Chlapi chodia s chlapmi, seriály kopírujú život

Kedysi v amerických filmoch nesmel chýbať aspoň jeden černoch a v menšej úlohe sa vždy mihla príťažlivá Ázijčanka. Dnes si politická korektnosť žiada homosexuálov. Gayovia a lesbičky najnovšie prenikajú už aj do slovenských seriálov, ako je Panelák či Ordinácia v ružovej záhrade.

V amerických seriáloch nie sú homosexuálne postavy ničím výnimočným. Slovensko je oveľa opatrnejšie, ale v posledných mesiacoch už aj domáci scenáristi držia krok s dobou.
Napríklad seriál z väzenského prostredia Odsúdené si lesbické scény vyslovene pýtal. "Podľa divákov tieto scény do prostredia ženskej väznice akosi prirodzene patria," zhodnotila reakcie na seriál Odsúdené jeho autorka Valéria Schulczová.

Trochu odvážnejšie vyzerá intímny vzťah dvoch ženských postáv v rodinnom seriáli Panelák. Barmanka Lucia, ktorú stvárňuje Helena Krajčiová, sa do vzťahu s Denisou v podaní Andrey Karnasovej púšťa po zlých skúsenostiach s mužmi. Zároveň využíva fakt, že jej Denisa môže pomôcť pri adopcii malej Lucky. "Panelák je seriál, ktorý kopíruje život. A tam sa lesbické páry vyskytujú," okomentoval tvorca Paneláka Andy Kraus vývin seriálového deja. "Bola to zaujímavá téma a priniesla mnoho nových situácií. Tie sa dali pekne rozohrať," tvrdí.

Diskusiu rozprúdili aj diváci Ordinácie v ružovej záhrade. Mnohí sa nevedia zmieriť s homosexuálnou orientáciou mladého Filipa, seriálového syna Zdeny Studenkovej. "Túto tému sme otvorili, pretože je spoločensky zaujímavá a na Slovensku ešte stále tabuizovaná," odôvodnila prítomnosť gaya v seriáli dramaturgička Katarína Mikulíková. "Diváci reagujú rovnako ako v reálnom živote, niektorí to schvaľujú, tolerujú, iní odsudzujú. Ale aj reakcie a prístup seriálovej mamy sa postupne menia a jej vzťah k synovmu partnerovi sa stále zlepšuje," tvrdí.

Ako si vychovať divákov
Nastoľovanie témy homosexuality v televízii môže vyzerať ako výchovný zámer. Slovensko však len kopíruje americký vývoj. V 90. rokoch minulého storočia tam postavy homosexuálov v televízii boli také časté, až si divák pripadal ako žiak na hodine etickej výchovy.

Spoločnosť si na gayov a lesbičky postupne zvykala vďaka epizódnym postavám v mládežníckom seriáli Beverly Hills 90210, sitkome Roseanne či nemocničných seriáloch Chicago Hope a Pohotovosť. V seriáli Beverly Hills 90210 bolo viacero epizódnych postáv homosexuálnej orientácie. Raz sa krásna Kelly zaľúbila do gaya, inokedy sa do Kelly zamilovala lesbička Allison. Sukničkár Steve sa dokonca musel vyrovnať s lesbickým románikom svojej adoptívnej matky. V sitkome Roseanne bola staršia sestra hlavnej hrdinky Jackie najprv policajtkou, potom kamionistkou. S chlapmi jej to veľmi nešlo a napokon sa priznala, že je lesbička. Roseanne to vlastne vždy tušila, len si to akosi nedokázala predstaviť.

V nemocničnom seriáli Chicago Hope Dr. Shut dostal od občasného kolegu pozvanie na rande. Jedna z hlavných postáv, doktor Hancock, všetkých prekvapila svojím priznaním k homosexualite. Išlo tiež o jedného z mála seriálových gayov čiernej pleti. V tínedžerskom seriáli Buffy, premožiteľka upírov sa zasa heterosexuálka Willow v poslednej sérii zblížila s postavou Tary natoľko, že ich kamarátstvo prerástlo do romantickej lásky.

Nie vždy však bola televízia inej sexuálnej orientácii taká naklonená. Rôznorodosť film najprv zneužíval ako zdroj pobavenia, homosexualita vzbudzovala smiech.

Od výsmechu k úspechu
Náznaky homosexuality sa objavili už v nemých filmoch. Zvyčajne len s cieľom pobaviť - napríklad nemotorným tancom dvoch mužov. Až nemecký režisér Richard Oswald vo filme Iný, ako ostatní z roku 1919 reagoval na kriminalizáciu homosexuality. Časté samovraždy gayov pripisoval zákonom. Film však spolu s mnohými ďalšími "úpadkovými" filmami počas éry nacizmu spálili a takmer sa naň zabudlo.

Taliansky neorealistický režisér Pier Paolo Pasolini, ktorý svoju orientáciu nikdy netajil, sa témy dotkol vo svojich dielach len málokedy. Keď však uviedol v roku 1968 film Teoréma, vyslúžil si kritiku samotného Vatikánu. Homosexualite sa filmári vážne začali venovať až v sedemdesiatych rokoch. Neskôr vypukla panika súvisiaca s ochorením AIDS, ktorého šírenie sa pripisovalo homosexuálom. Potreba osvety o zákernej chorobe bola silnejšia než potreba propagovať toleranciu. Najkvalitnejším filmom spájajúcim gayov s HIV bola oskarová dráma Philadelphia s Tomom Hanksom.

Vnímanie homosexuálov sa zlepšilo, keď sa viaceré celebrity verejne priznali k svojej orientácii. Mnohé si z homosexuality urobili doslova obchodnú značku. V Amerike je azda najpopulárnejšou reprezentantkou lesbickej komunity herečka a moderátorka Ellen DeGeneresová, ovenčená dvanástimi cenami Emmy. Jej partnerkou je krásna herečka Portia DeRossi, známa zo seriálu Ally McBealová. Ďalšími celebritami v kategórii homosexuálov sú aj herec Rupert Everett a populárna komička Rosie O´Donnellová.
Dnes homosexualitu často zobrazuje úspešný španielsky režisér Pedro Almodóvar. Jeho filmy sa hmýria gaymi, lesbičkami, transsexuálmi aj transvestitmi.
Hoci tolerancia divákov vzrástla, v scenároch dodnes prežívajú mnohé stereotypy. Gayovia sú často vykreslení ako afektovaní kaderníci v ružových tričkách. Zatiaľ čo lesbičky stelesňujú - realite na hony vzdialený - mužský sen dvoch bozkávajúcich sa modeliek.

Beloch s čiernym mejkapom
Podobným vývojom vo filmoch prešli aj rasové menšiny. Spočiatku mali priestor len ako komedianti, dnes si ich dovolí zosmiešňovať len málokto. V 19. storočí mohli Afroameričania v amerických divadlách zabávať tancom a spevom, no pre seriózne úlohy akoby neboli dosť dobrí.

Navyše čierne postavy väčšinou ani neznázorňovali černosi, ale belosi ukrytí za takzvaný blackface - čierny mejkap s veľkými červenými perami. Blackface si vyskúšal aj slávny Fred Astair. Dokonca aj príležitostne sa objavujúci skutoční černosi museli svoj výzor až do 30. rokov pred kamerou zdôrazňovať mejkapom. Prvé dve sfilmovania legendárneho protiotrokárskeho románu Chalúpka strýčka Toma nakrútili s bielym obsadením.

V americkej kinematografii by sa našlo veľa rasistických filmov, ako bol napríklad Zrod národa obhajujúci Ku-klux-klan. Spoločnosť však rýchlo dospievala a už v roku 1939 získala prestížneho Oscara prvá Afroameričanka. Šlo o Hattie McDanielovú za výkon vo vedľajšej úlohe filmu Odviate vetrom. Dnešné hviezdy ako Denzel Washington a Morgan Freeman už to majú jednoduchšie. Ani ich cesta za Oscarom nebola ľahká. Freemana na cenu nominovali päťkrát, získal ho však len za úlohu v Million Dollar Baby z roku 2005. Jedinú hlavnú ženskú cenu akadémie získala v roku 2009 Halle Berryová.

Čierny policajt vyváži pomer síl
To, čo bývalo kedysi zdrojom posmechu, sa dnes stáva povinnou jazdou. Azda ani neexistuje americký seriál, ktorého tvorcovia by si dovolili neobsadiť do niektorej z hlavných úloh zástupcu inej než bielej rasy. Ideálne je mať v popredí jedného černocha a v niektorej menšej úlohe atraktívnu Ázijčanku. Vhodné je aj zastúpenie hispánskej komunity či pôvodného amerického Indiána. Pozor však, aby jediný černoch vo filme nebol zápornou postavou. V tom prípade treba vyvážiť pomer síl a pridať čierneho policajta.
Na prvý pohľad pôsobí tento trend len ako povinná propagácia tolerancie, prípadne vyhýbanie sa kritike občianskych hnutí. Filmoví tvorcovia si však konečne uvedomujú, ako naozaj vyzerajú ich diváci.

Židia a Arabi
Americké filmy bežne zobrazujú Židov, ktorí sa dlho objavovali najmä v kontexte holokaustu. Prístup k moslimom je však stále často zdeformovaný obrazom vojen v Iraku a Afganistane. S islamom bez odkazov na terorizmus sa dá skôr stretnúť v európskych filmoch. Možno preto, že tu pôsobí veľa emigrantov z arabských krajín.
Kultúrnymi mostom sa stal film sýrsko-amerického režiséra Mustafu Akkada Mohamed, posol Boží z roku 1976. Snímka vznikla vo dvoch verziách – arabskej a anglickej, v ktorej hlavnú postavu stvárnil Anthony Quinn. Vďaka prísnej náboženskej korektnosti sa film stal v arabských krajinách veľkým hitom. Plakali pri ňom aj ľudia, ktorí predtým v kine nikdy neboli. Jeho tvorca spolu s dcérou zahynul v roku 2005 v Jordánsku pri výbuchu samovražedného atentátnika.

Ako vzdať hold Rómom
Slovensko má s rasovými predsudkami tiež bohaté skúsenosti. Zobrazenie Rómov vo filmoch zvyčajne dopadne rozporuplne. Príkladom je aj Cinka Panna z dielne Dušana Rapoša. Snímka síce velebí rómsku kultúru dejom, popiera ju však replikami v nadprirodzene spisovnej slovenčine a nízkym výskytom rómskych hercov. Akoby si z celej rómskej kultúry vybrala len to vhodné a v obavách z kritiky sa vyhla typicky rómskej živelnosti.

Rapoš v rozhovore pre stránku Romale.sk tvrdil, že filmom chcel rómskej kultúre vzdať hold. "Cinka Panna môže mladým Rómom ponúknuť vzor a posilniť ich národnú hrdosť," povedal. "Zároveň môžu diváci prehodnotiť svoj pohľad na Cigánov ako na zlodejov z trhoviska."
Koncom septembra začal nový film nakrúcať režisér Martin Šulík. Bude rozprávať o rómskom chlapcovi z osady, ktorý po otcovej smrti prevezme zodpovednosť za celú rodinu. Režisér hercov hľadal medzi skutočnými Rómami na Spiši, celý film bude v rómčine so slovenskými titulkami. Konečne teda film nielen o Rómoch, ale aj pre Rómov.

Najlepšie sa predáva škandál
Odkedy si svet uvedomil vplyv filmu a televízie, venuje sa politickej korektnosti nesmierna pozornosť. Niektorí ju nazývajú terorom, ktorý obmedzuje slobodu prejavu a oberá tvorcu o možnosť umeleckého vyjadrenia. Iní svoje filmy prezieravo "šijú na mieru", aj keď tým riskujú neautentickosť a naivitu diela. Sú však aj takí, ktorí pomyselnú príručku korektnosti čítajú zámerne hore nohami. Nič sa predsa nepredáva lepšie ako škandál.
A tak sa majú občianski aktivisti, náboženskí fanatici a dozorné komisie na celom svete stále čím zaoberať. Len aby ľuďom rôznorodosť nezovšednela a neprestala ich baviť. Keby ich dokonca omrzelo celé filmové umenie, museli by sa vrátiť ku knižkám. A to je ešte len prehliadka nekorektnosti!

Text: Lucia Javůrková pre Magazín Pravdy
Foto: TV Markíza