrý pocit. V budúcnosti sa chcem charite  venovať oveľa viac. Ak môžem pomôcť, snažím sa vždy povedať áno. Vyberám si konkrétne veci, pri ktorých presne viem, čo a kam ide. Najviac ma poteší, keď mi deti pošlú jednoduché ďakujem alebo kresbičku. To je na tom to najlepšie. Preto som začala aj s vlastnou nadáciou, ktorá sa venuje deťom chorým na AIDS v Kambodži.

Daniela Hantuchová
sa narodila 23. apríla 1983 v Poprade. Tenisu sa začala venovať ako šesťročná a dnes  patrí medzi najlepšie slovenské tenistky. Na svojom konte má výhry v zmiešanej štvorhre zo všetkých štyroch grandslamových turnajov - Wimbledonu, US Open, French Open aj Australian Open. Vyhrala tiež štyri turnaje WTA - dvakrát v Indian Wells, raz v Linzi a raz začiatkom tohto roka v Pattayi. Momentálne je na dvadsiatej druhej pozícii svetového rebríčka WTA, najvyššie bola na piatej priečke v roku 2002. V súčasnosti žije a trénuje v Monaku.

Text: Elena Zemková pre Magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu