Vivien a Kevinovia vtrhli do slovenských ulíc

Zástancov tradičných mien to môže popudzovať, no v rodných listoch slovenských detí sa čoraz častejšie objavujú mená ako Vanessa, Vivien, Zara, Sofia, Christian, Kevin či Marco. Dcéru Vanessu má nielen moderátorka Jarmila Hargašová, ale aj herečka Karin Haydu či violončelistka Silvia Šarköziová. Obľuba cudzích, na Slovensku kedysi neslýchaných, mien zachvátila nielen celebrity, ale aj širokú verejnosť. Pomenuje o dvadsať rokov ešte niekto svoje deti Anička alebo Jožko?

Keď som v roku dvetisíc nastúpila do pôrodníckeho oddelenia, v móde boli mená ako Adam, Filip, Samuel. Z dievčenských vládli mená Ema, Hana, Lucia, ale objavovať sa začali už aj netradičnejšie ako Sofia alebo Rebeka," hovorí vyštudovaná pôrodná asistentka z novozámockej nemocnice Andrea Branecká.

Spomína si na exotické mená, ktoré však dávali deťom skôr príslušníci rómskeho etnika. "V kurze bolo vždy meno podľa hrdinu aktuálnej telenovely," konštatuje Andrea. Do matriky sa tak zapisovali mená ako Manuela alebo Esmeralda Stojková, Roderico alebo Juan Lakatoš, ale výnimkou podľa pôrodnej asistentky neboli ani mená ako Winnetou či Sandokan.

"Niekedy neboli mamičky rozhodnuté ani pri pôrode, ako sa ich dieťa bude volať, pýtali sa nás, aké meno sa nám páči, prípadne ako sa voláme my, lekári a sestričky. Tak neraz dcéra dostala meno Andrea, Milica, Mária či Magdaléna," hovorí Andrea. "Po návrate z materskej dovolenky minulý rok som skonštatovala, že móda mien sa zmenila. Rodičia začali dávať mená ako Vanessa, Klaudia, Natália alebo Tomáš a Kamil. No mnohé mamičky stále dodržujú tradície a dávajú meno po otcovi, a tak sa objavujú aj klasické mená ako František, Ivan, Peter, Pavol, Martin či Ján," zamýšľa sa Andrea. Extravagantné zahraničné mená sa objavujú podľa nej čoraz častejšie a už nielen medzi rómskym etnikom.

Vivien Cibuľková radšej nie
Čo Slovákov vedie k tomu, aby deťom dávali cudzie mená Zara, Lara, Vanessa, či Vivien?

Podľa psychologičky Elišky Kostelníkovej podobné mená volia zrejme ľudia, ktorí chcú, aby ich dieťa bolo niečím neobyčajné. Skutočne neobyčajní ľudia však vyniknú aj s menom Peter Novák.

Tridsiatnička Katka si myslí, že po cudzokrajných menách túžia najmä ľudia bez vkusu. "Vlastne nemám nič proti zahraničným menám, ak má dieťa aj inojazyčné priezvisko. Veľa ľudí však chce mať strašne zaujímavé meno a ide kvôli nemu aj cez mŕtvoly. Vôbec ich netrápi, že ich úbohé dieťa má naozaj smiešne meno. Úžasným príkladom je taká Salma Hájek Belohorcová. Podobné príklady však poznám aj medzi necelebritnými rodičmi. Snívajú o menách ako Vivien, Fabien či Ryan."

Ak je mama dieťaťa Američanka, zdá sa mi cudzie meno v poriadku. Ale Vivien Cibuľková znie naozaj smiešne," myslí si Bratislavčanka Eva.

Nech sa dcéra za meno nehanbí
Psychologička Eliška je mamou trojročnej Julky. Pri vyberaní mena s manželom kládli dôraz na niekoľko vecí: chceli normálne slovenské meno, za ktoré sa dcéra nebude hanbiť. Budúca mamička sa pre istotu opýtala aj dvoch iných Júlií, ako sú so svojím menom spokojné. Dôležité bolo tiež, aby meno bolo s minimálnou úpravou pochopiteľné aj v zahraničí.

"Chceli sme, aby meno nebolo v top desiatke najobľúbenejších súčasných mien - aby sa potom dcéra v triede nestretla s tromi menovkyňami a s tým súvisiacimi komplikáciami. A keďže máme dlhé priezvisko, vyberali sme skôr kratšie meno. Istú malú úlohu zohral aj fakt, že meno Júlia sa v našej rodine vyskytlo a súvisel s ním pekný príbeh," rozpráva Eliška Kostelníková.
Sama má z detstva negatívnu skúsenosť so svojím relatívne nezvyčajným menom - doteraz vraj žiadnu inú Elišku osobne nestretla - deti pre nezvyčajné meno nemali veľa pochopenia, hoci dospelým sa páčilo. "Dnes je už situácia iná, veľa detí má neobvyklé meno, takže sa to už medzi deťmi asi až tak nerieši, ale z detstva mi zostal pocit, ktorý by som svojmu dieťaťu nerada dala zažiť," hovorí.

Psychologička si myslí, že pre introvertné deti nie je príjemné mať nezvyčajné meno. Zakríknuté deti neželaná pozornosť len obťažuje, extrovertné však dokážu situáciu využiť vo svoj prospech a ešte si tak zvýšiť kredit v očiach ostatných detí.

Je teda výhodou mať obyčajné meno typu Anička či Jožko? Eliška si myslí, že áno, ale keďže sa dnes veľa Jožkov, Ferkov či Aničiek nerodí, tieto mená sa stávajú exotickými.

Sofia ladí so šľachtickým priezviskom
Polročnej Sofii vybrali jej rodičia meno podľa priezviska, s ktorým malo ladiť. "Hunyady bol šľachtický rod, Sofia zasa grécka bohyňa múdrosti. Obe mená sú vznešené. Bolo pre nás dôležité, že pri mene Sofia nepoznáme žiadne nepekné tvary a skratky. A keďže sa nám s manželom páčilo obom, bolo rozhodnuté," hovorí Katka.

So svojím menom je spokojná, dokonca aj dcéra sa mohla volať po nej, ale keďže aj manželova sestra je Katka, zdalo sa jej to priveľa Katiek v rodine. Podľa Katky mať obyčajné meno nikdy nie je na škodu. Za obyčajné považuje také meno, pri počutí ktorého sa človek vôbec nepozastaví. Páči sa jej tiež, ak "obyčajné" priezviská ako Kováč či Kováčik inšpirujú svojich nositeľov k hromadným stretnutiam a budovaniu zaujímavých kontaktov.

"Nerozumiem, prečo niekto nedá dieťaťu meno tak, ako ho počuje v slovenčine - napríklad Sofia namiesto Sophia, Klára namiesto Chiara. Na druhej strane sa niektoré biblické mená stali veľmi trendovými, dnešné škôlky sú plné Lukáškov, Samkov či Matúškov," všimla si.

Malý František už je vzácnosť
"Teraz som s menom Katka spokojná, ale v škole sa mi zdalo otrepané. V triede sme boli štyri Kataríny, takže som prišla k zaujímavej prezývke Jenny. Na základnej škole som túžila po mene Dominika, dala som si ho ako birmovné meno a bola som spokojná, ale už som z toho vyrástla," smeje sa mama dvoch detí - Kuba a Mišky.

Vybrať mená pre svoje deti nebolo pre ňu jednoduché - s manželom sa im obom páčili skôr tradičné mená, ktoré aj viac pasujú k ich priezvisku. "Nebudeme sa predsa hrať na anglické či arabské mená, tie by s naším priezviskom zneli smiešne," tvrdí. Zdá sa jej, že nezvyčajné mená sú už na Slovensku pomaly zvyčajnejšie ako tie tradičné Jozef či Ján. "Aj keď poznám aj jedného malého Františka," hovorí.

Obyčajné mená boli a sú krásne
Zato v rodine Ružičkovcov sa to tradičnými menami priam hemží. Eva s Karolom chceli, aby mená ich detí zneli normálne. "K priezvisku, ktoré okrem vokáňa obsahuje všetky diakritické znamienka, by cudzokrajné mená nepasovali. Ďalej som chcela, aby bolo meno viac-menej internacionálne a aby sa ľahko vyslovovalo. No a, samozrejme, aby sa mi páčilo. Naša prvá dcérka sa volá Jana, druhá Andrea," hovorí Eva.

Tradičné mená sa jej nezdajú nudné: " Obyčajné mená sa stali obyčajnými preto, lebo sú krásne a ľudia ich radi deťom dávali. Nevýhoda je, ak je v triede alebo v okolí Aničiek alebo Zuziek príliš veľa, potom nastupujú prezývky a tie môžu byť všelijaké." Meno Eva považuje za relatívne neškodné. Nikdy nemala prezývku, v triede bola s týmto menom vždy sama a keď sa učila písať, bola vraj voči Katarínkam vo výhode.

Rodina sa na mene zhodne ťažko
Pri hľadaní mena pre malú Kamilku pomáhala celá rodina. "Snažili sme sa spraviť prienik medzi menami, ktoré sa nám páčili, to sa však podarilo len čiastočne. Staršia dcéra mala úplne iné predstavy o menách pre súrodenca ako my rodičia," hovorí tridsiatnička Norika.

"Nakoniec sme sa zjednotili na chlapčenskom mene, ale keďže sme nevedeli, či čakáme chlapca, alebo dievčatko a ešte nás aj mýlil doktor, ktorý pri každom ultrazvuku menil názor, potrebovali sme aj dievčenské meno, a na tom sme sa nezhodli vôbec. Konečné rozhodnutie padlo až v nemocnici po pôrode," rozpráva mama Kamilky.

Dorote otec hovorí stále Zuza
"Meno Dorota mi vybral otec. Paradoxne mi celý život hovorí Zuza," hovorí štyridsiatnička Dorota. Pochádza z dediny, kde žijú prevažne maďarsky hovoriaci obyvatelia. "S menom som nemala nikdy problém, pretože v maďarskom prostredí sa mená nedehonestujú. Do pätnástich mi teda hovorili Dóra, Dórika či Dori. Až keď som prišla do čisto slovenského prostredia, zrazu sa začalo hovoriť o hlúpom Janovi, hlúpej Dore, Anči bakanči a podobne, takže v puberte som z toho mala mierny komplex.Výhodou môjho mena však bolo, že keď ma niekto oslovil, určite to adresoval mne. Teraz je Dorotka módne meno, a tak sa mi ešte stáva, že v parku sa bežne obzriem, kto na mňa volá. Svojej dcére by som ale svoje meno z princípu nedala," zamýšľa sa Dorota.

Jej synovi meno Richard vybral manžel. Mala problémové tehotenstvo, bola presvedčená, že čaká dcéru a chcela jej dať meno Anna. Keď sa narodil chlapec, Dorote žiadne mužské meno nenapadalo. Ukázalo sa však, že manžel mal meno pre chlapca už dávno nachystané. Syn Richard je s menom spokojný, dokonca na neho vraj sedí charakteristika mena. Richardovia majú byť sebavedomí, tvrdohlaví, idú tvrdo za cieľom, ale veľa vecí nedotiahnu do konca. S menom Richard si užil aj popularitu v škôlke. V prvej polovici deväťdesiatych rokov bežal v televízii seriál o veveričiakovi Rišovi a on jediný v škôlke sa volal Richard.

Syn má meno po lyžiarovi
Problémy s predstavovaním mala kedysi nositeľka mena Jarmila, inak k nemu zásadné výhrady nemá. "Neviem, prečo mi rodičia dali toto meno. Nikdy sa mi zvlášť nepáčilo, lebo som nevedela, ako sa predstavovať. Jarmila sa mi zdalo veľmi oficiálne, Jarka je zdrobnenina a Jara zase znelo čudne. Asi som chcela mať iné meno. Tuším som sa chcela volať Edita, ako moja sesternica, alebo Miriam. Dcére by som rozhodne meno Jarmila nedala, volá sa Natália. Môj syn má meno Andrej, pretože sa mi ako stredoškoláčke veľmi páčil jeden lyžiar Andreas. Na Slovensku sa však koncom osemdesiatych rokov ešte cudzokrajné mená bežne nedávali, tak som vybrala meno Andrej, ktoré sa Andreasovi najviac podobá."

Svetozár po otcovi?
Mať meno po rodičoch môže mať výhody aj nevýhody. Psychologička Eliška vraj nikdy nerozumela potrebe ľudí, pomenovať deti po rodičoch. "Pochopila som to, až keď som bola sama tehotná. Predstava, že by som pomenovala prípadného syna po manželovi, bola zrazu celkom príťažlivá - mala som pocit, ako keby to zvyšovalo šancu, že sa mu bude čo najviac podobať aj v ostatných ohľadoch. Nepáči sa mi však, ak sa meno po rodičoch dáva z povinnosti, aby nebola zlá krv v rodine, kde je to zvykom."

Meno po rodičoch nemusí mať zásadné nevýhody, akurát dedičné mená bývajú niekedy dosť staromódne. "Pubertiak môže mať vnútorný problém s tým, že sa volá Vít alebo Svetozár," hovorí psychologička.

V mene po rodičoch však možno s trochou humoru nájsť aj výhody. "Napríklad ak dotyčná osoba nemá akademický titul, môže si za meno písať aspoň dve písmenká st. alebo ml.," žartuje Katka Huňady.

Eva Ružičková vidí jedinú výhodu: "Syn môže na pošte bez zbytočných otázok preberať otcove zásielky. Nevýhod je viac: rozlišovať, čia je ktorá poistka alebo v každej jednej bežnej konverzácii presne povedať, ktorý člen rodiny sa myslí. Môj manžel má rovnaké meno ako jeho otec, a bol pevne rozhodnutý, že niečo také svojmu dieťaťu neurobí."

Meno ako spomienka na otca
Zato ekonóm Ľubor je so svojím nie veľmi bežným menom plne stotožnený. "S menom som nikdy nemal žiadny problém. Hoci nie je celkom bežné, nepatrí ani medzi obzvlášť uletené či exotické, takže som s ním nebudil nezaslúženú pozornosť. Pozastavovali sa nad ním výhradne dospelí, v detstve to žiadnym mojim vrstovníkom nepripadalo podozrivé. Hoci sa mi páčia mnohé iné mená, v žiadnom prípade by som ho nemenil. Beriem ho ako nezmazateľnú spomienku na svojho otca, po ktorom som pomenovaný a ktorého som stratil už ako desaťročný. Ak by som mal syna, určite by som ho na pamiatku svojho otca chcel pomenovať rovnako."

Text: Katarína Sedláková a Zuzana Hlavačková pre magazín Pravdy
Foto: SHUTTERSTOCK