Dušan Kállay: Manželku som dostal na narodeniny

Zoznámili sa počas štúdia na Vysokej škole výtvarných umení, kde ich oboch učil profesor Vincent Hložník. Z oboch sa stali významní grafici, ilustrátori a tvorcovia poštových známok. Často spolu vystavujú aj v zahraničí, najbližšie sa spolu chystajú do Bologne. Na Medzinárodnom veľtrhu detskej knihy v marci predstavia výber zo svojej tvorby.

Dušan Kállay: Neznášame pracovať v tej istej izbe

Ako ste sa zoznámili?
Študovali sme na tom istom oddelení, ale bližšie sme sa zoznámili na vysokoškolskom zájazde do Juhoslávie. Možno juhoslovanské slnko spôsobilo, že sme sa neskôr zobrali – Kamila mala v ten deň promóciu, ja narodeniny. Takže na narodeniny som dostal manželku.

Čím vás zaujala?
Všetkým, nosila nádhernú károvanú sukňu, bola a stále je veľmi pekná žena. Ale zaujala ma aj tvorbou, je výborná grafička. Už počas školy som ju obdivoval, jej práce vyžarovali zvláštnu atmosféru. Na veľa vecí sme mali podobné názory - na grafiku, ilustrácie, maľbu. A obaja máme radi literatúru. Je veľa dôvodov, prečo sme spolu.

Máte aj podobný pracovný rytmus?
Áno, od začiatku sme ho mali. Ešte keď sme obaja boli na voľnej nohe, začali sme pracovať o deviatej ráno a pracovali sme do noci. Keď máte ateliér doma, nemôžete pred prácou zavrieť dvere. Niekedy sa v noci zobudím a idem sa pozrieť do ateliéru. Ale niekedy sa musí aj navariť, žehliť, upratovať.

Pracujete v jednom spoločnom ateliéri?
Nie, my neznášame pracovať v tej istej izbe. Začínali sme pri jednom stole spoločne, vtedy som ilustroval knižku Somárik, kam ideš a Kamila zasa knižku Večer neprídem. To bola posledná robota, ktorú sme robili na jednom stole, teraz už pracuje každý zvlášť. Potrebujeme každý svoj pracovný neporiadok.

Na ktorých knihách ste rád pracovali?
Vždy mám najradšej tú knižku, na ktorej práve pracujem. Pred dvoma dňami som odovzdával knižku o svrčkovi a mravcoch a bavilo ma, že na jednej ilustrácii som namaľoval 32 mravcov. Je to celkom iný svet ako ilustrovať Tisíc a jednu noc, to je tiež krásna kniha. Mám rád knižky, ktoré ma niečím prekvapia. Ale rád pracujem aj na poštových známkach.

V marci budete mať v Bologni spoločnú výstavu s manželkou. Čo predstavíte?
Bude to Medzinárodný veľtrh detskej knihy, tak ukážeme výber ilustrácií z Tisíc a jednej noci aj z Andersena, ktorého sme ilustrovali spoločne.

Čo na manželke oceňujete najviac?
Jej neuveriteľnú pracovitosť a zápal pre veci, čo robí. Prežíva veci inak ako ja, ale to je v poriadku. Páči sa mi veľa z jej tvorby – v poslednom čase sa venuje maľbe, kabaretom a iným svojim témam.

Kamila Štanclová: Manžel je na výstavy expert

Čím vás budúci manžel ešte ako študent zaujal?
Páčilo sa mi, čo robil na grafike u prof. Hložníka aj na oddelení maľby u prof. Želibského. Bol veselý a ja som si myslela, že je športovo založený, čo vôbec nebol. Chodil v košeli s krátkymi rukávmi, v teniskách... Môj otec bol športovec a gymnasta, ale žeby ma extra zaujímali športovci, to nie.

Prečo neradi pracujete naraz v ateliéri?
Najmä mne to prekáža, boli časy, keď ma manžel v nedeľné ráno pozval kresliť lept k nemu, ale mne sa nechcelo sťahovať veci. On ma aj presťahoval, ale musela som sa vrátiť do svojej izby, rušili sme sa navzájom.

Máte s manželom podobné inšpirácie alebo je vaša tvorba od neho nezávislá?
Myslím, že je nezávislá. Manžel ma skôr inšpiruje k tomu, že sa pustím do práce. Ale mám vnútornú disciplínu. Keď som ostala na voľnej nohe, nútilo ma to robiť stále a zobrať každú zákazku. Nikdy sme nemali pravidelný príjem, žili sme z toho, čo sme zarobili. Práca nás však stále bavila. Len sme trpeli tým, že sme nechodievali na dovolenky. Hoci nacestovali sme sa dosť, len to vždy bolo spojené s prácou.

Teraz sa chystáte do Bologne, na čo sa tam najviac tešíte?
Na to, že tentoraz budeme mať viac času, celý týždeň. Už sme tam dva-trikrát boli, ale vždy len na veľtrhu medzi knihami. Teraz azda ostane čas aj na mesto. A teším sa aj na expozíciu slovenských hračiek a výstavu Mateja Kréna - jeho Skener má byť najväčšou stavbou z kníh, má ich byť stotisíc.

Ako ste vyberali svoje diela do Bologne?
S manželom vieme o svojich najlepších knižkách. Dušan je na výstavy expert, robí ich veľmi rád, a tak naňho dosť dám, čo vyberie. Väčšinou sa zhodneme.

Na akom najexotickejšom mieste ste s manželom boli?
Viackrát sme boli Japonsku, ohromne pokrokovej krajine plnej mrakodrapov. Ale najexotickejšia sa mi zdala Brazília – vlhká horúčava, zvláštni ľudia, čo žijú na chodníkoch v Riu, pláž Copacabana, červená hlina, ktorú poznám z románu Juh proti Severu. Prvýkrát v živote som tam videla kolibríky, ktoré chodili piť vodu do reštaurácie...

Musí výtvarník veľa cestovať alebo sú dôležitejšie predstavy v jeho hlave?
Nerada cestujem a balím kufre, ale keď už som na mieste, som rada. Každá cesta mi dodá nový elán. V roku 1968 som bola v Belgicku, prvýkrát tak ďaleko na Západe. Z tej jedinej cesty som žila desať ďalších rokov. Sedieť doma nie je celkom ono.

Text: Katarína Sedláková pre Pravdu
Foto: Robert Hüttner pre Pravdu