Neviem koho milujem
Ahoj, Maxim, štyri roky chodím s priateľom a presne tak dlho sa poznám so svojím najlepším kamarátom. Priateľ je trošku pomalý, do všetkého ho musím dotlačiť. A aj keď to nakoniec spraví, mňa to vyčerpáva. Mám pocit, že to ja som tým chlapom, čo sa o všetko musí starať. Ale nejako som si zvykla. Proste to tak beriem a hovorím si, že nikto nie je dokonalý, ani ja. Kamarát bol najprv môj kolega, potom bývalý kolega, pred dvoma mesiacmi ešte môj najlepší kamarát a teraz sme niekde, kam sme sa dostali ani neviem ako. Priateľ posledný rok dokončoval štúdium (má 33). O nič sa nestaral, varila som mu a psychicky ho podporovala. Lenže tým, že som bola stále sama, tak som veľa času trávila s kamarátom. Chodili sme spolu na kúpalisko, na bicykel, na kávu alebo sme sa len tak prešli po meste. Mohli sme spolu byť celý deň a ja som mala pocit, že by som s ním pokojne ešte ďalšie hodiny ostala. Ja viem o ňom všetko, on o mne takmer všetko. Vždy utrúsil poznámku, ako sa k nemu raz presťahujem. Alebo ako si nemusím od neho brať bicykel, ktorý som si uskladnila v jeho obývačke pre nedostatok miesta vo vlastnom byte, pretože si aj tak vraj presťahujem veci k nemu. Takto sme sa špičkovali posledné dva roky. Keď sme sa naposledy s kamarátom stretli, celé sa to prevalilo. Povedal, že sa do mňa zamiloval a že aj keby som bola na vozíku alebo by mal začínať od úplnej nuly, urobil by to rád. Že si vedľa seba nikoho iného nevie predstaviť a že keď príde domov, chce ma tam nájsť a že aj keby som mala zadok ako pomaranč od celulitídy, je mu to úplne jedno. Ja svojho priateľa milujem. Povedala som kamarátovi, že by sme sa nemali stretávať. Ale keď som sa na ďalší deň zobudila, predstava, že sa pol roka alebo rok neuvidíme, zabolela. Takže sa stretávame, ja neviem, čo mám robiť, on nevie, čo má robiť. Nič fyzické medzi nami nebolo, na to sme obaja zásadoví, ale dnes mi povedal, že sa bojí, že sa niečo stane a my sa dostaneme do trojuholníka (do ktorého sa ani jeden z nás nechce dostať... ja osobne by som tak nedokázala žiť).Každopádne predstava toho, že by som ho nemala vidieť alebo s ním nemala byť, je ako som strácala polovicu seba... dokonca si dokážem predstaviť, že sa za toho človeka vydám, bez toho, aby sme to nejako riešili, že on by si zohnal oblek, ja šaty, dohodli by sme termín v kostole a bolo by... Asi ti to musí pripadať totálne šialené, žiť s jedným človekom a rozmýšľať, ako si beriem za manžela druhého. Neviem, čo mám robiť, nedokážem ho nevidieť, nedať si s ním pivo, nechodiť s ním len tak bezcieľne po meste. On je skutočne tým chlapom, pri ňom som naozaj ženou a veci, ktoré riešim so svojím súčasným partnerom s ním jednoducho neriešim. Neviem, koho milujem. Som totálne zmätená. S priateľom sme sa pred pol rokom bavili, že by sme sa vzali. Tak neviem, či človek jednoducho pred takým dôležitým rozhodnutím bilancuje alebo čo. Chcem sa vydávať v kostole a keď budem pred Bohom sľubovať, že svojho partnera budem milovať, chcem si byť istá, že som sa rozhodla správne.
Petra (30)
Štyrikrát som si prečítal tvoj list a vždy som mal rovnaké nutkanie napísať ti to, na čo by prišiel aj hociktorý školák, ktorý by spočítal slová, ktoré venuješ svojmu priateľovi a ktoré svojmu kamarátovi. Takže to teda navzdory rozšírenej poučke, že netreba dávať jednoznačné odporúčania, napíšem tak, ako to asi cítiš aj ty: Rozíď sa s priateľom a skús žiť každodenný život s kamarátom, v tej obývačke, kde si nechala bicykel aj svoje srdce. Želám vám veľa šťastia a nech vám ten pocit vzájomnej výnimočnosti vydrží navždy.
Toto je poradňa s ručením obmedzeným. Ak máte problémy a pocit, že by sa vám zišiel môj nezaujatý pohľad, napíšte mi mail s označením PORADŇA na maxim@matkin.sk alebo list na adresu redakcie na meno Maxim E. Matkin. Uveďte, prosím, aj svoj vek a meno, pod ktorým chcete, aby bol váš príbeh zverejnený. Odpovedám len prostredníctvom tejto poradne!
Text: Maxim E. Matkin pre Magazín Pravdy
Foto: SHUTTERSTOCK
