Hana Gregorová: S mužom hovorím len po slovensky

Manželovi Radkovi Brzobohatému preto musí variť vopred na týždeň. Hoci bude voliť v Čechách, príležitostiam na Slovensku je rada. Bratislavská vôňa orgovánu sa jej zdá neopakovateľná, mesto jej stále pripomína dospievanie a podvečery na Korze. Herečka s menom manželky Jozefa Gregora Tajovského prežila celý život nezávisle na voľnej nohe a svoj súkromný život považuje za úspešný a šťastný.

Ste porotkyňou v súťaži ShowDance, kde musia padať aj kritické slová. Každý človek inak vníma kritiku, vy ste aká?
Ja mám kritiku rada. Presnejšie - znesiem ju. Podstatné je, aby nebola samoúčelná. Za svoju pravdu sa viem biť, ale keď je kritika opodstatnená, tak ju prijmem. Raz som čítala kritiku na hru, ktorú sme hrali u nás v divadle, autor v nej písal o výhradách k dielu a ja som mu zavolala, že mu ďakujem. Povedala som, že presne to isté si myslím aj ja a že režisérovi to ušlo. Bol prekvapený, vraj sa mu to ešte nestalo. No ale možno by som mu zavolala, aj keby som s ním nesúhlasila...

Už ste to urobili?
Nie. Až tak sa na kritiku nezameriavam. My žijeme z divákov nie z kritikov. 
Spomenuli ste vaše divadlo v centre Prahy, teda Divadlo Radka Brzobohatého, ktoré vediete. Ktorú zo svojich mnohých pracovných aktivít máte najradšej?
V živote som mala to šťastie, že som mohla byť na voľnej nohe. Naučilo ma to slobode. Robím teda iba veci, ktoré robiť chcem. Nič neuprednostňujem, lebo to, čo robím, robím rada. Organizáciu nášho divadla, nakrúcanie seriálu a Showdance v Bratislave. Mám však veľmi rada aj dni, keď som s mojím mužom doma a len tak si užívame. Všetko, čo robím, robím s láskou.

A keď prídu ťažké chvíle?
Pre mňa sú ťažké chvíle len tie, ktoré sú skutočne vážne -  napríklad keď mi zomreli rodičia. Som od prírody optimista, ale keď príde takýto smútok, som v kúte sama. O chvíľu to prejde a nikto ani nič nezbadá. Ľudia nie sú zvyknutí vidieť ma smutnú - keď náhodou zvážniem alebo sa zamyslím – čo býva z únavy - hneď sa ma pýtajú, čo mi je. Inak je každý zvyknutý, že som plná energie a aj to odo mňa očakáva. 

Priezvisko Gregor je pomerne rozšírené, manželka spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského sa volala Hana Gregorová. Tak ako vy. Máte s rodom tohto spisovateľa niečo spoločné?
Keď moja mama rozmýšľala, aké meno mi dá, rozhodla sa pomenovať ma práve po Hane Gregorovej v blahej nádeji, že budem slávna. Ja som dokonca krstená Hana, nie Anna. Rodičia žili v Bratislave, ale otec bol východniar. Moje korene sú tam. Nepoznám sa s ďalšími Gregorovcami, ale keby som si dala urobiť rodokmeň, možno by sme nejaké súvislosti medzi nami a Gregorovcami z Tajova našli. Pokiaľ viem, nie sme rodina ani s hercami Martinom a Ľubom Gregorom. 

V Prahe žila dcéra Hany Gregorovej Dagmar Gregorová-Prášilová, ktorá zomrela v roku 2004 ako 89-ročná. Stretli ste sa niekedy? Nezaujalo ju, že sa voláte ako jej mama?
Pred pár rokmi sme sa s Dagmar Prášilovou v Prahe stretli. Mala vtedy asi 76 rokov. Prišla sa pozrieť do Klubu slovenskej kultúry, kde som vystupovala. Oslovila ma, a povedala, že prišla aj kvôli mne. Bola zvedavá, kto to je tá Hana Gregorová, menovkyňa  mamy. Porozprávali sme sa, dala mi aj knižku, ktorú napísala o rodičoch. Dagmar sa ako veľmi mladá vydala do Prahy za staršieho muža. Stretli sme sa asi rok po jeho smrti a stále bola z toho veľmi nešťastná. Mal už síce 96 rokov, ale jej nepripadal starý, lebo boli denne spolu. Chápala som ju: ani ja nemyslím na to, že môj muž je starší o dvadsať rokov.  

Mama vás pomenovala po krásnej a ambicióznej žene, lebo chcela, aby ste boli taká aj vy. Aká však bola vaša mamička?
Mama bola veľmi spoločenská, sčítaná, mali sme doma obrovskú knižnicu. Spievala, recitovala, bola krásna a bola do sveta. Vyrastala v sirotinci, často ju chceli aj adoptovať, ale sestričky ju nechceli dať, lebo by im chýbala. Ľudia ju mali radi. Mama túžila, aby som bola herečka alebo doktorka. Možno radšej doktorka, ale aj herectvo sa jej páčilo. Som rada, že som jej túžbu splnila.

Zažila aj vaše svadby? Mala rada oboch zaťov rovnako?
Mama zomrela v roku 2003 a zažila so mnou všetko. Mala ku každému zaťovi aj výhrady - ako každá matka. Po rokoch som zistila, že vo všetkom, čo hovorila, mala pravdu. Mala rada oboch zaťov, no najmä veľmi milovala moje deti.

Keď ste si brali prvého manžela, ktorý bol z Jordánska, nebáli ste sa spojiť v rodine rôzne kultúry? Čím vás upútal? 
Bol to veľmi pekný  muž. Študoval medicínu, ja herectvo. Chodiť s Arabom, to bolo vtedy niečo zvláštne a výnimočné, ako vôbec chodiť s cudzincom. Moji rodičia aj celá rodina si Ghassana obľúbili. Babka chcela pre mňa len luterána, lebo my sme boli luteráni, tak sa nesmela dozvedieť, že je moslim! Hovorili sme jej, že je tiež luterán a že sa volá Jožko. Všetci ho zbožňovali. Nosil im lieky zo Západu, bol pohodový. Trávil s nami aj Vianoce.

Ako posudzujete dnešné časté rodinné konflikty v manželstvách s cudzincami?
Naše ženy naďabia na Araba, čo tu s niečím kšeftuje, myslia si, že sa s ním budú mať dobre, bezhlavo sa vydajú a potom ich prekvapí, keď sa koná "Bez dcéry neodídem..." Všetko záleží na inteligencii tých dvoch ľudí. Ja som mala inteligentného muža z inteligentnej rodiny, všetci synovia z tej rodiny študovali v Európe. Na idiota môžete natrafiť aj v Taliansku, Maďarsku, aj na Slovensku, akurát to odtiaľ máte bližšie domov. Ide o to, aby ste sa zblížili s človekom, ktorý je na vašej mentálnej a spoločenskej úrovni. 

Treba asi vedieť lepšie čítať v ľuďoch. Čo napríklad o človeku vyjadruje tanec? Zistili ste niečo nové v tomto smere ako porotkyňa ShowDance?
Tanec vyjadruje vášeň, otvorenosť. Keď sa vie človek uvoľniť v tanci, tak to vie aj v živote. Tanec je jazyk duše. To som si v porote potvrdila. Pri tanci vidieť, keď je niekto plný života. Mne neprekážajú chybné kroky - tanec je krásny pohyb, ale nádherným ho robia až emócie, ktoré do tanca tanečníci vložia. 

Pôsobíte, ako keby ste sa ľahko rozhodovali. Zišla sa vám táto povahová výbava aj v porote?
Naozaj sa rozhodujem rýchlo. Som podľa zverokruhu Lev. Zložitejšie je akurát to, že ku všetkým  tanečníkom mám vzťah, lebo s nimi pracujem. Nie sú to anonymní kolegovia, ktorých som nikdy nevidela, nikdy s nimi nenakrúcala. ShowDance je však iba súťaž na pobavenie diváka. Nejde o život, nerozhodujem o osude niekoho, nemám teda ani výčitky a nerobím si ťažkú hlavu s vyslovením kritiky. Mám rada úprimnosť, je príjemnejšia, ako keď vám niekto klame do očí.

Na strane tanečníkov však môžu byť po výkone iné emócie. Tŕpnu, čo poviete?
Myslím si, že netŕpnu. Možno tam aj bol niekto, kto troška inak vníma kritiku, ale väčšinou to berú s humorom. Nie je prečo tŕpnuť -  nehrá sa o finálnu sumu milión ani stotisíc eur. Je to naozaj iba o tom tanci.

V inej televíznej  úlohe, v Odsúdených, ste sa zasa priblížili svetu zločinu. Ako chápete ten svet?
No, my to hráme s určitou nadsádzkou, nepredstavujeme tam realitu. Pri nakrúcaní som si však napriek tomu uvedomila, že by mal človek urobiť všetko pre to a naozaj žiť tak, aby sa na tú druhú stranu nikdy nedostal. Hranica je totiž veľmi tenká! Tak ľahko sa dá skĺznuť! Nechcela by som to nikdy zažiť. Hlavná postava Eva havarovala pod vplyvom alkoholu, zabila človeka a - teraz sedí. Treba sa snažiť žiť tak, aby sa to nestalo.

Má niečo spoločné so skutočnosťou vaša postava svokry v Paneláku?
Mám tú postavu veľmi rada. S Didi Mórovou a s Vladkom Kobielskym výborne vychádzame. Funguje to medzi nami. Ale mrzí ma, že si diváci Didi zaškatuľkovali ako fúriu a aj v ShowDance vidím, že tie reakcie na ňu sú príkre. Berú ju automaticky ako tú postavu, ale ona je v skutočnosti bezchybná baba, veľmi vtipná. V seriáli si herecky užívame práve tie vyhrotené vzájomné vzťahy - akoby zlomyseľnosť a nenávisť, ale my sa máme v bežnom živote veľmi rady. A moja skutočnosť? Ja som v pohode aj s mojou nevestou, aj s mojím synom.

Máte v Bratislave kde bývať, keď tu nakrúcate?
Bývam u Šulajovcov. (v rodine dramaturga Ondreja Šulaja – pozn. redakcie), ich dcéra Katka je moja kamarátka. Alebo u môjho spolužiaka a kamaráta od vysokej školy Ďurka Ďurdiaka.

Ako si spomínate na vysokú školu?
Bola to veľmi dobrá škola, študentský život bol taká bezstarostná jazda. Mali sme celkom dobré vzťahy, no situácia sa trocha pokazila, keď sme museli všetci odísť na umiestenku do divadla v Trnave. Ja som mala ísť pôvodne na Novú scénu, do Martina, do Košíc, ale napokon som sa musela prispôsobiť. Nasledovalo sklamanie, lebo riaditeľ bol stranícky káder, repertoár bol biedny, ale aj v tom biednom repertoári sa prejavila istá dravosť a rivalita kolegov. Po sezóne a pol som odtiaľ odišla na voľnú nohu. Aj s Ďurom Ďurdiakom. V Trnave sa totiž hrali iba rozprávky a ruské hry. Keď sme prevzali krásne predstavenie Čechova, ktoré sme naštudovali ešte na škole, riaditeľ povedal, že je protisovietske....

Kde ste vzali odvahu? Vtedy bol málokto na voľnej nohe...
... to boli iba Slivkovci. Keď máte dvadsaťdva rokov, máte na všeličo odvahu, to sa rútite strmhlav. Ja som si vždy svoj názor povedala, a keď som si niečo zaumienila, tak som za tým išla. Moji rodičia boli zdrvení, ale ja som mala dosť príležitostí. Od tej doby som už nikdy nevstúpila do angažmán. Aj keď mi bolo niekedy ľúto - videla som nejakú hru a hovorila som si, ako by som to zahrala ja. Ale, na druhej strane, mala som aj mám veľmi spokojný súkromný život a aj vďaka svojim manželom som si mohla dovoliť luxus byť na voľnej nohe.

Teraz máte svoje divadlo.... Všetko sa vám vynahradilo. Je to iste radosť, ale čo je najťažšie? Účtovníctvo?
Nie, najťažšie je zohnať peniaze. Divadlo síce nie je o peniazoch, divadlo robí človek z lásky, ale bez peňazí to nejde. Je to strašná drina, ale splnila som tým manželov sen. Kým budeme vládať, budeme divadlo držať. Diváci sa už naučili k nám chodiť.

V repertoári máte desať hier - chceli by ste hrať vo všetkých? 
Nie, nie, pôvodne som ani nemala ambíciu hrať, ale párkrát som robila záskok a potom som už zostala. Začala som v hre Úžasná slečna Flintová, teraz hrám v troch tituloch - v  Klietke bláznov hráme s manželom manželov, v Barmankách a teraz v Tančiarni, ktorú som aj režírovala. Honoráre nemám, ale užívam si. Napríklad potlesk po Tančiarni! To je náplasť! Dojemná a krásna.

Vášho manžela diváci stále milujú... Vy ste si ho získali za manžela - mali ste už potom oči iba pre neho?
Ja mám oči pre mužov stále, aj môj muž má oči pre ženy. Nemám rada takých tých oddaných oddancov... Sme spolu tridsať rokov a funguje nám to veľmi dobre.

Má rád Slovensko?
Pozná Slovensko lepšie ako ja, má ho prechodené. Tatry, všetko. Slovensko má mimoriadne rád, a to nielen vďaka mne. Miluje slovenčinu a ja s ním doma hovorím iba po slovensky. My však spolu dokážeme aj krásne mlčať. Máme dom, záhradu, a hoci sa už deti osamostatnili, veľmi často sú u nás.

Je pred voľbami - budete voliť v Čechách?
Áno, volím v Čechách, lebo tam  mám trvalé bydlisko. Politika ma až tak nezaujíma, ale budem voliť to, čo vždy - sociálnu demokraciu. Je to od slova sociálny, nie socialistický a má to tradíciu. Páči sa mi, keď je niekto v politike dlho, a nie, keď sa zrazu zjaví, oblepí sa bilbordmi a chce kandidovať. Ja tomu neverím. Každý politik musí prejsť nejakým vývojom. Som rada, že je sloboda, že je demokracia, ale mrzí ma, že každý si ju inak vysvetľuje. Stratila sa morálka a ľudia sa voči sebe chovajú chladne. V rýchlosti sa nemajú kedy ani zastaviť s kamarátom, postáť... Potom sa obzriete a život je preč... A nič nezostáva. Každý sa ženie za peniazmi. Peniaze sú potrebné a príjemné, ale nedajú sa povyšovať nad všetko.

Herečka Hana Gregorová (1952) pochádza z Bratislavy. Vyštudovala herectvo na VŠMU, po skončení školy hrala jednu sezónu v Trnavskom  divadle, odvtedy je na voľnej nohe. Žije v Prahe a s manželom Radkom Brzobohatým vedú Divadlo Radka Brzobohatého na Opletalovej ulici. Majú syna Ondřeja, ktorý je herec, hudobník a moderátor. Z prvého manželstva s jordánskym lekárom Ghassanom má dcéru Rolu, ktorá tiež pracuje v rodinnom divadle - prevádzkuje kaviareň. Hana Gregorová je známa z mnohých  filmov (Jedenáste prikázanie, Pavilón šeliem, Alžbetin dvor, Noční jazdci, O stratenej láske, Orbis Pictus, Tábor padlých žien, Tisícročná včela, Pomocník, Očovské pastorále atď.) Hrá v divadle, účinkovala a účinkuje v mnohých slovenských a českých seriáloch Panelák, Odsúdené, Mafstory,  BrainStorm, Náves, Ordinácia v ružovej záhrade. Robí porotkyňu v projekte TV Joj ShowDance.

Text: Helena Dvořáková pre Magazín Pravdy
Foto: TV JOJ