Waris Dirie: Modelky sú moderné nomádky

Má za sebou dramatické dospievanie. Ako päťročné dieťa kočujúcich somálskych nomádov ju podrobili tradičnej ženskej obriezke, v trinástich utiekla pred dohodnutým sobášom so starcom do hlavného mesta Mogadiša. Odtiaľ sa jej podarilo dostať do Londýna, kde bola slúžkou vlastného strýka veľvyslanca. Kým ju náhodou objavil módny fotograf, pracovala v MacDonalde. Warisina kariéra nabrala spád po fotení do kalendára Pirelli. Zahrala si v bondovke s Timothym Daltonom a čoskoro sa zaradila k modelkám rangu Naomi Campbellovej či svojej krajanky Iman. Dnes je veľvyslankyňou OSN a bojuje proti obriezke. Svoj osud opísala v medzinárodnom bestselleri Púštny kvet, ktorý vlani sfilmovali. Siedmim slovenským novinárom poskytla v Bratislave spoločné polhodinové interview. Nezaprela hviezdne maniere.

Sú ľudia šťastnejší v Afrike alebo na Západe?
Afričania sú oveľa šťastnejší, hoci takmer nič nemajú. Cenia si maličkosti. Na Západe ľudia majú všetko a aj tak je deväťdesiat percent z nich depresívnych. Nerozumiem tej nerovnováhe. Jedni majú málo a cenia si to, druhí majú takmer všetko a nie sú šťastní.

A kde ste vy šťastná?
Kdekoľvek sa práve nachádzam, ak som zdravá ja aj moji blízki. Nevlastním veľa, pretože veľký majetok k šťastiu nepotrebujem. Som vďačná za svoj život.

Zmenilo sa vo vašom súkromnom živote niečo od momentu, kde sa končí kniha Púštny kvet?
To je súkromná otázka. Žijem v Poľsku so svojimi dvoma synmi a vychovávam aj deti svojho brata. Aleeke má 13 rokov, druhý syn má len 16 mesiacov.

Cítite sa stále ako nomádka? Istým spôsobom sú nomádkami aj modelky, tiež sa stále sťahujú z miesta na miesto. Líšia sa hodnoty moderných západných nomádok od afrických?
Modeling sa podobá nomádskemu životu. Nikdy neviete, kde budete na druhý deň. Byť modelkou mi absolútne vyhovovalo, bola to veľmi zábavná práca.

Váš životný príbeh je mimoriadny. Zachovali ste sa celkom inak ako ostatné Somálčanky, ktoré ctia tradície. Prečo ste iná?
Opýtajte sa mojej mamy, ja neviem. Pravdu povediac, nie je na mne nič výnimočné. Len viem - a to bez ohľadu na to, či už nás stvoril Boh, alebo mi dal život niekto iný - že ak niečomu naozaj verím, som stopercentne schopná to dosiahnuť. Nič, čo sa stalo v mojom živote, nebola náhoda. Chcela som, aby sa môj život zmenil. Nechcela som žiť ako moje sestry, ktoré sa zbytočne utápajú v beznádeji, nič nerobia a nič nemôžu dosiahnuť. Samy si však vybrali, že ich život bude taký. Ja som išla som za tým, čo som považovala za správne. A bojovala som proti tomu, čo som považovala za nesprávne. Ak sa mi niečo nepáči, poviem: nie, nesúhlasím s tým, nepáči sa mi to. Taká som a mám na to právo. Nemyslím si, že je to niečo unikátne. Len som maximálne využila svoje životné šance. Neviem, prečo to nerobia aj iní.

Hovoríte so svojím starším synom o svojom živote v Somálsku?
Samozrejme, veď syn žije so mnou. Má trinásť rokov, a to je vek, keď by mal vedieť, o čom je život. Keď som ja mala trinásť rokov, riadila som svoj život sama. Viem, že on dokáže viac ako ja. Dala som mu svoju knihu. Pred pár mesiacmi mi volal a do telefónu plakal, bol úplne zničený a hovorí: toto sa ti naozaj stalo, mami? Ako ti to mohli urobiť? Všetkých by som najradšej zabil. Vie o všetkom, čo sa mi stalo.

Ste v kontakte so somálskou modelkou Iman, manželkou Davida Bowieho?
Nie, odkedy sa nevenujem modelingu, už nie.

Kedysi ste nosievali blond vlasy...
Áno, bola som odfarbená na blond a prezývali ma Guinness – podľa tmavého piva so svetlou penou navrchu. Aj ja som bola tmavá so svetlým vrškom. Deti sa ma báli, nevedeli, kto vlastne som a ja som ich odháňala.

Žijete v Poľsku. Čo cítite k svojmu rodnému Somálsku? Nenávisť?
Nie, necítim nenávisť. Skôr smútok, lebo moja krajina je izolovaná od sveta, nedostáva pomoc zo žiadnej strany. Pár rokov som tam nebola, ale čoskoro sa tam vyberiem.

Prečo momentálne žijete v Poľsku?
Neviem. Ale prečo nie? Nevidím na tej krajine nič zlé. Keď som predtým žila v Rakúsku, každý sa pýtal: prečo Rakúsko? Som nomádka a kamkoľvek prídem, pýtajú sa ma, prečo? Neviem, prečo sa tomu novinári stále čudujú. Jednoducho sa mám fajn a sťahujem sa z miesta na miesto. Možno preto, že mám rada výzvy. Niekedy je to ťažké, veľmi ťažké, ale keď ťažkosti prekonám, nabudúce to bude ľahšie. Mám rada nové miesta, nových ľudí. Ale viete čo? Či už som na Východe alebo na Západe, všetci sú rovnakí. Veľa miest na svete vyzerá podobne. Ktovie, kam pôjdem nabudúce.

Možno by ste mohli žiť na Slovensku.
Je to tu pekné, žila som neďaleko, vo Viedni, tam to vyzerá rovnako. Ešte som z vašej krajiny veľa nevidela, ale keď stojím na balkóne hotela, kochám sa výhľadom. Mimochodom, viete, čo bolo v Poľsku najhoršie? Nakupovanie. Vždy som nakúpila nesprávne veci, lebo som nevedela čítať po poľsky. Namiesto mlieka som kúpila jogurt a doma sa čudovala. Bolo to problematické, ale posilnilo ma to.

Čo vás priviedlo k založeniu vlastnej nadácie proti ženskej obriezke?
Keď som napísala prvú knihu a rozpovedala svoj príbeh, OSN ma požiadala, aby som sa stala veľvyslankyňou proti ženskej obriezke. A ja som povedala: výborne, je to uznávaná organizácia, budem mať veľkú agendu. Nadchla som sa, že pomôžem zmeniť svet, ale nebolo to tak. Nedospela som k takým výsledkom a úspechom, aké som si želala. Nikam to neviedlo, preto som založila vlastnú nadáciu – Nadáciu Waris Dirie, a to je tá najlepšia nadácia, verte mi. Nehovorím to preto, že je moja. Ale je spoľahlivá, presná, dozviete sa tam všetko o ženskej obriezke, je to jej biblia, som na ňu hrdá.
Už sme skončili?

Ešte nie. Čo bol najdôležitejší deň vášho života?
Och, každý deň je dôležitý. Žijem pre prítomnosť, zobudím sa a keď som zdravá, môžem robiť, čo len chcem. Možno bol najšťastnejší deň, keď sa mi narodilo prvé dieťa, potom druhé dieťa, ale každý deň je krásny. Prečo by som sa mala sťažovať? Čo myslíte tým najdôležitejším dňom? Musím mať nejaký najdôležitejší deň? Možno ten, keď som sa narodila, ale každý je skvelý.

Ako sa vám spalo deň predtým, ako ste v roku 1997 poskytli svoje prvé interview o ženskej obriezke?
Dobre, bola som naozaj pripravená – na dobré aj na zlé. Povedala som si: už je to vonku, celý môj život so všetkými detailami a rizikom.

Vašou prácou je dávať interview. Ako ste sa cítili pri svojom prvom rozhovore?
Bola som nervózna, veľmi nervózna. Nevedela som, ako svet zareaguje a čo sa stane, kto na mňa vyskočí, kto to privíta... Ale urobila som to a dúfala, že to dopadne dobre.

Boli ste nesmelá, keď ste hovorili o ženskej obriezke?
Nesmelá? V tej knihe nie je plachosť. Keď rozprávate taký príbeh, nemôžete byť plachá. Musela som to zo seba dostať. Myslela som na milióny dievčat, ktorým môžem pomôcť, nie na seba.

Chceli by ste mať viac detí?
Áno, rada, a nielen vlastné, chcela by som vychovávať všetky deti na svete. Keby som mohla, s radosťou by som to urobila. Som na začiatku, ale idem do Afriky a chcem mať školy, farmy, ísť do hôr aj do púšte a zbierať deti v núdzi, vychovávať ich a dať im lásku.

Chceli by ste byť političkou v Somálsku?
Už ste videli dobrého politika? Alebo niečo dobré, čo politici vykonali? Tak prečo mi to navrhujete? Prosím, nie. Chcem byť niečo lepšie.
(Vzápätí sa otočí k japonskej novinárke, ktorá zbiera odvahu k otázke: Nemôžem vás držať za ruku, pýtajte sa už.)

Poznáte západnú kultúru. Keď sa vrátite do Somálska, cítite odstup od svojich krajanov? Vy máte iný život.
Necítim odstup. Som prirodzene iná ako Somálčania. Mám aj inú chôdzu. Keď chodím, Somálčanky hovoria: pozrite sa, ako chodí, čo si o sebe myslí? Nehanbí sa? A ja sa na nich pozriem a poviem: ahojte, aj ja som Somálčanka. Baví ma byť iná a provokovať. Nechcem byť nikým iným ako sebou. Nechcem sa obliekať ako ostatní, správať sa ako ostatní, nemôžem taká byť. Som naozaj iná, a nie je to ani dobré, ani zlé. Robím si svoje veci a oni robia svoje.

Kritizoval vás niekto v Somálsku za váš boj proti tradičnej ženskej obriezke?
A kto by sa dočerta odvážil? Kto by mi mohol povedať, že robím niečo zlé, keď bojujem proti ženskej obriezke? Nikdy mi to nikto nepovedal. Na internete možno nejakí bastardi tvrdia niečo iné, ale koho to zaujíma? Nech bojujú aj ostatní a zakladajú komunity proti obriezke na celom svete. Nech nežiarlia a nekritizujú.

Waris Dirie
Narodila sa asi v roku 1965 (nomádi nezaznamenávajú dátumy narodenia), vyrastala v kočovnej rodine v somálskej púšti. V piatich rokoch sa podrobila ženskej obriezke tupou žiletkou, pretože podľa somálskeho presvedčenia sa dievča inak nevydá. V trinástich rokoch opustila svoju početnú rodinu, aby unikla sobášu so starým mužom. Niekoľko rokov pracovala ako slúžka na somálskom veľvyslanectve v Londýne u svojho strýka, potom v MacDonalde. V Londýne ju objavil fotograf Terence Donovan, ktorý ju nafotil do slávneho kalendára Pirelli. Z Waris sa stala topmodelka, ktorá pracovala pre Chanel, Levi, kozmetické spoločnosti L´Oreal a Revlon. Predvádzala módu v Londýne, Miláne, Paríži, New Yorku, fotila pre módne časopisy. V roku 1995 o nej BBC nakrútila dokument Nomádka v New Yorku. V roku 1997 v časopise Marie Claire po prvý raz prehovorila o ženskej obriezke. Čoskoro opustila kariéru modelky a bola vymenovaná za veľvyslankyňu OSN pre odstránenie obriezky. V roku 2002 založila nadáciu Waris Dirie Foundation a v Somálsku nadáciu Dawn Foundation na pomoc školám a klinikám. Svoj príbeh opísala v knihe Púštny kvet, ktorá sa stala medzinárodným bestsellerom a v roku 2009 bola sfilmovaná.

Text: Katarína Sedláková pre magazín Pravdy
Foto: Robert Hüttner pre Pravdu