Peter Nagy: Pre muža je najkrajšia tá, ktorú miluje

Dokonca sa bude môcť uplatniť v hudobnej oblasti aj ako fotograf - najväčší letný hudobný festival vypísal súťaž o najlepšiu festivalovú fotografiu Photo Challenge a Peter Nagy je predsedom poroty. Cez Veľkú noc sa chystá do Barcelony, kde bude fotiť aj architektúru, ale jeho hlavným fotografickým záujmom zostáva žena.

Nežiarlite niekedy sám na seba - hudobník na fotografa a naopak?
Nie, lebo všetko je o žene. Texty mojich piesní sú buď o žene, alebo o slobode, čo je tiež žena. A ženy aj fotím. Všetko tvorím z obdivu k žene, pretože tá nás mužov motivuje. Nežiarlim na seba, myslím si, že sa obe činnosti dobre dopĺňajú.

Mali ste oba talenty odmalička?
Či šlo o talent, ukážu dejiny a čas. Naozaj som však veľa kreslil. Na gymnáziu som mal spolužiaka Dušana Štrausa, ktorý neskôr maliarstvo aj vyštudoval, a ten ma doviedol k výtvarnému umeniu. Sám som sa učil dejiny výtvarného umenia. Polovicu som už síce pozabúdal, ale dejiny umenia ma vždy zaujímali.

Kto vám dal podnet prejaviť sa aj inak ako spevák?
Počas mojej kariéry ma ovplyvnilo veľa ľudí. Jedným z nich je umelecký fotograf Fedor Nemec, ktorý mi fotil obaly platní. Vždy ocenil, že prichádzam s konkrétnou predstavou, ako by mala obálka vyzerať. To nás zblížilo a začali sme spolu robiť aj na knižke - on robil fotky a ja som k nim písal poéziu. Z knižky vtedy zišlo, ale teraz na jeseň si splním sen: rok a pol pripravujem knihu fotografií a textov pre českého vydavateľa. Budú tam moje čiernobiele portréty a akty žien a ku každému obrázku poézia.

Bude poézia v slovenčine? V Česku vás berú aj so slovenčinou? 
Áno, ja si myslím, že už sa vracajú časy, keď ľudia v Čechách nevnímali slovenčinu ako problém, ale skôr ako priateľský jazyk, ktorý vyvoláva dobré pocity. Vidím to aj na pódiu. Keď som spieval v pražskej Lucerne, Česi v publiku spievali po slovensky moje piesne a, naopak, videl som vynikajúci koncert skupiny Olympic na Slovensku a vtedy zasa Slováci spievali po česky. Muzika s tým problém nemá.

Viete aj po východniarsky?
Ta ne? Som Prešovčan, do 23 rokov som vyrastal na východe.

Ku komu sa tam vraciate?
Mám na východe rodinu. Práve sa chystám k mamke, otec už bohužiaľ nežije.

Kto z rodičov vedel spievať?
Som z celkom neumeleckej rodiny. Otec bol letec, lietal na akrobatoch, s mamkou sa zoznámili v Zväzarme. Chodila skákať s padákom. Preto mám asi takú pohnutú povahu. Otec robil dlhé roky na vysokej leteckej škole, vyučoval, bol plukovník letectva.

Čo hovorili na to, že sa im narodil spevák?
Otec nebol nadšený. Nosil som dlhé vlasy, náušnice a nad posteľou som mal plagát Davida Bowieho či Paľa Hammela. Samí vlasatí, to sa otcovi nepozdávalo, on bol proste - letec.

Čo ste po ňom zdedili?
Asi tvrdohlavosť. Som strašne tvrdohlavý. Aj otec bol tvrdohlavý, ale bol aj pracovitý. Vždy dosiahol to, čo si zaumienil.

Pomáha vám tvrdohlavosť v umeleckej brandži?
Musí. V tejto brandži je to tak - každý do nej hovorí ako do futbalu, lebo si myslí, že má na to právo. Dnes, keď sú médiá slobodnejšie, keď existuje internet, každý do umenia rozpráva. Musíte byť veľmi neoblomný a tvrdohlavý, aby ste dosiahli svoje. V umení nie ste vždy na správnej ceste, či je správna, to ukáže čas, ale vytrvať musíte. Keď budete niečo vytvárať, každý vám do toho bude kafrať, ale - kritizovať znamená usvedčiť umelca, že to nerobí tak, ako by to robil kritik, keby to vedel.

Dá sa spoliehať na vkus publika?
Trápi ma, že latka umeleckého vnímania poklesla, ľudia sú povrchnejší. Menej čítajú, nevymieňajú si knihy, netúžia po kvalitných filmoch. Samozrejme, je aj veľká skupina ľudí, ktorí si vyberajú, idú za umením, alebo za kvalitou, ale celkovo vkus upadá.

Sú texty v chystanej knižke poéziou? A čo texty vašich pesničiek - je to poézia?
Texty piesní sa nemôžu pokladať za poéziu, hlavne nie hity. V nich je lapidárna skratka. V textoch populárnej piesne treba povedať na pár riadkoch to, na čo má básnik niekoľko strán. 

Čiže, v knihe budete mať dlhé básne?
Nebudú dlhé, ale budú trošku inak písané, ako sú u mňa fanúšikovia zvyknutí.

Z akého obdobia básne sú?
Píšem ich priebežne. Mám takú záľubu, že keď som na cestách v hoteli sám, chytím kus papiera a píšem. Namiesto toho, aby  som pozeral televíziu.

Nemáte rád televíziu?
V poslednom čase televíziu vôbec nepozerám. V Prahe mám byt, mám tam televízor, ale nie je pripojený. Pozerám si iba filmy na  DVD.

V Prahe máte trvalé bydlisko?
Nie, ja som slovenský občan, ale bývam aj v Prahe, hoci najviac bývam v aute. Práve sme skončili české turné a to som bol stále na cestách.

Ako keby vás v poslednom čase viac milovali Česi ako Slováci...
To je dojem, lebo Čechy sú dva razy väčšie ako Slovensko, ale ja som všade rovnako hraný. A aj ja som všade rovnaký - ani nemluvím...

Ktorú pieseň majú najradšej Česi a ktorú Slováci?
Česi Kristínku, jednoznačne. A Slováci - Aj tak sme frajeri.

Akoby Česi boli sentimentálnejší a Slováci takí kohúti...
Je to troška čiernobiela odpoveď, ale je to tak.

Vychádza vám výberový album najväčších hitov. Aká fotka bude na ňom? 
Predminulý rok som bol na turné v Amerike, Kanade a Austrálii, kde som spieval pre našich rodákov. Samozrejme som tam aj fotil a priatelia ma odfotili v Los Angeles na prázdnej pláži. Trošku sentimentálna fotka, ale album sa volá More piesní, takže to sedí. Uprostred mám zasa fotku z Austrálie s loďou. Som romantik, stará škola.

Koniec romantikov sa už prevalil... 
Veď mne je aj cudzie to, čo sa dnes deje. Mnohé médiá uprednostňujú ľudí, ktorí sú arogantní, ,,vyzliekací", mne sa zdá, že sa tým narušuje ľudská dôstojnosť. Pred štyrmi rokmi som napísal pieseň, duet s Petrom Jandom, kde sa spieva: Ak to ešte cenu má, tak za čo sa tu predáva obyčajná ľudská dôstojnosť? To je pieseň proti reality šou. Preto som tak málo v médiách, lebo ja sa nechcem predávať týmto bulvárnym spôsobom. Nechcem si priživovať popularitu na vzťahoch, čo súčasné médiá milujú. Poviem vám niekoľko mien - Janek Ledecký, Marie Rotrová, skupina Lucie, tí napríklad vôbec nie sú v bulvári a napriek tomu sa tešia obrovskej popularite. A možno práve preto.

Nekomplikuje vám to však život?
Komplikuje. Ľudia sa ma pýtajú, či vôbec ešte žijem. Ja chodím však len na tie akcie, ktoré sa týkajú hudby alebo fotografovania. Rád idem na vernisáž, alebo na udeľovanie cien Anděl. Odovzdával som na Anděloch cenu za album roka. Nechodievam  na akcie, kde sa zlietavajú zlatokopecké ksichtíky. Ja to nemám rád. Myslím si, že mi to ubližuje. Dnes médiá vyhľadávajú negatívny frmol. Ja nie som človek negatívny, naopak, som pozitívny, zdravo žijem, cvičím. Snažím sa mať len pozitívne zážitky.

Ste veriaci?
Nie, nie som veriaci. Ja verím v dobro.

Hovoríte však, že ľudstvo chytilo negatívnu vlnu. Prečo asi?
Možno aj preto, že sme si predstavovali, že sa nám bude dariť inak.

Vám sa darí zle?
Mne sa darí dobre. Nemusím stavať obrovské vily, nie som zberateľ majetku. Je to vec nastavenia. Ja sa mám veľmi dobre, dokonca prežívam asi najlepšie roky svojho života. A to preto, lebo viem presne, čo chcem. Na to poznanie často musí muž čakať celý život. Viem, čo chcem a viem, čo nechcem. Ľudia často nevedia, čo chcú a dokonca dobrovoľne ulietavajú na negatívnych veciach. Napríklad nepozerám správy, pretože sú nastavené negatívne. Veľa sa toho síce aj zlého udeje, ale predsa - pozitívna správa sa do správ nedostane.

Vaše pesničky to niekedy komentujú. Zdá sa, že sa viažu ku konkrétnym situáciám či pocitom...
Vezmime si pieseň Len pomaly: ,,Po diaľnici beží kôň, chceš mať voľnosť ako on. Len pomaly. Kôň je symbol slobody a nechce žiť ako my. Len pomaly.” Je to pieseň o tom, ako sa všetko strašne zrýchlilo, ako každý každému všetko posiela mailom, fotky vyberá mailom... Každý všetko už videl, nikto sa ničomu nečuduje a ľudia sa nedokážu osobne stretnúť. Nehovorím, že všetci, ale mnohí z nás žijú vo virtuálnom svete.

Ako ľudia reagujú na pieseň Len pomaly?
Veľmi dobre. Určité veci sa totiž nedajú dokázať v rýchlosti. Ja nie som na facebooku ani na žiadnej inej sociálnej sieti a ani tam nebudem. Mám dve webové stránky - fotografickú a hudobnú, ale rozhodne si odmietam s niekým dopisovať o tom, čo sa má povedať osobne. Možno to niekto bude považovať za staromilské, ale ľudia na to prídu aj sami. Po revolúcii bol napríklad boom videokamier, a všetci všetko natáčali a už sa tak aj správali. Ako pred kamerou. Už sa videli, ako zábery ukazujú známym. Podobne je to s foťákmi. Odkedy zlacneli digitálne fotoaparáty, všetci všetko fotia, dávajú si to na facebook a chcú druhých presvedčiť, že sú takí, ako na tých fotkách. To sú však práve tie virtuálne, nepravdivé veci.

Medzi vašimi fotkami je zaujímavá tvár Japonky. Nemá ani názov. Kto to je?
Baletka, ktorá teraz žije v Bogote, tancuje tam Carmen, ale predtým tancovala v pražskom Národnom divadle Labutie jazero.  Dostal som sa k nej cez výtvarníka Igora Schulmana, ktorý tiež žije v Prahe. Kúpil som si od neho do pražského bytu obraz, maľuje aj baletky, a tak ma s ňou zoznámil. Povedal som mu totiž, že mám rád exotické ženy. Ona je úžasná, má 26 rokov a pripomína film Čierna labuť - vkladá celý život do tancovania, pri tanci je tri metre nad zemou, úplne psychicky inde. Zvláštne sa  pohybuje aj rozpráva. Keď sme sa stretli, mala slúchadlá mp3 v ušiach a v nich hudbu z filmu Piano. Potom, keď som ju fotil, vypýtala si Čajkovského. Dievčatá chcú väčšinou pri fotení diskotékovú hudbu, ale ona počúva iba vážnu.

Pri vašom fotení hrá hudba?
Určite áno. Je to motivujúce a veľmi pekné.

Odtajňujete svoje objekty?
Ja fotkám nedávam mená a ani nikto nevie, kto sú tie dievčatá. Fotka by stratila iluzórnosť. Z toho dôvodu nefotím známe tváre ani celebrity, ani modelky. To by už nebolo o mojom umení, ale o niečom inom.

Kde sa s dievčatami zoznamujete?
Na 99 percent sú to dievčatá, ktoré sa mi prihlásia cez internetovú stránku a povedia, že chcú fotiť. Výber je prísny, porozprávam sa s nimi ešte pred fotením - musím vedieť, aký je to človek, lebo možno sa to bude zdať niekomu smiešne, ale - je to vidieť na fotke. Ideálni sú pre mňa ľudia, ktorí nie sú modelmi, a teda nie sú postihnutí manierizmom, netvária sa, že sú sexi. Transparentnosť nemám rád. Mám však rád ľudí, ktorí sú pyšní na svoje telo. Väčšinou sú to ľudia, ktorí cvičia, športovci alebo tanečníčky. Ľudia, ktorí cítia umenie. Vedia sa postaviť, vedia držať telo. Tá dáma musí byť presvedčená, že chce fotiť, pretože ja nikdy nikoho neprehováram. Hlásia sa mi a ak sa mi zapáči žena na ulici, dám jej vizitku, na ktorej však nie je ani telefón. Ak chce, tak si ma nájde. Trocha ťažšie je to s cudzinkami, ale aj tam platí, že žena musí chcieť tie fotky a musí vyvinúť iniciatívu. Keď chce fotenie iba muž a organizuje ho, tak to už je podobné baleniu niekoho. A to nie je ono.

Aj niektorej spievate?
To nie. Často ani netušia, že som spevák, lebo ja sa tým pri fotení neprezentujem.

A vy sa rád fotíte?
Nie. Odkedy fotím, tak sa nerád fotím, pretože sám seba vidím strašne.

Kedy ste si uvedomili, že fotenie je pre vás viac ako koníček?
Sú dve fázy - prvá je nadšenie a druhá vytriezvenie. Prechádza nimi každý človek, ktorý fotí. To nadšenie prišlo, keď som si kúpil digitálny fotoaparát, žil som s priateľkou, ktorá bola profesionálna modelka, odfotil som ju a zistil som, že viem fotiť. Tá fotka bola krásna. Potom som sa nad ňou zamyslel a zistil som, že je fotka je vydarená vďaka kvalitnému fotoaparátu a tomu, že moja priateľka je pekná. Tak prišlo vytriezvenie. Kúpil som si potom knihy o fotení a začal som si čítať, ako sa nastavuje fotoaparát a začal som žiadať kamarátov fotografov o radu. Začal som na sebe pracovať a dodnes sa to učím. Je to podobné ako s muzikou - ani gitarista nikdy nemôže povedať, že vie úplne hrať na gitare.

Obľubujete módne výstrelky?
Mám rád módne výstrelky, ale ku mne už nepatria. Módne výstrelky by mali patriť generácii mladších odo mňa. Ale aj tak o tom uvažujem a myslím si, že prišlo k nedorozumeniu: Médiá hodnotia hercov a spevákov, skúmajú, či sú oblečení tzv. in. Problém je však v tom, že spevák nie je modelka. Ja teda rozhodne modelka nie som a nebudem predsa strážiť, či nejaký parížsky návrhár v noci nepovedal, že mám mať fazónku na saku o dva centimetre užšiu. Spevák má byť spevák, jeho imidžom sú piesne, a modelka má byť modelka. Sú speváci, ktorí vymetajú butiky, ale patria skôr do kategórie superstar. Takže - móda sa mi páči, je to do istej miery výtvarná záležitosť, ale nechcem jej prepadnúť. V móde sa čoraz rýchlejšie striedajú trendy. Sú to preteky, v ktorých ja nebežím.

Máte väčšieho priateľa fotografa alebo hudobníka? 
Skôr hudobníka, pretože na začiatku si fotografi mysleli, že chcem vstúpiť do ich brandže a potenciálne im brať chlieb. Ja som rýchlo pochopil, že fotka nie je taký veľký biznis, ako si niekto myslí. Ak by som chcel zarábať, to by som musel fotiť modeling alebo reklamy. Mojím snom je však fotiť to, čo fotím: nežné fotky, ktoré vyrábajú ticho a môžete si ich pozrieť večer, nie sú preerotizované, ale snové. Takže, kamarátov mám skôr medzi muzikantmi. Mám napríklad skvelú kapelu. Do fotobrandže nepatrím, nikam nepatrím, fotím si, a to mi dáva úžasnú slobodu. Nikto mi nehovorí, aké by to malo byť, nikto mi nedáva termíny. Robím si do šuplíka, neživím sa tým.

Fotíte ženy - vyznáte sa teraz lepšie v ženskej kráse?
 V tom sa nedá vyznať. Každý chlap má iný vkus. Existuje niečo ako katalógová krása, čo sa v istom období uznáva, ako za Rubensa objemné baby a v šesťdesiatych rokoch Twiggi. Dnes sú rôzne typy žien, ktoré sú pokladané za krásne. Pre muža je však najkrajšia tá žena, ktorú miluje.

Hovoríte v súvislosti s fotkami o pocite lásky na celý život - prečo ste si nenašli ženu na celý život?
Však neviete... Ale vážne: Žijeme svoje životy tak, ako idú. Jednoducho povedané - každý si pred oltárom sľubuje večnú lásku, ale to je ako so Sovietskym zväzom. Na večné časy, ale nikto nevie, ako sa to skončí. Ten kto tvrdí, že niekoho bude mať rád celý život, klame. O to sa môžeme len snažiť. Každý o tom sníva, ale či vzťah ustojí, to je otázne.

Je ťažšie udržať si slávu, alebo presadiť sa?
To prvé, lebo, keď človeka postretne sláva alebo popularita, tak sú ľudia, ktorí vás vynášajú do výšky a ľudia, ktorí vás tlačia dolu. Ste zbožňovaný aj nenávidený zároveň. Potom eufória opadne, zbožňovaní vychladnú, a tí druhí tvrdia: Ja som vám to hovoril! A vtedy prichádza to najťažšie kolo v živote umelca speváka - musí si svoje miesto obhájiť. V popmuzike je to o to ťažšie, že sa tu rýchlo recyklujú tváre. A vy musíte ukázať, že to ustojíte, čo sa dá jedine tvorbou. Keď začne úspech opadávať, musíte nosiť nové a nové veci a dokazovať ľuďom, že na to máte. Speváka vždy podržia hity. Keď nemáte hity, ste len mediálna figúrka. Veľa spevákov sa objavilo a namiesto toho, aby sa zavreli v štúdiu s kapelou, chodili po večierkoch, pretože si mýlili pojem "byť slávni" a "byť známi". Veľa ksichtíkov je v bulvári, ktorých všetci poznáme, ale keby sme mali niečo od nich zaspievať, tak si nespomenieme. Takže, udržať sa je oveľa ťažšie, lebo každý deň musíte skladať konkurz na speváka.

Peter Nagy
Narodil sa 9. apríla 1959 v Prešove. Je známy aj ako umelecký fotograf. Po skončení gymnázia absolvoval Filozofickú fakultu UPJŠ v Prešove. Začínal ako folkový spevák. Vystupoval s východoslovenskými kapelami a ako sedemnásťročný už nahrával v štúdiu. Do povedomia sa dostal s piesňou Profesor Indigo. Je frontmanom skupiny Indigo. Má úspech aj v Česku. Z tvorby: Láska je tu s nami, Kristínka iba spí, Marcel z malého mesta, Aj tak sme frajeri, S nohami na stole, Korálky od Natálky, Len pomaly, Poďme sa zachrániť atď. Peter Nagy vydal knihu fotografií, vystavoval v Prahe, v Bratislave a vo Viedni. Fotil pre rôzne časopisy a vyšli aj kalendáre z jeho umeleckých fotografií. Je predsedom fotografickej  poroty v súťaži Photo Challenge, ktorú vyhlásil najväčší letný hudobný festival Orange JOJ Music Summer.

Text: Helena Dvořáková pre Magazín Pravdy
Foto: archív Petra Nagya

I