Jan Budař: Muž, ktorý všetko vie

Ani jeho tvár, ani jeho postava nie sú ničím nápadné a predsa sa stáva idolom. Má úspech, dostáva príležitosti. Je hercom, moderátorom, autorom publicistických aj umeleckých textov, tanečníkom, hudobníkom, skladateľom. Tento svetlovlasý - v poslednom čase však skôr holohlavý - mladík pripomína trocha Jiřího Šlitra. Možno aj vďaka tejto podobnosti a úcte k Šlitrovi sa Budařovi tak darí.

Po prvý raz sa o ňom začalo hovoriť v súvislosti s filmom Nuda v Brne. Tento nízkorozpočtový film režiséra Vladimíra Morávka vzbudil veľkú pozornosť a získal mnoho ocenení. Jan Budař bol spoluautorom scenára, zložil k filmu hudbu a vo filme aj hral. Bol to príbeh o strate panictva, kde Budař hral plachého Standu. V tú noc sa v nudnom meste Brne začali diať veci.

Po dokončení filmu sa veci začali diať aj v realite, lebo film odbornú verejnosť očaril a všade sa o ňom rozprávalo. Budař sa dostáva na výslnie - za scenár Nudy v Brne, ktorý napísal s Vladimírom Morávkom, dostal Českého leva. Neskôr mu pribudne Český lev aj za film Mistři a Václav. A po tomto skvelom nástupe sa mu už stále tak darí, že dnes sám Českého leva moderuje. Česká verejnosť ho dokonca považuje za najlepšieho z dovtedajších moderátorov. Asi je to práve vďaka nevtieravosti, a najmä už spomínanej všestrannosti tohto herca. Pre Budařa nie je problém moderovať a zároveň s každým, kto príde na javisko, účinkovať. Je pripravený v každom smere: vie zaspievať a vie aj zatancovať- zapojil sa napríklad do náročného tanečného vystúpenia, dokázal priam akrobatické kúsky a jeho žarty sú decentné. Nie je k nikomu drzý, a predsa zasahuje do živého.

Lásku mu prihrala obrazovka
Paradoxné je, že Budař získal popularitu nie cez filmy, ktoré sú skôr pre náročného diváka, ani cez divadlo, do ktorých vložil najviac, ale cez televíznu obrazovku. A obrazovka mu "prihrala" aj lásku. Priateľkou Jana Budařa je Iveta Fabešová, účastníčka televíznej šou Na nože. Táto rodáčka zo Znojma vystupovala v kuchárskej súťaži s kuchárom Pohlreichom. Prihlásila sa tam vraj najmä preto, aby sa niečo od kuchárskych špičiek priučila - miluje varenie a v kuchyni trávi všetok voľný čas.

Ján Budař sa má teda na čo tešiť. Jeho partnerka si dokonca plánuje otvoriť cukráreň. "Zo všetkého najviac milujem dezerty a pečivá, v tom som fakt dobrá," priznáva, ale o priateľovi nechce povedať nič. Janovi Budařovi sa tak i naďalej darí uchovať si určité tajomstvo, ktoré ho robí zaujímavým. Dostáva stále nové úlohy a má aj nezvyčajné ponuky - spolupracuje napríklad s médiami, píše reportáže, robí rozhovory s hereckými kolegami, formuluje postrehy. Stále sa venuje aj hudbe a spolupracuje ako herec a hudobník aj s Národným divadlom v Prahe.

Začal v Brne, hviezdi aj v Prahe
Jan Budař sa narodil 31. júla 1977 vo Frýdlante v Českej republike. Neskôr sa rodina presťahovala do Brna, kde chodil na gymnázium a na JAMU. Začínal vo viacerých malých divadlách a venoval sa aj hudbe v kapele Eliškina tíseň. Dôležitá bola však najmä Nuda v Brne, ktorou vyštartoval. Podarilo sa mu spolu s Miroslavom Donutilom pritiahnuť pozornosť na Moravu, na tamojších tvorcov a narušiť trocha dominantnosť Prahy.

Dnes však už Praha pohltila aj jeho, lebo väčšinu príležitostí dostáva tam. Objavil sa vo viacerých televíznych snímkach, zahral si vo filmoch Stoj, nebo se netrefím (1998), Čert ví proč (2003) a Mistři, Horem pádem, Duše jako kaviár (2004). Autorsky sa podieľal na filme Hrubeš a Mareš jsou kamarádi do deště (2005), hral vo filme Vratné láhve. U kritiky má vynikajúci ohlas a láskavé boli k nemu aj recenzie po Českom levovi. Písalo sa napríklad: "Osobitým humorom dokázal Budař odľahčiť aj situácie, ktoré zaváňali trápnosťou (sponzorské dary) a všetkým, ktorí na pódium zavítali, vedel byť úctivým a vtipným partnerom. Pohotovou improvizáciou nahrával kolegom, ktorí boli rovnako naladení (etuda na tému Idiot a Ježiš Kristus s Pavlom Liškom) a poľudšťoval všetkých, ktorí prichádzali s koženými frázami."

Zdá sa teda, že hviezda Jana Budařa ďalej stúpa a poľudšťuje svet. Všetko vie a nikto mu nezávidí, lebo vie byť aj láskavý.

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: PROFIMEDIA