Kde bolo, tam bolo, bola raz televízna rozprávka

A to predovšetkým počas vianočných a novoročných sviatkov. Hádam každé Vianoce – dodnes – navštevuje naše domácnosti Pyšná princezná s autoritatívnym pokynom: "Zahradníku, zavaž mi střevíček." Každé Vianoce prichádza česká Popoluška, Princezná so zlatou hviezdou na čele, slovenská Perinbaba či ruský Mrázik.

Rozprávkové začiatky
"Celkom prvé slovenské televízne rozprávky sa nezachovali, pretože sa vtedy vysielalo naživo," spomína Milan Antonič, vedúci Informačného a dokumentačného strediska archívu Slovenskej televízie. "Ale jeden z najstarších zachovaných je určite rozprávkový cyklus Mestečko Pimparapac z prvej polovice šesťdesiatych rokov. Išlo o sériu bábkových rozprávok, ktoré priamo na telo pre Slovenskú televíziu písali renomovaní autori – Elena Čepčeková, Mária Ďuríčková, Jozef Pavlovič či Rudo Moric."

Aj keď sa nedá s istotou povedať, ktorá televízna rozprávka bola celkom prvá, je jasné, ktorá bola prvá farebná. Televízia začala farebne vysielať v roku 1970 pokusným priamym prenosom z majstrovstiev sveta v lyžovaní vo Vysokých Tatrách. Prvá farebná rozprávková inscenácia bola potom Klinko a Kompit kráľ podľa Pavla Dobšinského. Klasik slovenskej rozprávky sa dočkal viacerých televíznych spracovaní – seriál Dobšinského rozprávky režíroval v roku 1969 samotný Július Pántik, obľúbený bol aj cyklus Stará mať rozpráva s hudbou džezového klasika Laca Gerhardta.

Najväčšie hviezdy sviatkov
Stálicou, ktorá sa na obrazovky pravidelne vracia, je film Vianočné oblátky, ktorý v roku 1977 nakrútil režisér Martin Ťapák podľa poviedky Martina Kukučína. "Je to nádherný príbeh začínajúceho dedinského učiteľa, ktorého hrá Dušan Tarageľ," hovorí Milan Antonič. "Len od roku 1999 tento film vysielame každý rok na Vianoce. A nikomu to neprekáža, tak ako si každý znovu rád pozrie povedzme Tri oriešky pre Popolušku. Televízne spracovania takých klasikov, ako bol Dobšinský, bratia Grimmovci alebo Hans Christian Andersen, zabodujú u diváka vždy."

Znie takmer neuveriteľne, že hlavná redakcia programov pre deti a mládež dokázala vyprodukovať ročne okolo dvadsať až tridsať rozprávok. Aj keď niekedy možno diskutovať, čo vlastne ešte je a čo už nie je rozprávka. "STV napríklad vyrobila skvostnú sériu adaptácií povestí o slovenských hradoch pod názvom Na vysokej skale," dodáva M. Antonič. "Hoci to nie sú klasické rozprávky, vysielali sa takisto cez vianočné sviatky."

Ku klasike patria aj tituly z 80. rokov, ako Plavčík a Vratko na motívy troch vlasov deda Vševeda, Popolvár najväčší na svete, zábavný Polepetko v podaní Mira Nogu či legendárny muzikál Neberte nám princeznú, v ktorom zažiarili Marika Gombitová a Miro Žbirka v nezabudnuteľných pesničkách Deža Ursínyho.

Čo robí deduško Večerníček?
Popri filmoch s dlhou minutážou sú samostatnou kapitolou večerníčky, predovšetkým animované rozprávky vyrábané priamo v štúdiách STV alebo v Prahe či v Zlíne, niekdajšom Gottwaldove. Popularitu si získal predovšetkým deduško Večerníček, ktorý každý večer zvolával deti k obrazovkám. Diváci si vyžiadali, aby aj o ňom vznikol seriál rozprávok, pretože deti boli zvedavé, čo vlastne robí, keď nezažína hviezdičky.

Obľubu i medzi dospelými si získali kreslené rozprávky s neopakovateľným rukopisom Viktora Kubala, napríklad seriál Puf a Muf. Populárny bol napríklad aj vzdelávací sci-fi seriál Pa a Pi o mačičkách z mačacej planéty, ktoré spoznávajú život rôznych zvierat na zemi. Úplným fenoménom sa však stal seriál Pásli ovce valasi s nezabudnuteľnými postavičkami Maťa a Kubka v podaní Jozefa Kronera. "Sú milé, sú krásne, dokonca sa z nich stali obľúbené hračky a prežili už niekoľko generácií detí," hovorí Milan Antonič z televízneho archívu.
Filmové a televízne rozprávky majú totiž výhodu – vždy po pár rokoch im dorastajú nové generácie detských divákov, pre ktoré je aj staršia rozprávka premiérou.

Rozprávky v útlme
K reprízam starších titulov siaha televízia aj preto, lebo dnes je výroba rozprávok v útlme. "Štúdio na výrobu animovaných filmov, ktoré zamestnávalo špičkových ľudí, sa zlikvidovalo za istého pána riaditeľa a silne pochybujem, že sa ho podarí niekedy oživiť," dodáva Milan Antonič z televízneho archívu.

"Snaha o výrobu hraných inscenácií a rozprávok tu je, ale závisí aj od toho, či sa nájdu peniaze. Pôvodná forma rozprávky je však nenahraditeľná, lebo predstavuje kus kultúrneho dedičstva."

Pri rozprávkach deti reagujú predovšetkým na príbeh. Ak ich zaujme, detský divák si ani nevšimne, či sleduje napríklad farebnú alebo čiernobielu rozprávku. Aj vďaka tomu má televízna klasika ešte vždy šancu konkurovať novým kresleným seriálom v záplave súkromných televíznych staníc. Klasická rozprávka totiž dáva deťom to najpodstatnejšie – schopnosť rozpoznávať, čo je dobré a čo zlé.

Text: Márius Kopcsay pre Pravdu
Foto: sfu.com