Kto sa dusí láskou, nech napíše list

List je tenké lano, ktoré spája milujúceho s milovaným. Inokedy môže nádeje adresáta obrátiť na prach. Majú však v čase facebooku a e-mailov ľúbostné listy na papieri ešte šancu?

Obsah ľúbostných listov si vieme domyslieť, ale o forme sa môžeme len dohadovať. Píšu sa ešte vôbec listy na ružovom  papieri alebo im už odzvonilo? Má ešte človek čas a potrebu zháňať obálku, oblizovať známku, čakať niekoľko dní na odpoveď?
Je asi jednoduchšie zapnúť počítač a zveriť sa so svojimi citmi monitoru.

Diktuje to rýchle tempo doby a možno aj menšie nároky na úroveň intímnej korešpondencie. Klasické ľúbostné listy sa stávajú archaizmom, vychádzajú v knihách, zostávajú zakliate vo svetovej poézii, ale v ľúbostnej praxi zbytočne zdržujú a komplikujú situáciu. Niekedy však ľudí premôže silná vášeň a prinúti ich vrátiť sa k atavizmu ľúbostného listu. Píšu na papier, obhrýzajú pero a majú pocit, že svoju lásku zhmotňujú na večnosť.

Pohotové písanie na internete síce večnosť nezaručí, je však o to naliehavejšie a možno úprimnejšie. Ľudia sa v rýchlosti neštylizujú tak ako v liste, skôr sa snažia o vtipnosť, hutnosť. V skratke chcú vyjadriť veľa. Papierová forma ľúbostného listu akoby zaväzovala pisateľa k väčšej pokore. Už tým, že sa sklonil nad stolom, rozsvietil lampu s tienidlom, rozložil pred seba čistý list, dostáva sa do určitej polohy vyvolávajúcej melancholickú náladu. Elektronická forma dáva pisateľovi pocit väčšej suverenity, rovnoprávnosti, civilnosti: pisateľ e-mailu sa vystretý pozerá priamo do obrazovky a má pocit početného zázemia - je súčasťou celej webovej rodiny a je skôr nad vecou než na mäkko. Dá sa predpokladať, že svetlo monitora tlmí muky lásky, že taký srdcervúci list, aký by napísal človek z minulého storočia na papier, už  dnešný zaľúbenec nevypotí. Ktovie aký to má vplyv na ľudskú psychiku?

Hrúbky ohrozujú sexepíl
Možno to, že sa človek zbavuje schopnosti vypísať sa zo svojich citov, zvyšuje potom jeho agresívnosť, drsnosť. Pomerne často sa stáva, že vzťahy nadviazané cez počítač sa končia aj vraždami. Obete nedokázali cez elektronický filter celkom odhadnúť, s kým majú tú česť. Písanie je tam totiž veľmi univerzálne, mnohé sa neukáže.

V skutočnom papierovom liste sa osobnosť prejaví jasnejšie. Adresát vidí aj rukopis dotyčného, grafickú úpravu písaného textu, ten najzákladnejší vizuálny prejav inteligencie a možno aj charakteru. Vidí, nakoľko autor listu ovláda pravopis a aj podľa toho si ho môže zaradiť - či absolvoval Sorbonu, alebo pomocnú školu. Písaným textom človek vysiela svoju vizitku. Pravopisné chyby pôsobia v texte demotivačne. Zaľúbené dievčatá, ktoré sú na tom obyčajne s gramatikou lepšie ako chlapci, musia neraz prižmúriť obe oči, aby nejaké to primitívne nesprávne štylizovanie a chyby neubrali zo sexepílu vyvoleného. Hrubka môže ohroziť celý duch ľúbostného listu!

Poslať stručný e-mail s oznámením o konci vzťahu je operatívnejšie ako veľké vysvetľovanie v liste. Stačí napríklad napísať: "Bol to Amorov omyl"- a zo situácie sa vycúva ešte aj s prehodením viny na niekoho iného. Stručný list vzťah jednoznačne uzavrel, ale aj list na rozlúčku je list ľúbostný. A býva obyčajne najťažší. Preto radšej mnohí vychladnutí zaľúbenci ujdú zo vzťahu bez akéhokoľvek vysvetľovania, zbabelo sa odmlčia. Nechce sa im ani hovoriť ani písať. Sú však aj takí grafomani, ktorí všetko potrebujú napísať. Svoj vzťah stále komentujú, glosujú, poetizujú, dialogizujú. Práve elektronická forma kontaktov podporuje túto rozhadzovačnú stránku ľudskej povahy. Nebývajú to však už listy, ktoré končia v balíčkoch previazaných mašľou a stávajú sa rodinnými či muzeálnymi relikviami. Sú to listy skôr konzumné, všedné a banálne. Nie sú nadčasové, iba vypĺňajú čas.

List môže utíšiť hormóny
Obrazovka počítača sa nebozkáva, papier áno, ale poteší aj ľúbostný list, ktorý príde elektronickou poštou. Ten má zasa iné výhody - je tam napríklad uvedený presný čas, a tak človek vidí, že zaľúbenec písal v noci, lebo nemohol túžbou spať.

Áno, písanie ľúbostného listu je v určitej situácii záchranou - odbúra nahromadené hormóny, formuluje nahromadené otázky. Môže sa to diať na primitívnej úrovni, ale táto činnosť môže vyniesť autora aj do nebies a urobiť ho básnikom. A ráno - príjemca bude prežívať rovnakú eufóriu a hneď možno aj odpíše. Pokiaľ list neotvorí niekto nepovolaný! E-mail sa môže dostať hocikam, chybným kliknutím aj ku všetkým. Klasický list je pomalší, ale bezpečnejší: obálka má konkrétneho adresáta a nikto iný by ju nemal otvoriť. Volá sa to listové tajomstvo a v tomto tajomstve spočíva možno hlavné čaro písaných listov.

Rýchlosť reakcie a doručenia elektronického listu však otupuje strach zo straty tajomstva. Veď klasický list niekedy cestoval k adresátovi aj zopár dní, dnes môžu zaľúbenci viesť priam autentický dialóg. Môže to byť inšpirujúce a k poznaniu oboch aktérov asi vhodnejšie ako dávnejšia korešpondencia, v ktorej sa pisatelia viac štylizovali, ba mohli sa aj skrývať za iných - ako napríklad známy prípad Cyrana, ktorý písal ľúbostné listy za niekoho iného.

Rozkoš z pálenia listov
Hoci sú dnes ľudia silnejšie individuality a sú rôznymi vednými disciplínami pripravení, ako správne žiť a ako sa vyhýbať bolesti či sklamaniam, celkom sa uchrániť nedajú. Každý napríklad zažije aj trýzeň z nedosiahnuteľného a môže to byť kvôli neopätovanému citu. Mnohí zažijú zúfalstvo zo zrady. Je to vždy zásah do samého jadra osobnosti.

Človek sa cíti znehodnotený, menejcenný: Niekto ho nechce? Prečo? Mal možnosť spoznať ho cez lásku do detailov, prečo práve po tomto procese sa od neho odvracia? Prvým pocitom býva zneistenie, potom nasleduje čin. Odveta, túžba ublížiť, ničiť. Ak sú poruke nejaké tie ľúbostné  listy, je to ideálne. Trhajú sa, hádžu do záchoda alebo sa pália v ohni. Je to tiež slasť. Gestá v láske veľa znamenajú a vymazanie e-mailu je proti páleniu listov nič.

Toto riziko neslávneho konca písania si vždy hrozí, ale aj tak – kto by si nechcel nájsť v schránke ľúbostný list? Iste radšej ako kopu účtov a reklám, ktoré dnes v pošte prevažujú. Ľúbostný list vždy prekvapí. Môže byť aktom výzvy, aktom zúfalstva, aktom pomsty, obdivu, aktom manipulácie, ale vždy je intímny.

Pisateľ sa odhaľuje, ale zaťahuje do intimity aj druhého človeka. A tomu druhému to nemusí byť vždy príjemné. Tak to napríklad tuší v slávnom liste Oneginovi z Puškinových veršov zaľúbená Tatiana: Píše list, vyznáva lásku, hovorí, že inak nemôže, ale už aj vie - adresát ňou môže opovrhovať, môže sa jej vysmiať. Skrátka - človek sa písomným vyznaním vydáva napospas, ale nič sa nedá robiť - musí tie city dostať zo seba von aj s tým rizikom, že pohorí. Inak sa zadusí.

Aj herec Filip Tůma, ktorý spieva Onegina, hovorí, že najkrajšia ária z opery Eugen Onegin je práve známa listová ária:  "Pre mňa je tá ária najkrajšia, hoci je krutá, lebo v tej árii Tatianu odmietam: Moja zlatá, ja ťa môžem ľúbiť len ako brat..." Pre ženu to mohlo byť pekne nepríjemné!

Na otázku, či Tůma dostal v skutočnosti podobný list a či ho odradil od pisateľky, priznáva: "Ak taký list muža odradí, môže to byť aj z pocitu veľkej zodpovednosti. Ten človek sa vám dáva vlastne ako na tácke a je na vás, ako s tým naložíte. Muž je na vážkach - čo urobiť? Záleží však, v akom momente list príde, či už sú tí ľudia spolu dávno - vtedy list môže vyvolať aj nadšenie, ale keď to nie je ešte vzťah, adresát sa môže zľaknúť. Ja si myslím, že ženy sú rovnocenné a nie je hanba, keď žena zavolá alebo napíše SMS. Je však dôležité, akou formou sa vyjadrí. Aj ja som taký list dostal, ale to už bolo veľmi dávno, možno v ôsmej triede."

V ľúbostných listoch ukazujú ľudia svoje lepšie ja. Vykresľujú sami seba v tom najlepšom svetle, sú vtipní, vynaliezaví, prekračujú svoj tieň. Zlepšujú sa, ale aj veľa dávajú - zbožštený býva aj obraz adresáta a preto máme radi zamilované listy. Dnes sa človek denne stretáva s obnaženou ľudskou intimitou, z bilbordov a časopisov sa vytŕčajú nahé telá a orgány, sú k dispozícii filmy, fotky, texty, nič nie je tabu. Je to však iba prvoplánová erotická situácia. Kto sa chce dostať hlbšie, musí sa dostať k slovám. Tie odlišujú každú jednu lásku či erotický vzťah a robia ich jedinečným. Ostatné je stále to isté. Každú lásku robí inou práve slovo. Iní sme v tom, čo hovoríme, čo si píšeme v listoch, čo nám diktuje naše srdce.

Text: Helena Dvořáková pre Magazín Pravdy
Foto: SHUTTERSTOCK