Zuzana Kanócz si ctiteľov nevšíma, srdce má len pre jedného

A skúsi iný život - na Manhattane. Ešte pred odchodom sme sa stretli na nábreží Dunaja, aby nám porozprávala, čo ju ženie do sveta.

Stratíte niečo v tejto sezóne pre cestu do zahraničia?
Neviem, čo by ma čakalo, ale nie je mi ľúto za ničím. Najviac sa totiž teším z odchodu do New Yorku, kde budem až do Vianoc. Idem sama na jazykový pobyt a denne budem chodiť do školy.

Čo na to partner? Nebojí sa o vás?
A čo by sa mi malo stať? Prebrali sme to podrobne, súhlasil. Keby chcel ísť, išiel by aj on. A tiež by som mu v tom nebránila, aj keby išiel sám. Sú isté veci, ktoré človek chce zažiť a uskutočniť vo svojom živote, a ten druhý by mu v tom nemal brániť. Takže, my si v takýchto veciach nebránime a doprajeme si ich. Tešili sme sa od začiatku, ako si budeme skypovať.

Zatiaľ neviete po anglicky?
Viem, ale budem sa zdokonaľovať.

Máte tam aj iné plány?
Nie. V decembri pred Vianocami sa vrátim a potom uvidím. Neviem, čo ma bude čakať, ale musela som odísť do mesta, ktoré ma očarilo pri prvom stretnutí. Bola som tam, keď môj kamarát a kolega Ľuboš Kostelný absolvoval podobný pobyt. Išla som ho pozrieť a strávila som v New Yorku týždeň. Od prvého momentu, ako som vystúpila z lietadla a prišla na Manhattan, mala som pocit, že tu musím prežiť aspoň kúsok života. Len čo som sa vrátila, začala som si hľadať školu a riešiť, ako odísť čím skôr.

Nebudete na Slovensku chýbať? V Nitre hráte v Mŕtvych dušiach, v Divadle Aréna v hre Mikve, ste v seriáli Ordinácia...
Veď sa vrátim.

A čo, keď budete už iná?
Dúfam, že budem iná.

V čom by ste sa chceli zmeniť?
Nedá sa to presne pomenovať. Človek jednoducho cíti, že potrebuje zmenu. Nemusí to byť niečo konkrétne, je to pocit, že treba niečo zažiť, získať novú skúsenosť. Viem síce, že v niečom by som sa zmeniť mala aj ja sama, nebudem o tom však hovoriť. Sú to pocitové veci, ktoré neviete vysvetliť a je to sústavný tlak, nespokojnosť. Naozaj čakám od tejto cesty, že sa zmením v istých veciach, že ma to niekam posunie a že sa naučím poriadne angličtinu. Predsa len - angličtina je prvoradá. Nie je to málo peňazí, dúfam teda, že sa mi tá investícia oplatí, že to nebudú zbytočne vyhodené peniaze a premárnený čas.

Ako ste sa do New Yorku vychystali?
Ja sa balím aj na tri dni akoby som išla na týždeň. Čaká ma tam prechodné obdobie z leta do zimy, a tak potrebujem veci aj do tepla aj do zimy. Ľudia hovorili, že si nemám nič brať, že si tam všetko kúpim, že je tam všetko lacné, ale keď som tam bola ten týždeň, zasa až také lacné sa mi to nezdalo. Je to o čosi lacnejšie ako u nás, ale nie až tak, že by som si každú chvíľu niečo kupovala a rozhadzovala peniaze. Tak to nie. Budem si tam platiť podnájom, ktorý je na Manhattane dosť drahý, školu, stravu, takže moje peniaze pôjdu niekam inam ako na šatstvo.

Kolegu Kostelného často spomínate ako dobrého kamaráta a teraz vám takto ovplyvnil život?
Keď som sa vtedy vrátila z New Yorku, povedala som si, že Ľubo tam išiel kvôli tomu, aby mi ukázal cestu. Zdá sa, že je to hra osudu. On sa aj výborne v angličtine zdokonalil, ale mňa láka na New Yorku aj iné - že to je také zvláštne veľkomesto, že "nesmrdí” Amerikou, ale celým svetom. A to je úžasné. Človek sa tam necíti ako cudzinec. Mňa to úplne dostalo.

Aj vaša postava z Ordinácie v ružovej záhrade ide na výlet?
V Ordinácii mi vyšli v ústrety, za čo som im veľmi vďačná. Tým, že som svoj zámer včas nahlásila - tá časť príbehu sa ešte len mala písať - dej prispôsobili mojim plánom: moja postava Lucia odchádza tiež na dlhodobý výlet. V Mikve za mňa bude robiť záskok Danica Jurčová. Vyšla mi v ústrety, hoci má toho veľa. Tiež sa práve vrátila z Ameriky.

Robili ste už aj vy nejaké záskoky?
Často. Záskokové skúšky sa robia tak, že zaskakujúci herec si doma pozrie DVD alebo video s celým predstavením, naučí sa texty podľa scenára a keď príde na skúšku, už to musí zhruba vedieť. Už sa len oboznámi s priestorom a predmetmi.

Neobávate sa, že keď sa vrátite zo sveta, bude vám na Slovensku pripadať všetko veľmi malé?
Toho sa nebojím, mám to tu rada také, aké to je. Európske rozmery sú mi milšie ako obrovské zrkadlové mrakodrapy, hoci aj tie sa mi páčia. Malosti v tomto zmysle sa nebojím, skôr mi prekáža to ,,malé” v ľuďoch. Ľudia u nás rozmýšľajú troška obmedzenejšie, a to ma mrzí. Kvôli tomu porovnaniu ani nemusím ísť až do Ameriky, stačilo cestovanie po Európe. My sme takí - no, nie že by sme boli menej inteligentní, menej sčítaní, menej vzdelaní, ale jednoducho...

Môžete povedať príklad?
Napríklad tá prívetivosť. Viem, že často ide o taktiku, ale jednoduchšie a príjemnejšie sa žije, ak sa volí taktika miloty a prívetivosti. Mne veľmi dobre napríklad padne, keď vojdem do obchodu, príde za mnou predavačka, predstaví sa mi a povie, že ak by som niečo potrebovala, nech prídem pokojne za ňou, že mi poradí, že ma rada obslúži. Ja viem, že predavačky to nerobia preto, lebo som im sympatická, ale preto, že chcú predať. A to sa im iste aj darí, lebo do takého obchodu človek ide rád. U nás sa často stretávam s pocitom, že niekto ľudí do niečoho núti a oni sú potom arogantní. Mne vie také správanie otráviť celý deň. Možno sú to banálne veci, ale to je život.

Vy ste vždy milá?
Keď mám nejaký problém, aj ja som neprívetivá, ale ventilujem si to doma. Prečo by som svoju zlú náladu mala riešiť a ukazovať v práci. Môžem byť, povedzme, smutnejšia, ale nie som hnusná. Nie som neochotná, nie som taká, aby si ľudia pomysleli: čo to je za kreténku? Stane sa, že človek má svoje problémy, že nemá svoj deň, ale to nie je dôvod byť rozladený a správať sa arogantne k ostatným.

Človeku sa však musí aspoň troška dariť. Vedeli by ste napríklad žiť bez Ordinácie v ružovej záhrade?
No, nešla by som určite do Ameriky.

Ako by ste žili?
Veľa hercov žije bez Ordinácie a bez seriálov a žije. Takže, určite sa dá žiť skromnejšie, no nie je to ľahké.

Ste v kontakte s režisérom Filipom Renčom, ktorý vás obsadil do filmu Román pre ženy? Chceli by ste hrať vo filme?
S Renčom si iba vymeníme esemesku k narodeninám a podobne. Pokiaľ ide o film, mám práve v pamäti zlú skúsenosť, ktorá vo mne vyvolala nechuť pracovať na nejakom projekte. Zistila som, že išlo len o peniaze, urobiť to rýchlo a na kvalitu nikto nemyslel. Neboli ani vytvorené podmienky, ktoré človek potrebuje na to, aby podal dobrý výkon. Aby sa poriadne pripravil. To tu už nebýva. Platí: nejako to zbúchame. Takto hovoria všetci a mňa taká práca nebaví.

V divadle to tak nie je?
Už sa to zakráda aj do divadla. A to je veľmi smutné. Bojím sa dňa, keď zistíme, že to je už všade a že už nebudeme môcť hovoriť o veľkých hodnotách o tvorivom úsilí. Ten problém sa však nezačína v divadle alebo vo filme. Odniekadiaľ to ide.

Chcete kritizovať politikov?
Politika ma veľmi nezaujíma - priznávam, mohla by som v nej byť viac zorientovaná - ale cítim jej dôsledky. A nerozumiem im. Jasné mi však je, že kultúra by nemala byť spolitizovaná. Nechápem napríklad, že okresné divadlo si nemôže v pokoji budovať koncepciu, lebo keď sa zmení vláda, zmení sa všetko. Veci sa dávajú do pohybu, menia sa ľudia, menia sa finančné podmienky pre to divadlo a kontinuita je narušená. To ma veľmi mrzí. Umelecká tvorba tým trpí.

Vaše túžby sú teda najmä umelecké?
Mám viac túžob, ale keď človek nie je spokojný v práci, potom je demotivovaný celkovo. Jednoducho, pracuje na niečom, na čo sa aj celkom tešil (vybrali si ma do projektu, ako fajn!) a potom sa sklame. To berie energiu. Človek si povie - čo sa ja budem snažiť, keď ostatní na to kašlú. Chcela by som, aby sa to zmenilo. Nechcem mať pri zahraničných filmoch pocit túžby: Keby som tak mohla v takom niečom hrať! Byť súčasťou toho kolektívu! Ja si veľmi rada pozerám filmy o tom, ako sa nakrúcali filmy. Tam sa všeličo dozviem o tom, ako tvorca pracoval, to ma baví. Aj ja by som svoju prácu robila čo najlepšie a už ma nebaví uspokojovať sa tým, že pre tunajšieho diváka je všetko dobré, že on to zhltne aj s navijakom.

Myslíte si, že naše talenty sa tak dajú zneužívať?
U nás je veľa talentovaných mladých umelcov, ktorí majú čo ukázať, ale nie je im to umožnené. Tie talenty tu len tak sú, idú z jedného projektu do druhého a nemôžu mať nároky, lebo vždy sa nájde niekto, kto je v núdzi a pôjde aj za málo peňazí do nenáročného projektu. To by sme museli naozaj ťahať jeden za všetkých, všetci za jedného, a to nie je možné.

Neskúsite nejaký sólo projekt podľa svojich predstáv?
Pekné by bolo založiť si divadlo, ale na to treba mať kapitál. Jednotlivec na to sám nestačí.

Však vy máte dosť príležitostí v divadlách.
Divadlo mám veľmi rada. Chcela by som ísť z roly do roly - nie každú sezónu, lebo to vyčerpáva, ale predsa častejšie - a vyskúšať si rôzne postavy, lebo v divadle človek rastie. Tým, že ja to divadlo robím málo - niekto možno povie, že jedna-dve premiéry za sezónu sú dosť, ale mne to nestačí - chcela by som byť v nejakom divadle, kde by som si dosýta zahrala.

Je vám ľúto za niektorou divadelnou postavou?
Za všetkými postavami mi bude teraz v New Yorku ľúto. Ja som si všetky svoje postavy obľúbila.

Preberáte niečo z vlastností postáv, ktoré hráte?
Snažím sa túto možnosť skôr odbúravať a byť sama sebou. Postava sa vkráda do súkromia najmä počas skúšobného procesu, vtedy, keď herec hľadá. Keď už hry hrávam, žijem postavu na javisku, v súkromí nechcem byť žiadnou zo svojich postáv.

Ste lovkyňa mimiky tváre, gest? Máte banku záznamov toho, čo ste odpozorovali na ľuďoch, aby ste to v pravej chvíli vytiahli?
Mne dáva výraz skôr emócia. Každý herec má vo zvyku sledovať ľudí a odpozorovať niektoré gestá, tiky, zvláštnosti. Aj ja si na to pri práci spomeniem, ale väčšinu toho, čo vytvorím, mi dáva emócia. Ja to najprv cítim a ten pocit mi vytvára aj vonkajšok postavy. Samozrejme, zatiaľ som nehrala napríklad postihnutú, psychicky narušenú alebo nejako poznačenú postavu. Nehrala som ani alkoholičku, nikoho, kto si hryzie nechty a podobne, zatiaľ som to ani nepotrebovala. Keby som hrala niečo také, tak idem na to aj opačným spôsobom - zvonka dovnútra.

Aké to je, keď hráte s priateľom Jurajom Lojom, ktorý je tiež herec?
V divadle mi to nie je čudné, pred kamerou trocha áno. Pred kamerou sa mi zdalo, akoby sme prezrádzali niečo z nášho intímneho života, niečo, čo je iba naše. V divadle je to iné, tam sú skúšky a kým príde premiéra, človek sa už v hre udomácni. Ale na pľaci sa skúsi raz, dvakrát a ide ostrá. Tam nie je čas na zvykanie.

Nevydáte sa po návrate z Ameriky?
Sama neviem.

Na internete vás nazývajú najerotickejšou slovenskou herečkou. Cítite sa tak?
Nie. O tom sa dozvedám po prvý raz a zaskočilo ma to. Je to názor jedného človeka, pre každého je niekto iný erotický, asi je to subjektívne. A vôbec, či som najerotickejšia, to neriešim. Keby ma označili za najkvalitnejšiu, to by ma potešilo.

Iný diskutér však tvrdí, že by ste mali inak zahrať hnev.
To by mal konkretizovať. Ako to myslí. Či myslí práve tú mimiku alebo emóciu. Či sa mu zdá, že niečo opakujem. To je tiež subjektívny názor.

Priznávate, že ste rada zaľúbená, že prvú lásku ste mali už v škôlke. Stalo sa, že vás aj niekto nechcel a museli ste trpieť?
Keď je človek zaľúbený, znamená to celú škálu pocitov. Patrí k tomu aj bolesť a sklamania. Aj keď išlo o prvé lásky, už som ich prežívala naplno. Chytili sme sa za ruky a všetko sme preciťovali intenzívnejšie.

Máte stále veľa ctiteľov?
Neviem, nevšímam si to. Ja mám srdce iba pre jedného.

Zuzana Kanócz
Narodila sa 21. novembra 1979 v Košiciach, vyštudovala maďarské gymnázium, potom pokračovala na VŠMU, hrala v divadle aj vo filme. Hviezdu z nej urobil Filip Renč, keď jej dal hlavnú úlohu vo filme Román pre ženy. Mladú baletku hrala vo filme Nebo, peklo, zem. Zuzana Kanócz je však aj vynikajúca divadelná herečka - úspech mala napríklad ako Portia Coughlanová v DAB v Nitre. Hrá na rôznych javiskách, ale momentálne odcestovala na dlhší študijný pobyt v USA. Hrá Luciu Vaškovú v Ordinácii v ružovej záhrade. Má sestru Petru, ktorá je maliarkou, a jej životným partnerom je herec Juraj Loj.

Text: Helena Dvořáková pre Magazín Pravdy
Foto: Ivan Majerský pre Pravdu