Dagmar Hubová: Tancu som podľahla už ako dieťa
Dagmar Hubová hodnotí tanečníkov v šou Let´s dance už tretí raz. Skúsená pedagogička tanca známkuje celkový dojem, iskrenie medzi tanečnými partnermi a emócie, ktoré do tanca vložia.
Takisto skúma umeleckú pôsobivosť pohybu, držanie tela, rúk, ramien, celého tela. Kroky totiž pri tanci nie sú všetko, tanec je aj vecou zmyslov.
Čo robievate po prenose Let´s dance? Idete na párty?
Po prvom kole nás televízia pozvala do kaviarne na raut, kde sme sa mohli stretnúť s účinkujúcimi, ale teraz sa už väčšinou ponáhľame domov. Aspoň my starší z poroty. Tatiana Drexlerová napríklad cestuje na druhý deň ráno do Hannoveru, Zdeněk Chlopčík do Ostravy. V prvých kolách sme skončili až o jednej v noci a to človek už padá od únavy. Neodlíčená som sa náhlila domov a Jozef Bednárik takisto.
Doznieva vo vás večerné rozhodovanie alebo hneď zaspíte?
Na druhý deň mávam už prednášky v škole, a tak sa ešte v tú noc pozerám do poznámok, čo budem prednášať. Odstrihávam sa a začínam už fungovať v inom svete.
Získali ste nejaké priateľstvá vďaka tejto šou?
Porota sa nezúčastňuje na každodenných nácvikoch. Priateľstvá vznikajú medzi tými, ktorí tam každý deň trénujú. Jozef Bednárik je môj konškolák z vysokoškolských štúdií, Ján Ďurovčík bol môj žiak. Vďaka súťaži som sa však mala možnosť zoznámiť s takými osobnosťami z oblasti spoločenského tanca ako Elena Jágerská, Tatiana Drexlerová a Zdeněk Chlopčík, čomu som veľmi rada. Sú to veľmi milí, príjemní ľudia, vynikajúci odborníci, od ktorých sa môžem dozvedieť niečo nové. Počas prenosov panuje medzi nami priateľská atmosféra aj napriek niektorým " zaručeným" správam bulváru.
Ste v porote už tretí raz. Je to pre vás ešte vzrušujúce?
Každý ročník je iný, lebo sú tam iní ľudia. Vždy sú tam mladší aj starší ľudia z rôznych profesií. Už tým je to pestré, ale z týždňa na týždeň je to napínavejšie, lebo tanečníci sa pred našimi očami menia. Nielen fyzicky, ale aj pohybovo rastú. Niektorí sa zlepšujú rýchlejšie, niektorí pomalšie, a to je práve zaujímavé. V posledných kolách sme často prekvapení, že aj tí, u ktorých by sme to nepredpokladali, predvedú skoro profesionálne výkony. Musia mať na to však danosti, predovšetkým rytmus.
Má porota svojich obľúbencov?
Každý z porotcov niečo iné sleduje, niečo sa mu páči a vie si svoj názor obhájiť. Niekedy zistíme, že sme na tom rovnako, že sa nám páči to isté a zhodneme sa aj v známkach...
Nedohovárate sa na známkach? Nehlasujete napríklad podľa predchádzajúcich kolegov?
Nemáme čas sa dohovárať, lebo musíme naše známky odovzdať napísané v momente, keď páry ešte len dotancovávajú. Nevieme, kto dal akú známku, a preto je na nás niekedy vidno prekvapenie. Keď známky ukazujeme, už sú dávno odovzdané a spracovávajú sa do tabuľky.
Mávate pred kamerou trému?
Je to namáhavé, lebo šou sa vysiela cez víkend. Môžem ešte s rodinou stihnúť skorý nedeľný obed, ale potom som tam až do polnoci. Trému už nemám takú ako pri prvej sérii súťaže. Trochu je to však vždy napätie, lebo každá situácia je nová, nemožno váhať, treba okamžite reagovať. Navyše treba brať do úvahy, že slovná reakcia je zároveň aj hodnotením. Niekedy sa môže stať, že v známke je hodnotenie lepšie ako to, ktoré je potom v slovnom hodnotení, lebo v ňom sa snažíme spomenúť všetko, čo by sa dalo zlepšiť.
Čo si všímate predovšetkým, keď sa rozhodujete medzi dvomi vyrovnanými tanečníkmi?
Hodnotím potenciál zlepšovať sa, lebo viem, že prídu ťažšie tance a viem odhadnúť, kto na to má a kto nie. Bez ohľadu na to, kto mi je sympatickejší. Pre nás je veľmi stresujúce rozhodovať medzi posledným a predposledným párom. Najmä ak medzi nimi nie je veľký rozdiel. Na druhej strane sa tým predlžuje napätie.
Minule sa vysielalo z PKO, teraz sa tancuje bratislavskej Starej tržnici. Je medzi nimi rozdiel?
V PKO bola sála od začiatku budovaná pre spoločenské tance, čiže priestor bol na tento účel predurčený. Do tržnice parket doviezli a prispôsobili podmienkam. Súčasná scéna Let´s Dance sa mi však veľmi páči, vychádza z konštrukcie Starej tržnice, ktorá bola postavená v duchu architektúry parížskej Eiffelovky.
Chodili ste kedysi do tanečnej a na tanečné zábavy, ktoré bývali v PKO?
Chodila som do tanečnej k Hede Sirotkovej do PKO. Stužkovú aj venček sme mali v priestoroch, kde sa doteraz konala táto súťaž. Myslím si, že bolo veľmi správne, ak sme počas gymnázia museli povinne absolvovať kurz spoločenských tancov. Toto, žiaľ, v súčasnosti zaniklo. Teraz sa chodí na diskotéky, ale k spoločenskej výchove patrí aj spoločenská etiketa, elegantný pohyb vo valčíku, vedieť popýtať o tanec, priviesť partnerku na parket, odviesť ju. To sú všetko veci, ktoré sa vytratili. Na Let´s Dance sa mi páči, že má snahu v dobe prajnej lacným zábavným programom oživiť tradíciu práve spomínaných hodnôt kultúrnej spoločenskej zábavy.
Mnoho umeleckých diel má v názve slovo tanec. Napríklad film Tanec s vlkmi či divadelné predstavenie Tančiareň. Čím je tanec inšpirujúci?
Tanec je vždy pôsobivý, lebo je to vizuálne umenie. Dokonca sa hovorí, že 21. storočie je zasvätené tancu, že toto umenie sa v súčasnom storočí najviac presadí. Divácky vždy boli najúspešnejšie súbory, ktoré mali v repertoári aj tanečné čísla. Publiku sa páči, keď sa na javisku niečo hýbe. Tancom sa dá vyjadriť to, na čo slová nestačia. Môže byť až magický. Napríklad, keď ľudia prosili bohov, aby im zoslali dážď, skúšali ich upútať tancom. Nestačilo spievať, aby sa niečo udialo. Tanec je dodnes súčasťou mnohých obradov a osláv, karnevalov. Je neodmysliteľnou súčasťou výnimočných situácií a dokáže ich umocniť.
U nás chlapi ukazujú v detvianskom kroji holý pupok, ale brušné tance sa tancujú len ako exotika. Prečo prišli do módy až teraz?
Súvisí to vždy s geografickou polohou krajiny. Tam, kde je chladnejšie, na severe, mali tanečníci teplejšie oblečenie a tance sa väčšinou tancovali v uzavretých miestnostiach - boli teda aj statickejšie. V teplých krajoch pod holým nebom a v ľahšom odeve sa nemuseli nijako obmedzovať. Aj naši Detvania pracujú s pohybom v oblasti brucha a bedier výraznejšie než v iných regiónoch Slovenska. Dnes sa u nás brušné tance stávajú módou, existuje v súčasnosti veľa tanečných štúdií, kurzov a súborov. Podotýkam, že na to treba mať určité fyzické dispozície, správne krivky na správnych miestach (brucho, zadok). Keď tancujú chudé ženy brušné tance, tak to nemá ten správny účinok. Pri týchto tancoch ide o veľmi ťažké ovládanie bedrových a sedacích svalov, nie je to jednoduché. Vedeli by o tom rozprávať naši tanečníci, keď sa trápia s latinskoamerickými tancami. Som rada, že aj v pauzách Let´s dance sa tancuje mambo, čo určite nielen oživí atmosféru, ale ukáže, ako sa dá pracovať s tou časťou tela, ktorá je v našich zemepisných šírkach menej výrazná.
Na Slovensku sa spieva pieseň Tancuj, tancuj, vykrúcaj, len mi piecku nezrúcaj. Čo sa skrýva za touto výstrahou?
Tanec je vždy spojený s tempom, rytmom, veselosťou. Na ľudových zábavách sa dupe, krúti, skáče, až sa všetko otriasa. A keď niečo stojí v ceste, môže to byť ohrozené. Je to určitý ošiaľ, výzva, a, ako som už spomínala, tento ošiaľ môže byť aj zámerný. Tanečníci sa napríklad vedome dostávali do tranzu pri tancoch určených prosbám bohom. Šamani sa v tranze snažili niečo vymodliť alebo aj liečiť. Dostávali chorých do tranzu pri nekonečnom tanci, po ktorom pacient odpadol a neuveriteľne sa vypotil, a niekedy aj ozdravel. Je to logické, je to najprirodzenejšie vyplavenie škodlivých látok z tela. Tanec je spojený s fyzickou námahou, navyše príjemnou, a to je vždy zdravé. Aj na dnešnej diskotéke mladí tancujú, sú vo svojom živle a nepozerajú čo je vpravo, čo je vľavo. Piecky sa však asi nerúcali nikdy, no je to milá metafora.
Podľahli ste niekedy ošiaľu tanca aj vy?
Samozrejme, už od malička, inak by som sa tancu nevenovala profesijne. Tým, že som sa tancu v minulosti venovala, mám istú skúsenosť s koordináciou pohybov a rytmom. Takže som mohla tancovať na akúkoľvek hudbu, ktorá sa mi páčila. Ak však máte na mysli spoločenský tanec, spomínam si, že raz som sa dala uniesť. Bolo to v bare vo Vysokých Tatrách, hrali moju obľúbenú pieseň Barbry Streisand Woman in Love a ja som sa dala natoľko uniesť, že som ju odtancovala sólo. Páry okolo mňa prestali tancovať, prestal tancovať aj môj tanečný partner, to som si však neuvedomovala. Keď sa pieseň skončila, zastala som a až vtedy som zbadala, že stojím na parkete sama a ostatné páry mi tlieskajú. Takže dala som sa aj ja uniesť tancom, ale to som bola oveľa mladšia...
Cez Veľkú noc vás prišli navštíviť aj vnúčatá, ktoré žijú v Poprade. Aký majú vzťah k tancu?
Najstaršia vnučka Petra bude mať jedenásť, Henrieta má deväť a najmladší Alexander bude mať päť rokov. Išli so mnou aj na vysielanie Let´s Dance a vydržali až do konca prenosu. Cez prestávky tancovali na parkete, fotili sa so svojimi idolmi, lebo aj oni tam už majú svojich obľúbencov.
Bude z nich niektoré herec alebo tanečník?
Budúcnosť je teraz ešte ťažko predpovedať, ale v minulosti navštevovali základnú umeleckú školu a teraz chodia do tanečného súboru. To by malo podľa mňa navštevovať každé dieťa, je jedno o akú školu či tanečný žáner ide. Je to dobrá príprava do života. Mládež cez správne držanie tela a prirodzené pohybovanie sa získava sebavedomie, a tým aj smelosť pri vystupovaní na verejnosti.
Išli by ste do tanečnej súťaže s manželom ako pár?
Na to nespĺňame podmienky. Jeden z páru musí byť vždy profesionálny tanečník. A my netancujeme podľa presných pravidiel, čo súťaže vyžadujú. Naším priestorom, kde sa môžeme realizovať ako tanečníci, sú plesy. Mnohí nám hovoria, že sa na nás dobre pozerá a pýtajú sa nás, či sa niekde učíme tancovať a či trénujeme. Tajomstvo je v spoločnom cítení rytmu. Manžel cíti veľmi dobre rytmus, takže si vieme spolu dobre zatancovať. V mladosti sme to roztáčali divokejšie, ale vieme si s radosťou zatancovať aj dnes.
Baví vás ešte tancovať s vlastným manželom?
Veľmi. Neviem si predstaviť, že by som si tak dobre zatancovala s niekým iným.
Dagmar Hubová
Pedagogička Dagmar Hubová sa narodila 26. septembra 1943 v Bratislave. Od detstva sa venovala tancu, absolvovala Vysokú školu múzických umení, špecializáciu pedagogika tanca. Na tejto škole učí už vyše štyridsať rokov, z toho šestnásť rokov bola vedúcou Katedry tanečnej tvorby na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU. Jej manželom je herec a režisér Martin Huba. Majú dve dcéry a tri vnúčatá. Žijú v Bratislave. Doc. Dagmar Hubová je už tretí raz členkou poroty televíznej šou Let´s Dance.
Text: Helena Dvořáková pre Magazín Pravdy
Foto: Roman Benický pre Pravdu