Zámockej záhrade vládnu ruže a levandule
Chateau Belá je viac ako dokonalou ilúziou strateného barokového času.
Dva razy nevstúpiš do tej istej rieky, a predsa aspoň v starej zámockej záhrade možno aj pre súčasníka vytvoriť dokonalú ilúziu minulých čias. Ako napríklad v Belej neďaleko Štúrova, kde citlivo zrekonštruovali neskorobarokový zámok s pôvodnou záhradou a parkom.
Znovuzrodeniu Belej predchádzal návrat posledných majiteľov zámku potomkov rodiny grófa Adolfa Ulmanna. Tento bohatý finančník získal Belú v roku 1909. Spolu so synom Jurajom, generálnym guvernérom rakúsko-uhorskej národnej banky, zámok z prvej polovice 18. storočia premenili na výstavné rodinné sídlo.
Z architektonického skvostu sa však Ulmannovci dlho netešili. Koniec druhej svetovej vojny priniesol emigráciu a spustnutie zámku aj záhrady. Čo len v ňom nebolo - väznica, škola, sklad a v parku futbalové ihrisko.
Všetko sa zmenilo až po revolúcii príchodom grófovej pravnučky Ilony von Krockow na Slovensko. Táto veľká dáma sa s nevídanou energiou, nešetriac na peniazoch, pustila do obnovy takmer úplne zničeného zámku a priľahlých priestorov. Na oživenie stačilo činorodej grófke necelé desaťročie... a sto miliónov eur.
Nebola to však len nezlomná vôľa a na slovenské pomery nevídané peniaze, ktoré rozhodli o znovuzrodení barokovej Belej. Ilone von Krockow sa podarilo dať dovedna skvelý tím ľudí z Nemecka, Rakúska i Belej samotnej, ktorí dokázali niečo viac, ako prináša najdokonalejšie práca majstrov reštaurátorov. Z ruín povstal barokový zámok, záhrada i park. Zdanlivo ten istý a predsa iný.
Mužom, ktorý geniálne zjednotil ducha starých aj nových čias, bol nemecký krajinný architekt Klaus Klein. Kým dostal zákazku v Belej, prestaval či založil tento skvelý umelec desiatky záhrad a parkov, medzi nimi verejné parky v saudskoarabskom hlavnom meste Rijáde, Washingtone DC alebo ozelenil Lufthansa Aviation Center vo Frankfurte nad Mohanom.
Keď Klein uvidel Belú, zamiloval si južanský priestor naplnený dunajským teplom. Dobové fotografie, rozprávanie ľudí, ako miesto vyzeralo kedysi, mu poslúžili na to, aby zvýraznil krajinné a historické danosti s jediným cieľom: podčiarknuť neobyčajný charakter miesta.
Klein spojil zdanlivo nezlučiteľné – francúzsku symetriu s voľne komponovaným anglickým parkom. Geometriu francúzskej záhrady tvorí kruhový záhon zo sýtozeleného buxusu, bielych anglických ruží a provensalských levandúľ. Kruh ako symbol nekonečnosti – začiatku aj konca.
Kde sa život začína a kde sa končí? Keď sa návštevník postaví na polkruhovú terasu zámku, priamo pred očami sa mu otvorí trojfarebný kruh s dvoma vodnými plochami. Jedným malým geometricky presným kruhovým jazierkom a druhým prírodným, po okrajoch ktorého rastie tŕstie. Presne také, aké vidno v neďalekých Parížskych močiaroch.
Z terasy schádzajú dve schodištia do esíčkovito zvlnených chodníkov obchádzajúcich obe vodné plochy. Chvíľu napodobňujú kruh, aby sa stratili ako kľukatiaca sa rieka v perspektíve krajiny končiacej v zmiešanom lesíku.
Na jeho okrajoch, kde sú stromy redšie a presvitá denné svetlo, objaví návštevník zámku, rekonštrukciou premeneného na luxusný päťhviezdičkový hotel, nádherné, zľahka ružové rododendronové zátišie. Nablízku sú lavičky a človek môže v jarno-letnom čase obdivovať kontrastnú farebnosť i splývavosť prírodných farieb. V objatí prírody s pocitom bezpečia, ktorý vyžaruje do diaľky žiariaci barokový zámok s teplou žltou farbou.
Slnko zalieva zámocký priestor ako vládca a tvorca krajiny, ako jej maliar a sochár, ako darca kvetov a zdroj sladkého ovocia. Prísnosť a voľnosť, sloboda a záväzok, rozkoš a striedmosť, čo ako protirečivé, predsa dovedna idú. Klein skvele čítal myšlienky grófky Ilony von Krockow. Ten, kto vkročí do tejto záhrady, listuje v nádhernom prírodnom románe a túlajúc sa po priestore na chvíľu sa stáva jeho súčasťou. Je to krásny a povznášajúci pocit.
Anglické ruže, slovenské víno
Majiteľka zámku v Belej Ilona von Krockow sa usilovala, aby zámku vrátila ducha predkov. Má ho pripomenúť nielen rozárium, v ktorom dominujú staré anglické ruže. Biele, krémové či staroružové farby ruží vracajú do čias šľachty.
Je tu však aj niečo, čo vyjadruje prirodzenosť krajiny – stolový vinič vedený na hlavu. Desať odrôd vrátane novošľachtencov narodených v neďalekom Strekove tu vysadil známy slovenský šľachtiteľ Ondrej Korpás.
Neodmysliteľnou súčasťou Belej je neďaleký vinohrad, kde sa pod dohľadom vinára Miroslava Petrecha rodí skvelý Rýnsky rizling. Známy od New Yorku po Tokio dozrieva v zámockej pivnici založenej v roku 1742.
Grófkina známosť s Belou sa začala stretnutím s Petrechom. Vzniklo z neho krásne priateľstvo, výsledkom ktorého je víno ako jeden z moderných rýdzo slovenských symbolov Chateau Belá. Víno neprekrýva krásu záhrady. Popíjané na zámockej terase iba umocňuje prirodzenú krásu záhradného a vinárskeho umenia.
Text: Jozef Sedlák pre Pravdu
Foto: Jozef Sedlák pre Pravdu
