Andrea Baková: Osudný piatok trinásteho

Február 2009, piatok trinásteho. Veľmi som sa vtedy bála, že som prišla neskoro a zomriem. V tom čase mal syn rok a päť mesiacov, dcéra deväť rokov. Nechcela som ich tu nechať takých malých a zraniteľných. Liečba nebola jednoduchá, ale pravda je, že myšlienka na jej návrat je ťažšia. Mám však veľké šťastie, že mám okolo seba veľmi veľa dobrých ľudí. Choroba za mňa overila charakter mojich priateľov. Manžel výborne zvládol nielen starostlivosť o deti, ale najmä nespočetné hodiny, ktoré so mnou strávil v nemocnici pri čakaní na každé vyšetrenie, chemoterapiu. Väčší dôkaz lásky a oddanosti mi ani nemohol dať. Pod doterajší úspešný priebeh liečby sa podpísali aj moji rodičia a teta, ale veľké ďakujem patrí aj môjmu onkológovi docentovi Mardiakovi a empatickým sestričkám.

Vždy keď sa pozriem na moje dve krásne deti, mám veľkú túžbu žiť. Plány do budúcnosti? Zdravý človek si neuvedomuje pominuteľnosť a nerobí mu problém si robiť plány na rok či ďalších desať rokov. Ja mám jediný plán - vychovať svoje deti a pripraviť ich do života. Je to súčasne moja túžba - byť so svojimi blízkymi čo najdlhšie. Aj napriek tomu, že ma liečba obrala o veľa síl, vyplakala som oceán sĺz a dodnes ma neopúšťa strach z návratu choroby, veľa som získala. Zmenila som postoj k životu, začala som žiť pre daný deň, okamih a prestala som odkladať veci na neskôr. Mojím hnacím motorom sú moje dve deti a radosť z toho, že som dostala šancu a nádej ďalej žiť.

Text: Dorota Hudecová pre magazín Pravdy
Foto: Jana Šantavá