Slovenským rodičom sa nepozdáva extrémna výchova

Škôlka chce vychovávať tolerantné deti oslobodené od predsudkov. Učitelia sa vyhýbajú používaniu osobných zámen ona a on, nepoužívajú mužský a ženský rod, deti oslovujú skôr "kamaráti". Čo si o tom myslia slovenskí rodičia?

Syn sa kamaráti aj s vietnamskými spolužiakmi
Experiment typu Egalia mi príde ako extrém z druhej strany. Úplne zrušiť vnímanie ona a on... V každom prípade, ja osobne sa snažím svojich dvoch chlapcov (4 a 2 roky) vychovávať k tolerancii. Starší dokonca chodí do škôlky s relatívne vysokým počtom vietnamských detí a keď sa rozprávame o kamarátoch, on už vôbec nerozlišuje, či ide o spolužiaka so šikmými, alebo normálnymi očkami, ale jednoducho ako dieťa má rád viac tých, ktorí mu požičajú viac hračiek, bez ohľadu na národnosť.

V okolí nemáme prípad homosexuálneho páru, ale ak by sme taký stretli, nevidím problém synom vysvetliť, že jednoducho tak ako oni majú maminku a tatinka, tak sú deti, ktoré majú dve maminky alebo len dvoch tatinkov. Keďže sú ešte dosť malí, nezačínam iniciatívne debatu na túto tému, ale myslím si, že ak by oni sami s otázkou homosexuality prišli, netreba váhať s vysvetlením, lebo čím skôr si na niečo podobné zvyknú, tým menej budú mať v budúcnosti predsudkov.
Zuzana, Humenné, mama dvoch synov, 4 a 2 roky

Vyrastala som na Popoluške a predsudky nemám
Jedna vec je podporovať deti v tolerancii k ľuďom inak orientovaným alebo inej farby, ale tváriť sa, že medzi mužmi a ženami nie je žiadny rozdiel, je trochu nerealistické. Neviem si celkom predstaviť, ako potom také dieťa funguje medzi inými deťmi, keď príde do školy. Deti vedia byť veľmi zlé na iné deti, ktoré sú trochu divné... a takto vychovávané dieťa musí pôsobiť divne. Myslím si, že takéto škôlky sa zakladajú len preto, aby vytiahli poriadnu sumu z rodičov, ktorých presvedčia o tom, ako to prospeje ich dieťaťu a že obyčajná škôlka pokazí charakter ich dieťaťa natoľko, že v osemnástich ho zavrú za vraždu homosexuálneho suseda.

Neviem si predstaviť nepoužívanie mužského a ženského rodu a ani neviem, na čo by to bolo dobré. Ja som si vedomá toho, že medzi ženami a mužmi sú veľké rozdiely v myslení a konaní. Ak však niekto dieťa celý život presviedča, že žiadne rozdiely nie sú, tak to dieťa v dospelosti môže mať dosť veľké problémy s pochopením správania opačného pohlavia a môže to viesť aj k zbytočným hádkam a problémom vo vzťahu. Tie pritom vôbec nemusia nastať, keď napríklad žena chápe, že chlap si jednoducho nevie zapamätať dátum výročia. Tiež pochybujem, že sa v celej rodine nenájde niekto aspoň trochu normálny, kto bude mužský a ženský rod používať.

Vyrastala som na rozprávkach ako Snehulienka a Popoluška a napriek tomu som dosť tolerantná. Nemám predsudky voči homosexuálom ani voči iným rasám, a to nie som žiadna princezná posadnutá ružovou farbou. V klasických rozprávkach ide hlavne o jasné odlíšenie dobra a zla, každá rozprávka má v sebe hlbšiu myšlienku, ktorú treba deti naučiť, aj keď v nej vystupujú princovia a princezné (napríklad Tri prasiatka hovoria o tom, že lenivosť sa nevypláca, Popoluška o tom, že sa oplatí mať dobré srdce a byť pracovitý, Snehulienka zase o tom, že dobro a láska zvíťazia nad zlom a závisťou). Je dôležitejšie naučiť deti, že 4 % populácie sú homosexuáli, alebo to, že najdôležitejšie v živote sú láska a dobro?

Pokiaľ ide o výchovu k tolerancii, dieťa vníma predovšetkým príklad svojho okolia, kamarátov, učiteľov a hlavne rodičov. Pokiaľ nepočúva doma alebo v škôlke, že Cigáni, Maďari, homosexuáli, Židia či ktokoľvek iný sú menejcenní ničomníci, ale, naopak, vidí, že rodičia sa k nim správajú rovnako ako k iným ľuďom, ani mu nenapadne mať voči nim predsudky.

Proti rozprávkam o žirafiakoch, čo si adoptovali krokodíla, žiadne predsudky nemám. Pokojne by som takéto rozprávky čítala svojim deťom. Súhlasím s myšlienkou, ktorú im majú sprostredkovať, len si nemyslím, že by to mali byť jediné rozprávky, ktoré budú počuť. Páči sa mi tiež myšlienka, že bábiky môžu mať inú farbu pleti ako bielu. Pokiaľ to rodič deťom vyslovene nezakazuje, ony samy si vyberú, s čím sa chcú hrať. Môj štvorročný syn Kubo je jasný chlap napumpovaný testosterónom, ktorého nebaví žiadna aktivita, pri ktorej treba sedieť na zadku a rozmýšľať. Najradšej sa hrá s autami, legom a naradím, ale napriek tomu sa s kamarátkou rád zahrá s bábikami a u švagrinej má barbiny.
Katarína, Bratislava, mama štvorročného syna a polročnej dcéry

Dcérini kamaráti sa radi hrajú s jej bábikami či kuchynkou
Zdá sa mi, že tie švédske zámená sú dovedené do extrému, ale v zásade sa mi myšlienka škôlky Egalia páči. Bola by som šťastná, keby z mojej dcéry vyrástol človek, ktorý má zvnútornené názory, ktoré považujem za správne: že muži a ženy, ľudia všetkých rás sú rovnocenní a ich dobré alebo zlé vlastnosti zákonite nevyplývajú zo "skupiny", do ktorej patria. Nie je nič nenormálne alebo smiešne, ak chce byť muž sestričkou - ošetrovateľom a žena pilotom. Je fajn byť tolerantný, rozmanitosť je obohacujúca, nie ohrozujúca. Princezná nemusí vždy čakať, kedy ju zachráni rytier.
Nepoužívanie rodov mi príde veľmi neprirodzené a myslím, že v dcérinej škôlke obvykle oslovujú skupinu množným číslom.

Klasické rozprávky podľa mňa neobsahujú priamo predsudky, ale jednoznačne posilňujú stereotypy. V rozprávkach sú vždy dobré a zlé postavy prezentované bielo-čiernym spôsobom - kladná postava je bezchybná a záporná je zlá do posledného kúska. Deti to však potrebujú mať takto prezentované, pretože zo začiatku nie sú schopné pochopiť zložitosť reálneho sveta. Ale je možné, že to v nich posilňuje stereotypné rozmýšľanie o svete aj neskôr.

Moja trojročná dcéra je úplne fascinovaná, keď sa stretneme s jednou paňou z nášho sídliska, s ktorou som sa skamarátila. Je z Iránu, vyzerá na prvý pohľad exoticky a rozprávame sa po anglicky. Takže pokiaľ je možnosť, asi je dobré viesť deti vlastným príkladom, nemať rasistické a homofóbne poznámky.

Keby dcérke v škôlke čítali aj alternatívne rozprávky o žirafiakoch s adoptovaným krokodílom, neprekážalo by mi to, pokiaľ by sa v nich postavičky správali k sebe pekne a riešili problémy konštruktívne.

Deťom treba umožniť hrať sa s tým, čo ich baví, hoci je to ,,určené" pre druhé pohlavie. Obvykle keď máme na návšteve chlapcov, tak sa radi pohrajú s dcérinou kuchynkou alebo bábikami. Takisto sa ona rada na návšteve pohrá s garážou, náradím a vláčikmi, a keby po tom túžila, pokojne jej také hračky kúpim.

Za škodlivé považujem vychovávať deti v duchu "chlapci neplačú", "hranie na klavíri je pre baby", "správne dievčatko nemôže byť špinavé" a podobne, a vidím v takej výchove súvislosť s budúcou netoleranciou k "inakosti".
Júlia, Bratislava, mama trojročnej dcéry

Text: Katarína Sedláková pre Magazín Pravdy
Foto: SHUTTERSTOCK