Poďakovanie motivuje viac ako prémie

Pod podmienkou, že je myslené úprimne. Ak chýba, môže rozčuľovať ako drzosť kolegov. Na vyjadrenie vďačnosti sa totiž až príliš často zabúda.

Môže sa to začať celkom príjemne. Čašník príde k stolu a povie: "Teší ma, že vás dnes môžem obslúžiť." Pri objednávaní povie pri každom želaní "ďakujem", "výborne" alebo "skvelá voľba".
Možno to trošku preháňa, ale istým spôsobom je to od čašníka milé. Aspoň spočiatku si to človek myslí. Uprostred jedla však potom čašník viackrát prejde okolo a opýta sa, či hosťom chutilo. Prikývnutie s plnými ústami ho povzbudí k novej pochvale: "Ďakujem, cením si to." Hostia ešte ani neodložia príbor a čašník už je opäť pri stole a ševelí čosi o tom, že ho veľmi teší apetít hostí.

Ešte syr? Alebo prinesiem jedálny lístok?
Hosť sa zhlboka nadýchne, ale už o necelé dve minúty je čašník naspäť pri stole, víťazne sa usmieva a pýta, či by hosť predsa len neochutnal lahodný dezert. Alebo azda syr? Má priniesť ešte raz jedálny lístok? Nie, hosť nechce.
Aj to čašník ocení a usmievajúc sa krúži v čoraz menších vzdialenostiach okolo stola, prikyvuje hlavou. Hosť si žiada účet. Aj ten dostane s niekoľkonásobným ďakujem. Hosť by už dotieravého čašníka najradšej vystrelil na Mesiac, a tak čo najrýchlejšie opúšťa podnik.

Aj nenadávať znamená chváliť
Opísaná historka sa naozaj stala v jednej americkej reštaurácii. Toľko ústretovosti však normálnemu Európanovi skôr naháňa strach. Prečo? Slováci jednoducho nie sú zvyknutí, aby sa k nim ktosi správal až tak  priateľsky, že to vyráža dych - a tak ich to obťažuje.
V Európe je čoraz viac podnikov, často s medzinárodným pôsobením, ktoré svojim zamestnancom nariadili americkú formu ustavičného ďakovania ako firemnú politiku. Takáto povinnosť najskôr môže ísť pracujúcim na nervy a v každodennom strese sa ľahko zmení na zdvorilostnú frázu bez hlbšieho významu. Interná etiketa však zamestnancov upozorňuje, že pri každom e-maile, telefonáte či stretnutí je nevyhnutný priateľský tón.
Na druhej strane existuje ešte stále veľa firiem, v ktorých práve nepoďakovanie berú ako cnosť. Nových ľudí privykajú na miestne zvyklosti vetou: "Ak ti nenadávajú, tak ťa vlastne chvália." Keď sa hnev vyjadruje nahlas, kvetnato a skandovaním pred publikom, zamestnanec si musí zahryznúť do jazyka a vydať zo seba nanajvýš nezrozumiteľné "hrrmpf" alebo "brrrm", čo by si protistrana pri dobrej vôli mohla preložiť ako "ďakujem". Možno. Do takých firiem prichádzajú noví ľudia vtedy, ak vedia rovnako zúrivo zazerať a mrmlať ako šéf.

"ď." v pracovnom e-maile nepoteší
Samoľúbe neďakovanie nie je výrazom profesionálnej rozvážnosti. Je to skôr dosť rozšírená zbabelá samoľúbosť. Každý šéf by si mal ráno pred odchodom do práce povinne zopakovať túto zdvorilostnú formulku: "Teším sa, že dnes s vami môžem spolupracovať. Som rád, že tu ste. Vďaka za vaše včerajšie nasadenie."
Málokedy sa však stáva, že zamestnanec v "normálnej", teda neamerickej firme sa kolegovi dostatočne poďakuje. Na tradičnom pracovisku by si pre to z neho ostatní skôr robili žarty. Mysleli by si, že kolegovi asi pracovný stres zatemnil rozum.
Samozrejme, postupne sa ďakovanie začína udomácňovať aj na Slovensku, ale skôr opatrne. Znie skôr pracovne, často vo forme "okej", "fajn", "to bolo dobré" alebo "dík" - čo sa podobá anglickému "thanks". Je to veľmi britské, veľmi cool a pre adresáta poďakovania takmer nespozorovateľné.
Najnižší stupeň ľadového poďakovania je e-mail od nadriadeného so zadaním nepríjemnej úlohy a krátkym dôvetkom "vďaka" alebo len "ď." - napísaným s malým písmenom, akoby aj stlačenie klávesy shift vyžadovalo priveľa práce. Nasleduje podpis XY - iniciálky sú opäť veľkými písmenami, pretože na vlastné meno si už človek čas nájde. Netreba ani dodávať, že podobné správy sa nikdy nezačínajú oslovením výkonného pracovníka.

Ako na nevďačníka
Takéto "poďakovanie" by bolo najlepšie sabotovať správou o fingovanej technickej chybe: "Váš e-mail nebol doručený, tón nezodpovedal minimálnym požiadavkám na modernú pracovnú komunikáciu. Prosím, vyskúšajte to ešte raz. VĎAKA!"
Pritom každý, kto už aspoň raz od kolegu či šéfa počul skutočne srdečné poďakovanie - najlepšie zoči-voči a pred ostatnými - vie, aký má neuveriteľný účinok. Na celé roky zbaví kanceláriu jedov, vyčaruje úsmev na tvári aj kolegom, ktorých sa netýka, a znovu spríjemní pobyt vo firme, aj napriek zaprášeným stolom, skromnej jedálni, zlému vzduchu, dlhému pracovnému času a nízkemu platu.
Americký čašník pre Slovákov nemusí byť vzorom, ale predsa len stojí za pokus povedať kolegovi priateľské "vďaka". Iste to ocení.

Prečo je dôležité uznanie práce
Veľa manažérov si myslí, že spokojnosť ich podriadených súvisí len s prémiami či dostatočne vysokým platom. To však často nie je pravda. Zamestnanci dávajú výpoveď z rôznych dôvodov - jedni nie sú spokojní so šéfom, iní necítia uznanie za svoju prácu. Práve slovné uznanie či pochvala sú totiž oveľa trvalejším ocenením práce ako prémie, na ktoré sa rýchlo zabudne. Uznanie naštartuje výkonnosť zamestnancov, pretože tí si uvedomia: šéf berie moju prácu pre firmu vážne. Tento poznatok môže ľudí motivovať na celé roky.

Text: Katarína Sedláková pre magazín Pravdy
Foto: SHUTTERSTOCK