Richard Stanke: Moc má mnohé podoby. Aj v divadle

Okrem seriálu Ordinácia v ružovej záhrade hrá aj v Shakespearovej hre o zničujúcej príťažlivosti moci Coriolanus. Vynikajúci herec vo voľných chvíľach rád cestuje. V lete sa chystá do obľúbeného Grécka, ale priťahuje ho aj sever Európy. V Bratislave sa s chuťou prechádza popri Dunaji.

Nedávno ste naskúšali Coriolana v réžii Diega de Brea. Ako ste sa cítili pod taktovkou zahraničného režiséra?
Už dávno som nezažil také namáhavé, ale pritom veľmi inšpiratívne skúšobné obdobie! Diego de Brea je veľmi zaujímavý človek, má pozoruhodný spôsob práce s hercom, ktorý bol pre mňa nový a obohacujúci.

Čím bol slovinský režisér výnimočný?
Snažil sa ísť proti stereotypu každého jedného človeka. S každým hercom pracoval individuálne. Venoval sa s rovnakou dôslednosťou všetkým účinkujúcim - od veľkých postáv až po tie najmenšie. Nič neponechal na náhodu a každou postavou sa zaoberal veľmi detailne.

V akej reči sa vám prihováral?
Diego hovoril po slovinsky, po anglicky a časom pochytil aj čo-to zo slovenčiny, niečo sme prijímali spontánne a niečo tlmočila dramaturgička Miriam Kičinová. Dalo by sa očakávať, že slovinčina bude podobná slovenčine, ale nie je to vôbec tak. Nemohli sme si teda len domýšľať - záležalo na jemných odtieňoch slov. Čím dlhšie sme spolu robili, tým lepšie sme si rozumeli.

Slovinský režisér má vraj španielske korene. Vložil do inscenácie viac temperamentu, ako je u nás zvykom? Priblížil tak Shakespeara divákovi?
Diego je naozaj veľmi impulzívny, plný energie. Svoj temperament, či už slovinský, alebo španielsky, nezaprie. Snažil sa týmto smerom vybudiť aj nás. Shakespeare nie je nikdy jednoduchý, ale môže sa inscenovať rôzne - závisí od režiséra, akú formu zvolí. Ako rozkryje text, ako vystaví situácie. Diego to urobil tak, že aj ľudia, ktorí o hre dopredu nič nevedia, ju určite pochopia. Je veľmi čisto a jasne narysovaná. Je to hra o moci a boj o moc býva dosť zreteľné snaženie, ktoré asi každý v nejakej forme pozná.

V SND hráte až vo dvoch tituloch, ktoré môžu mať aj prívlastok politická hra. Jednou je práve Coriolanus a druhou Rozbitý džbán od Heinricha von Kleista. Má ešte vôbec v demokracii opodstatnenie termín politická hra? Hľadajú ešte diváci v divadle podobenstvá a inotaje?
Neviem, z čoho dnes môže vzniknúť prívlastok politická hra. Asi z toho, že náš dnešný život je tak úzko spätý s rôznymi politickými rozhodnutiami, že skoro každá hra vyzerá, akoby bola politická. Ona je však jednoducho o živote a život je spätý s politikou. Boj o moc prebieha stále, pre divákov je teda zaujímavé sledovať na javisku osudy ľudí, ktorí sa k nej dostanú, vidieť, ako ich moc ovplyvňuje, mení a napokon zomelie. A nemusí to byť len moc politická alebo ekonomická, moc má mnohé podoby. My sme dnes prepolitizovaní, všetko si nálepkujeme, zatrieďujeme, ale divadlo, to sú predovšetkým rôzne príbehy o ľudskom charaktere, nie len o politike.

Na Rozbitý džbán v réžii Vladimíra Strniska boli aj nemilosrdné ohlasy. Ako sa cíti herec, ktorý v takej hre účinkuje? Mrzelo vás to?
Nebol by som taký príkry v hodnotení spomínanej inscenácie. Hodnota vznikla už len tým, koľko práce sa do hry vložilo. Obdivujem napríklad Emila Horvátha, ktorý vynikajúco zvládol mimoriadne ťažký text. Priznám sa, málokedy sa herec stretne s takým nesmierne ťažkým textom, ako je práve Kleistov. Netvrdím, že na to má recenzent prihliadať, je to vec názoru a na ten má každý právo - aj ja hovorím len o tom, ako sa Rozbitý džbán javí mne. Priznám sa, keď som hru po prvý raz čítal, tiež ma zvlášť neoslovila, vlastne až opakovaným čítaním, postupným vnikaním do textu som ju začal akceptovať.

Objavili ste niečo na prvý pohľad neviditeľné?
Ako sme text čítali, nachádzali sme v ňom súvislosti a to človeka hneď viac zaujme. Nájsť kľúč k tejto hre je veľmi ťažké. Niekedy v sedemdesiatych rokoch sa dokonca o inscenovanie Rozbitého džbánu pokúšal aj režisér Karol L. Zachar. A po troch týždňoch sa - neviem z akých dôvodov - skúšanie náhle skončilo bez toho, aby sa odpremiérovalo. Aj my sme prechádzali pri štúdiu hry rôznymi fázami - od mierneho zúfalstva až po pocit objavu. Na výsledný tvar je veľa protichodných názorov, ale to je v divadle bežné.Myslím si však, že tak to má byť. Pre mňa je vždy viac podozrivé, keď je hra prijatá celkom jednomyseľne.

Ktorú postavu či hry ste si najviac obľúbili?
Veľmi rád som mal Lorenzatia, teraz hrám rád Mŕtve duše a Mobil mŕtveho muža v SND, ktorý som robil s Edom Kudláčom. Bola to tiež naša prvá spolupráca, zišiel sa výborný kolektív a bolo to pre mňa veľmi zaujímavé. Mal som veľmi rád Višňový sad, Zajac, zajac, Desať malých černoškov a mnohé ďalšie. Sú hry, cez ktoré si chvíle na javisku viem vychutnať.

Dá sa vstúpiť dva razy do tej istej rieky? Stalo sa, že ste hrali dva razy v tej istej hre?
Mne sa to ešte nestalo, ale stáva sa. Človek hrá napríklad najprv syna a potom otca.

Aj vás to iste postretne, lebo hráte už od malička. Ste jedným z tých hercov, ktorí vyrastali v rozhlasovej detskej dramatickej družine. Nedávno mal tento súbor jubilejné stretnutie - boli ste tam?
Bolo to stretnutie po päťdesiatich rokoch od vzniku rozhlasovej detskej hereckej družiny, do ktorej som prišiel v roku 1976 ako deväťročný. Chodil tam napríklad Peter Mikulík, Pavol Mikulík, Dača Turzonovová, Stano Dančiak, Peťo Kočiš, Miša Čobejová a mnohí ďalší, s ktorými som dodnes v kontakte. Chodili tam však aj ľudia, ktorí sa nestali hercami, stále sa však cítia súčasťou toho kolektívu a na stretnutie prišli z rôznych končín sveta, napríklad z Bruselu, Londýna. Až teraz som vlastne zistil, kto všetko do súboru chodil, lebo s niektorými sme sa časovo míňali.  Na stretnutí sme si pozerali fotky zo sústredení, spievali sme rozhlasácku hymnu...

Máte rád rozhlas?
Veľmi. Na rozhlase som vyrastal, bol to jeden z podstatných vplyvov, ktoré ma formovali. Nevedel som si predstaviť nedeľu bez rannej rozprávky v rozhlase a mal som rád aj rôzne rozhlasové hry pre mládež. Ako poslucháč som si vyvolával v mysli svoju predstavu deja a to podnecovalo detskú fantáziu. V tom je veľké poslanie rozhlasu - televízia ponúka hotové obrazy, ale rozhlas provokuje obrazotvornosť.

Ako ste sa dostali do rozhlasovej družiny?
Bývali sme na Českej ulici v Bratislave a tam som chodil aj do základnej školy. Recitovával som. Ešte v škôlke na Rešetkovej ulici som mal prvé vystúpenie pre rodičov a dokonca raz sme vystupovali aj v Národnej galérii pri Dunaji. Keď prišli do školy z rozhlasu robiť nábor do hereckej družiny, triedna učiteľka pani Strelecká ma poslala na konkurz a prijali ma. Najprv sme robili pri mikrofóne drobné herecké etudy a onedlho sme už hrávali v hrách pre mládež. Spomínam si najmä na pani Riu Páldiovú, ktorá s nami mávala hodiny príprav a bola pre mňa dušou rozhlasu.

Tehelné pole, kde je Česká ulica, je stále vaša obľúbená štvrť?
Rodičia tam už nebývajú, otec zomrel a mama sa presťahovala. Občas však, keď idem okolo Českej autom, odbočím a ulicu si pozriem. Predsa, žil som tam asi tridsať rokov.

Keby ste sa nestali hercom, boli by ste novinárom?
Počas gymnázia som písal a rok som študoval žurnalistiku. Boli to osemdesiate roky a vtedy mi žurnalistika nepripadala veľmi zaujímavá. Napísal som síce pár článkov, ale zistil som, že ma to až tak nebaví. Najmä som nemal rád také tie faktografické témy, skôr mi sedeli fejtóny a úvahy.

Prestúpili ste na VŠMU - to už bolo ono?
Dostal som sa do ročníka k Milošovi Pietorovi a to už naozaj bolo ono. Moji pedagógovia boli Ivan Letko, Juraj Slezáček a boli sme posledný ročník Miloša Pietora. Mal som šťastie, že som bol v tomto ročníku a mohol som zažiť neuveriteľného Miloša Pietora. Stačilo ho len počúvať na rôznych posedeniach - to bola škola! Bol to nesmierne vtipný a inteligentný muž. Aristokrat.

Často sa angažujete v rôznych verejných akciách - súvisí to s vaším záujmom o novinárstvo? 
Skôr nie. Som taká povaha - prirodzene sa angažujem ako občan tohto štátu. Považujem to za samozrejmé. Dôležité je asi to, že spoločenská situácia ma vždy zaujímala a bola mi jasná. Otec nebol v strane a vždy sme doma pozerali správy na viedenskej televízii. Už od základnej školy som teda vedel, ako to vlastne je, a vnímal som dvojtvárnosť. Štvalo ma, že ľudia hovoria niečo iné doma a niečo iné na verejnosti. Keď prišla zmena, pociťoval som potrebu angažovať sa. Aj preto, že som zažil roky v socializme a pripadalo mi strašné, že by sa niečo z toho zopakovalo alebo vrátilo. Chcel som sa pričiniť o to, aby stav po revolúcii bol trvalý, aby ho nič neohrozilo.

Čo vás trápi teraz?
V rámci divadla sú vždy veci, ktoré treba zlepšovať. Práve mi však prišla fotografia z Ministerstva zahraničných vecí SR, ktorá zaznamenáva akciu solidarity s politickými väzňami v Bielorusku. Stretli sme sa na mieste, kde bola kedysi sviečková demonštrácia a držali sme v rukách fotky väzňov. Na fotke sú aj bieloruskí aktivisti, ktorí mohli vycestovať. Keď je možnosť niečo aspoň takto urobiť, urobím to rád.

Nevolajú vás do politiky?
Nechcel by som. Ja mám rád slobodu. Nechcel by som byť viazaný žiadnou straníckou disciplínou a pravidlami. Podľa mňa je lepšie, keď sa ľudia sami angažujú, keď je občianska spoločnosť aktívna a ľudia sa sami za seba o niečo snažia. 

Nedávno sa na obrazovke aj v tlači zjavili fotky, na ktorých ste v obleku modro-zelených odtieňov. Čo to bol za model?
Normálny. Bol som nedávno v Zürichu a tam som vo výklade na figuríne uvidel túto kombináciu. Veľmi sa mi zapáčila. Tieto farby som mal v obľube aj predtým a len som si teda prikúpil niečo nové. Keď sa mi niečo páči, nosím to bez ohľadu na čokoľvek. Nechcel som na seba upozorniť, mám len rád podobné kombinácie. A vždy je pre mňa najdôležitejšie, aby som sa v oblečení dobre cítil.

Vždy ste sa dobre cítili aj doma, v byte v centre mesta. Teraz vás vraj vytáčajú susedia. Ako reagujete?
Čo sa dá robiť? Keď som sa do toho domu nasťahoval, bývalo tam veľa ľudí. Časom byty predali a noví majitelia ich väčšinou prenajímajú. V dôsledku toho sa nájomníci striedajú, niektorí sú aj z cudziny. Prekvapuje ma, že sú to väčšinou ľudia zo západnej Európy, a predsa - správajú sa dosť zvláštne, pokiaľ ide o hluk a udržiavanie poriadku v dome. Horšie však je, že v dome bol krásny dvor a podbránie. Dvor odkúpila firma, urobila tam obrovskú tlačiareň, do podbránia vchádzajú aviou, zničili kachličky aj celé prostredie. Ja sa o tom často zmieňujem, ale aj tak sa nič nemení. A pritom - je to nádherný dom z roku 1900!

Chceli by ste radšej bývať v domčeku so záhradou?
K záhrade nemám až taký vzťah, skôr som mestský a kaviarenský typ. Radšej by som chcel mať veľkú terasu, nie balkón, kde by som si mohol aj posedieť. Nie balkónik, ale veľkú rozľahlú terasu. Keď sa odhodlám na sťahovanie, budem si vyberať týmto smerom. Určite nie som ten typ, ktorý by chodil vo voľných chvíľach okolo domu, opravoval a majstroval.

Čím sa teda bavíte?
Dosť investujem do auta. Cestujem po svete, v aute trávim veľa času, tak si potrpím na jeho kvalitu a bezpečnosť.

Kam sa chystáte tento rok?
Som mestský človek a mám rád mestá, ale každý rok chodievam aj do Grécka, na nejaký ostrov. Moja srdcová záležitosť je však Londýn, Rím, v lete by som tam zasa rád zašiel. Láka ma aj sever - Nórsko, Švédsko, Dánsko.

Máte rád zimu? Ste lyžiar?
Rekreačný. Rád si vyjdem na dva týždne na hory, ale potom sa veľmi rád vrátim na nížinu.

Ako prekonávate bolesť? Pred časom ste vážnejšie ochoreli...
Sú to už tri roky. Keď si na to spomínam, musím priznať, že som veľmi netrpezlivý pacient. Stále som sa bral do divadla. Vtedy sme skúšali Plantáž a ja som na zotavenie nečakal, hneď som začal skúšať. Naučil som sa však už byť trpezlivý a zmieriť sa s tým, že človek, pokiaľ chce normálne fungovať, musí rešpektovať aj doktorov a voliť zdravú životosprávu.

Sprísnili ste svoje zásady?
Ja som sa vždy snažil jesť zdravo. Mám šťastie, že to, čo mi chutí, je aj zdravé. Neobľubujem ani klobásy, ani sviečkové, ani bôčiky, hoci raz za čas dostanem chuť aj na zakázané ovocie. Ale nie je to môj problém. Snažím sa dosť pohybovať, chodím do telocvične, plávam, mám bicykel.

SND je teraz pri Dunaji. Chodíte sa prechádzať na nábrežie?
Veľmi sa z tej možnosti teším. Eurovea skultúrnila celý priestor okolo divadla. Konečne sa využíva priestor pri Dunaji, ktorý doteraz ležal ladom. Dunaj nám všetci závidia - hovoria mi to kamaráti z Brna alebo z iných miest, ktoré nemajú rieku. Dáva mestu veľkú energiu a my sme to dlho nevyužívali. Nemali sme pri Dunaji promenádu, na ktorej by si ľudia mohli sadnúť ku káve v peknom a kultúrnom prostredí. Ja by som bol veľmi rád, keby sa nábrežná promenáda spojila až s priestorom pri PKO, aby boli všade kaviarne, reštaurácie, obchody a miesta na kultúrne akcie. A vôbec, aby mali ľudia chuť sa v týchto miestach stretávať, lebo kaviareň patrí k mestu.

Na čo myslíte, keď vyjdete z divadla a vidíte vodnú hladinu?
Spomínam si aj na to, ako rôzni aktivisti brojili proti zrušeniu tunajšej lodenice. Ale tu bolo len smetisko, neporiadok a špina. Mňa vždy zaráža - a pýtam sa - kde boli tí aktivisti predtým, keď bolo toto územie niekoľko rokov zahádzané špinou? Prečo vtedy neprotestovali? Nikomu to neprekážalo, až kým sa nezačalo niečo budovať. Až potom sa ozvali. Tieto situácie ma vytáčajú. Ako aj teraz tá s predstaničným priestorom v Bratislave. Protestuje sa, že sa tam vyrúbe pár stromov, ale - veď sa vysadia nové! A budú tam aj ďalšie stromy! Takisto Mlynské nivy - zasa vznikla panika, že sa v tej lokalite majú stavať mrakodrapy. Nie som architekt, ale myslím, že na tomto mieste by mrakodrapy nemuseli nikomu prekážať! Výškové budovy by mohli byť sústredené v jednej mestskej časti. Už sa to osvedčilo v iných európskych mestách, veď aj štvrť mrakodrapov sa dá urobiť esteticky a účelne.

Toto vás vytáča. A čo vás potešilo? Napríklad v kine alebo v divadle? Máte čas aj čítať?
Bol som na výbornom predstavení Voskovec a Werich v divadle Reduta v Brne. Je to predstavenie z ich korešpondencie a bolo pre mňa také silné, že som sa z neho niekoľko dní spamätával. Nepoznal som ich listy - veľmi ma prekvapili. Hru režíroval mladý talentovaný režisér Honza Mikulášek. Bolo by úžasné, keby ho prizvali na spoluprácu aj do SND. To bol teda ten môj "naj” zážitok. Z filmov by som spomenul Kráľovu reč a Single man. A knihy? Po večeroch čítam, ale musím sa priznať, že pri tom vždy zaspím.

Richard Stanke
Herec sa narodil sa 12. januára 1967 v Šali. Rok študoval novinárstvo, vyštudoval VŠMU, je členom Činohry SND. Aktuálne inscenácie: Coriolanus, Mobil mŕtveho muža, Rozbitý džbán, Plantáž, Dom v stráni atď. Účinkuje aj v televíznom seriáli Ordinácia v ružovej záhrade, v relácii Partička. Hosťuje v divadlách DAB v Nitre a v bratislavskej Aréne.

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu