Greta Garbo odišla. Aby zostala

Ako jedna z mála sa nestratila ani po príchode zvuku. S filmom skončila dobrovoľne na začiatku štyridsiatych rokov minulého storočia a na plátna kín sa už nikdy nevrátila. Pol storočia žila v ústraní. Dnes uplynie dvadsať rokov od jej smrti.

"Greta Garbo stále ešte náleží k tej etape vývoja kinematografie, keď zobrazenie ľudskej tváre uvrhovalo davy do veľkého zmätku, keď sa diváci v obraze človeka doslova strácali ako pod vplyvom nejakého čarovného nápoja..." napísal o herečke Roland Barthes. "Kvôli Valentinovej tvári sa o niekoľko rokov skôr páchali samovraždy; tvár Grety Garbo tvorí dosiaľ súčasť toho istého kráľovstva kurtoáznej lásky, v ktorom telesnosť rozvíja mystické pocity straty seba samého," dodal.

"Keď mala Garbo, vlastným menom Greta Lovisa Gustafsson, štrnásť rokov, zomrel jej otec. "Predčasne opustila školu a pracovala ako holička v mužskom salóne. Potom bola predavačkou v obchodnom dome, kde príležitostne pracovala ako manekýnka," hovorí filmový historik a pedagóg Vysokej školy múzických umení Richard Blech. "Popritom navštevovala hereckú školu a nakoniec zložila prijímaciu skúšku do hereckého štúdia Dramatického divadla v Štokholme. Tu ju objavil Mauritz Stiller, vedúca osobnosť švédskeho filmu. Dal jej nielen meno Garbo, po švédsky to znamená škriatok a po španielsky pôvab, ale zasiahol aj do formovania jej súkromného života," dodal Blech.

Prvú hlavnú úlohu získala Garbo vo filme Gösta Berling (1924) podľa románu Selmy Lagerlöfovej. Po ďalšom úspešnom filme Ulička, kde niet radosti (1925), ktorý nakrútila pod režijnou taktovkou Georga Wilhelma Pabsta, ju Stiller vzal so sebou do Hollywoodu. Tu upravili jej výzor - vytrhali jej obočie, dali jej do poriadku zuby a prinútili ju schudnúť. Neskôr však už pravidlá v Hollywoode, kde nakrútila spolu 24 filmov,  určovala ona. "Začala sa sporiť s producentmi svojich filmov. Nesúhlasila s reklamnou mašinériou, do ktorej ju chceli zapojiť. Vybojovala si, že nebude rozprávať o svojom súkromí ani poskytovať rozhovory. Ani spoločnosť, pre ktorú nakrúcala, nesmela o nej nič publikovať. Takže okrem toho, že žila utiahnuto, záhadnosť okolo nej aj modelovali," povedal Blech.

Keď po filme Grand Hotel (1932) podpísala s filmovým štúdiom novú zmluvu, zaručila si úplnú kontrolu nad svojimi filmami a mohla si vraj vyberať nielen spoluhercov, ale aj režiséra alebo kameramana. Mala to využiť napríklad pri filme Kráľovná Kristína (1933), keď sa namiesto Laurencea Oliviera po jej boku objavil John Gilbert.

Mnohé hviezdy nemého filmu zradil príchod zvuku. Keď na plátne prehovorili, diváci boli rozčarovaní, prípadne sa smiali ich piskľavému hlasu. To bol aj príklad už spomínaného častého hereckého partnera Grety Garbo Johna Gilberta. Nie však herečkin, aj keď štúdia odkladali jej prvé slová na plátne tak dlho, ako sa dalo. Aj preto, aby si zlepšila angličtinu.

"Garbo hovorí!" hlásal jednoduchý slogan k filmu Anna Christie, za ktorý Garbo získala oscarovú nomináciu. "Garbo sa smeje!" lákal zase slogan na Ninočku (1939) režiséra Ernsta Lubitscha, hoci v komediálnej polohe sa Garbo predviedla napríklad už v Kráľovnej Kristíne.

Posledným herečkiným filmom bol prepadák Georgea Cukora Žena dvoch tvárí (1941). Po ňom sa už na plátne neobjavovala. A neobjavovala sa ani na verejnosti. "Príbeh môjho života je o zadných vchodoch, bočných dverách, tajných schodoch a iných spôsoboch, ako sa dostať z miesta na miesto tak, aby ma ľudia neobťažovali," znie slávny herečkin citát. Aj tým, že odišla, keď bola na výslní, stala sa nesmrteľnou, podobne ako jej kolegovia, ktorí zomreli mladí.

"Koľko herečiek dovolilo, že budú divákom ukazovať znepokojivé zrenie svojej krásy. Nie však ona: nebolo vhodné, aby esencia zvädla, jej tvár nemala nikdy mať inú skutočnosť, ako skutočnosť jej intelektuálnej dokonalosti - skôr intelektuálnej než plastickej. Esencia sa pozvoľne zatemňovala, postupne bola zakrývaná okuliarmi, klobúkmi so širokou strechou a dobrovoľnými odchodmi, nikdy sa však nezmenila," píše Barthes.

Text: Matúš Kvasnička pre Pravdu
Foto: Doctormarco.com